Raz a už navždy

januára 05, 2018
Ahojte.

Po všetkých článkoch o novom roku, predsavzatiach a spomienkach na rok 2017 som si povedala, že by pomohla nejaká zmena. Som jediná, ktorú už nebaví sledovať, ako z každého kúta číhajú podobné články? Dnes mám pre vás niečo iné. Možno inšpirujúce a možno len na pohladenie duše.
Každopádne, život sa nedelí na jednotlivé roky, ako to my zvykneme vnímať. Delí sa na zážitky a spomienky. S poľutovaním musím konštatovať, že tie najlepšie udalosti v živote prídu len raz. Okamihy, útržky života, ktoré si každý zapamätá a nechce sa ich vzdať. Prvé zlyhanie, prvé sklamanie, prvá láska, prvé víťazstvo. Niektoré spomienky by sme však pri najbližšej príležitosti  s veľkou radosťou vysypali do hlbokej mláky, aby ich pohltila čiernočierna tma.
Raz a už navždy. Vryjeme si do pamäti ľudí, chvíle, miesta, ktorých sa už nevieme vzdať. Keď odídu, navždy na nich budeme spomínať ako na to najlepšie, čo nás v živote stretlo. Niekedy možno raz úplne stačí na to, aby sme zistili, čo nás robí šťastnými a naopak.


To isté sa vraví aj o láske. Príde raz a zostáva už navždy. Vraveli, nezamiluj sa, no srdcu sa jednoducho nedá rozkázať. Príde to samé. Tak nečakane, tak rýchlo. Stačil iba jeden pohľad, jeden nádych, jeden krok a vedela som, že som v tom až po uši. Bolo tam niečo čarovné, niečo zvláštne. Videla som ho už veľakrát, no stále sa mi zdalo, akoby to bolo po prvýkrát. Ťahalo ma k nemu niečo silné. Puto, ktoré už nikdy nikto nepretrhne. Bolo to v obyčajný horúci deň ako ktorýkoľvek iný. Nad skalami sa rozprestierala iba biela hmla ako šľahačka na torte a sem tam cez ňu presvitol chabý lúč slnka.
Takto nejak som sa zamilovala do malebného kúta prírody, kde sa zastavil čas a už pekných pár storočí tam ľudia žijú svorne ako brat s bratom. Možno teraz krútite hlavou a tvrdíte, že také niečo v dnešnom svete neexistuje. Ja tvrdím, že stratené sa vždy nájde, len treba hľadať. Hľadať tam, kde iný možno nehľadajú. Hľadať červené strechy kláštora, šum vody a klobúky s mušľami. Tak čo, už niečo tušíte? Nie som princezná, aby ste hádali moje hádanky a potom si ma zobrali za ženu, takže vám to rovno poviem.
Reč je o dedinke pod úpätím Troch Korún v najmenšom národnom parku na Slovensku. Nedajte sa však zmiasť. To, že je najmenší neznamená, že nemá, čo ukázať. Je tam ukrytý kúsok ľudskosti a lásky. Štipka goralského temperamentu a spätosti s prírodou. Nenávisť tam nemá svoje miesto a jediné s čím vás doma privítajú je úprimný úsmev. Úsmev človeka, ktorý aj v dnešnej dobe tvrdo drie, aby si zarobil na chlieb. Možno aj preto sa tam cítim tak dobre. Všetok smútok, všetok hnev razom opadne a dušu naplní len šum a kvílenie vody, keď bolestne narazí na drevenú plť. Starosti sa pri týchto ľuďoch zdajú také malé a pri pohľade na tri pieninské princezné ešte menšie.

"Baránok, čo hriechy sníma,
v živej vode obmyl si ma,
ak je môj svet príliš malý,
unášaj ma ponad skaly."
(Sima Martausová) 

 Je to jediné miesto kde Wifi nie je to najpodstatnejšie spojenie, ktoré cestou hľadáte. Nachádzate totiž svoju dušu, ktorá doslova piští po tom, aby ste na skalách vykričali všetko, čo vás trápi a naplnili ju pokojom. Každý list, každé steblo trávy vám dodáva neskutočné množstvo energie a vy podvedome dúfate, že o rok bude všetko rovnako krásne ako tento.
Viem, asi to tak bude. Zrejme som sa zamilovala do čerstvého vzduchu, atmosféry, ľudskosti a úsmevu, ale to predsa ľudia robia.

Raz a už navždy...


Máte aj vy miesto do ktorého ste sa zamilovali?

Janie

1 komentár:

  1. No, velmi krásně napsané:) To mi opravdu pohladilo dušičku, i když mám náladu pod psa. Tak děkuju!

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár!

Používa službu Blogger.