Janie Hannagonova

Tak človeče otvor oči! Žijeme na rovnakej zemi, dýchame rovnaký vzduch, pijeme rovnakú vodu. Nesmieme si zo Zeme urobiť smetisko a zničiť všetok život, pretože plán B neexistuje. Len sa pozrime okolo seba a pochopíme, že nie všetko, čo sa na prvý pohľad môže zdať správne tým aj je. Stačí len vojsť do supermarketu. V oddelení s pekárenskými výrobkami sa nám naskytne pohľad na plné koše plastových rukavíc, ktorými denne naberáme pečivo, pretože jednoducho niekedy nemáme na výber medzi kliešťami na pečivo a plastom. Na jednej strane chránime svoje zdravie a na druhej strane ničíme planétu na ktorej žiješ. Predstavme si, koľko takýchto jednorázových plastov sa denne použije na celej zemi a vynásobme si to počtom dní v roku. Celkom desivá predstava. Desivejšie však je, že všetky tieto plasty končia v oceánoch či lesoch. Nedávno sa mi naskytli fotografie zvierat, ktoré uviazli v plastovom pekle. Prvá reakcia bola samozrejme odvrátenie pohľadu, zhrozenie a frustrácia. Na druhej strane sa mi chcelo plakať. Plakať z toho, ako barbarsky sa k tejto situácií staviame a zatvárame oči pred všetkými signálmi, ktoré nám príroda dáva. Krútime hlavou nad tým, ako môže v máji snežiť, no pri tom nám uniká hlavná podstata. Je to ako bumerang. To čo dáme, sa aj vráti. Ak nebude leto, nebude úroda. Ak nebude úroda, nebudeme mať čo jesť. Ešte stále máš pocit, že sme nad vecou? Vedci hľadajú novú planétu namiesto toho, aby sme sa pokúsili zachrániť starú. Aj oni už zrejme pochopili, že cesta späť jednoducho neexistuje. Len pred pár mesiacmi sme plakali pri pohľade na horiacu katedrálu Notre Dame a Instagram zaplavilo množstvo fotografií. Nejeden človek sa buchol po vrecku a hrdo vyhlasoval, že aj on prispel k obnoveniu tejto pamiatky. Všetko je to samozrejme pekné, no dnes, keď horia pľúca Zeme, nikto sa nad tým obzvlášť nepozastavuje. Prečo máme pocit, že je to menej dôležité? Nesprávajme sa ako barbari, ktorým nezáleží na ničom inom ako na peniazoch a dobrom mene.

Kyslé dažde, skleníkový efekt, vylesňovanie, znečistenie oceánov, masívny úhyn včiel a v neposlednom rade aj fast fashion. Na prvý pohľad obyčajné slová s tak obrovským významom. Od 29. júla 2019 žijeme na ekologický dlh. Znamená to, že sme vyčerpali také množstvo surovín, ktoré dokáže naša planéta za rok obnoviť. Tento okamih prichádza každý rok o niečo skôr. Samotné Slovensko žije na ekologický dlh už od 22. mája 2019, čo znamená, že väčšiu časť roka žijeme nasekeru. Nám to však neprekáža a málokto sa nad týmto desivým faktom pozastavuje. Áno, v deň kedy médiá roztrúbia naokolo, že žijeme na ekologický dlh si tento fakt zavesíš na príbeh na Instagrame, v tom lepšom prípade postneš nejakú rýdzo ekologickú fotku. Ďalej ťa to nezaujíma, svoju povinnosť si si predsa splnila.


Ešte stále máš potrebu kúpiť si to lacné tričko v módnom reťazci za ktoré pracovníci v Bangladéši dostali len pár centov? Nehovoriac o tom, že na výrobu jedného trička sa spotrebuje 2 500 litrov vody. Nehovorím, že som nebola taká istá, no po zhliadnutí filmu True cost sa vo mne niečo pohlo. Uvedomila som si, že polovicu vecí v mojej skrini vôbec nenosím, prípadne som ich mala na sebe raz (v horšom prípade ani raz). Výpredaje a reklamy nám tlačia do hlavy, že toto všetko nutne potrebujeme, no keď sa obzriem, uvedomím si, že stále nosím to isté. Pár vecí v ktorých sa cítim dobre. Výpredaje ma už viac nelákajú, vešiaky s oblečením si zväčša prebehnem iba pohľadom a do obchodov už chodím len s jasným cieľom, čo v danom období najviac potrebujem. Takto sa vyhýbam nechceným kúskom oblečenia, ktoré skončia v mojom nákupnom košíku so slovami: "No nekúp to za takú cenu." Všetko je to len o preferenciách a o tom, aký smer si vyberieme.