O ľuďoch a jeseni

októbra 20, 2017
Ahojte.

Po miernej pauze sa opäť hlásim s novým článkom. Už je to niekoľko dlhých týždňov (, ktoré ubiehajú tak pomaly), čo k nám zavítala jeseň. Tenké bundy sme pomaly vymenili za hrubšie kabáty a na krk omotali hrubé šály. Každým rokom mám čoraz viac pocit, že tu, pod Tatrami, sa prechodné obdobia akosi rýchlo strácajú a väčšinu času, má hlavné postavenie zima. Na druhej strane, milujem chladné obdobia, obzvlášť v našom kraji, keď sa môžem každý deň pozerať na krásne zasnežené vrcholky majestátnych štítov. O tom, že prírodu milujem zrejme nemusí byť ani reč. Na to, aby sa kúsok zelene vryl do vašej duše vlastne stačí tak málo. Jeden pohľad, jeden nádych a ste v tom až po uši 😄.  
Niekedy to, čo sa vám zdá nemožné, nezmyselné, zbytočné sa stane tým jediným, čo na živote budete milovať. 

Zdroj: Pinterest

Tak som si nejak privykla na to, že leto máme len dva mesiace a hrubé kabáty nosíme prevažnú časť v roku. Momentálne sú všetky kúty mesta pomaľované farbami, až sa mi nechce veriť, že toto všetko sa deje len tak, bez žiadneho programovania, či plánovania. Jeseň a ľudia sú si v mnohom podobní, no nikto o tom nevie, akoby aj mohol, keď sa všetci ponáhľame kamsi do neznáma. Všetci máme svoj stereotyp. Rána máme uponáhľané, do práce/školy dobehneme v poslednej minúte, celý čas sa modlíme, aby už hodiny odbili tú správnu hodinu a mohli sme ísť domov a po dennej šálke kávy sme aj tak stále unavení (neviem, či je to tak aj vo vašom prípade, ale na mňa tá psychológia nejak nefunguje).
V tomto ročnom období sa nám najviac páči pohľad na pestro sfarbené listy, ktoré vietor pomaly ukladá na chladnú zem. Radi sa na nich pozeráme. Rovnako, ako sa radi pozeráme na ľudí, ktorí pomaly padajú ku dnu. Najprv im prejavujeme obdiv, no potom, keď spadnú, náš záujem pomaly strácajú, až na nich postupom času úplne zabudneme. Oni sa však pozbierajú, aby mohli po určitom čase opäť narásť a byť ešte silnejšími, ako boli pred tým.
Ľudia sú povestný svojou škodoradosťou, bez nej by azda ani ľudia neboli ľuďmi. Radi sa len pozerajú, namiesto toho, aby raz za čas aj vystreli ruku. Tak len chodia a šliapu po tom, čo bolo na jar zdravé a krásne, no dnes už stráca svoje sily.
Možno ste nad tým nikdy neuvažovali, no keď sa poriadne zamyslíte, všetko je odrazom nás. (Alebo sme my odrazom všetkého okolo nás?) V každom prípade, jeseň má toho s ľuďmi oveľa viac spoločného, ako si len dokážeme predstaviť. Skúsme sa len trochu zapozerať a pozorovať tú paralelu.

Janie

2 komentáre:

  1. Myslím, že neviem nájsť tie správne slová... Naozaj výborný článok! Avšak neviem sa úplne zžiť s posledným úsekom. Jeseň sa dá vnímať z mnohých uhlov pohľadu a nepríde mi, že iba skrz škodoradosť. Záleží, ako sa na to dívaš. Ja osobne milujem jeseň a áno rada sa dívam na padajúce listy, no nie preto, že by som chcela šliapať a tešiť sa z toho, že hnijú... Jeseň má pre mňa nostalgickú hodnotu. Každý jeden padnutý list mi príde, ako spomienka, ktorá sa už nevráti. Ktorú odvial vietor dávno, pradávno a toto je jej pripomienka. Neviem to celkom dobre vysvetliť, no skrátka na jeseň sa dá dívať z viacerých uhlov a záleží hlavne na človeku, ako ju bude vidieť.
    Maj sa krásne :)!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Myslím, že si nepochopila pravú podstatu článku. Nechcela som ukázať, aký vzťah majú ľudia k jeseni, ale aká podobnosť je v osude ľudí a prírody. :)

      Odstrániť

Ďakujem za Váš komentár!

Používa službu Blogger.