Asi sa vrátim späť
Ahojte.
Dni plynú tak rýchlo, že ich nestačím ani spočítať. Polročné písomky a skúšanie mám už za sebou, no učiteľov skúšková eufória natoľko pohltila a povedali si, že by bolo načase začať písať ďalšie testy. Doba je vraj rýchla a v tom s nimi musím súhlasiť. Ľudia sa už pomaly začínajú podobať na stroje, ktoré isto iste vo veľkej miere ovplyvňujú naše životy. Pomaly strácame vlastný názor a ak niekomu ešte čírou náhodou skrsne v hlave zaujímavá myšlienka odlišná od ostatných, zamietneme ju pod koberec ako hlúposť, výplod fantázie, či abstraktný pojem, ktorému nikto nerozumie.
Tiež máte niekedy ten pocit, akoby ste pricestovali z inej planéty na dovolenku a o niekoľko rokov sa opäť vrátite späť? Jediné, čo s určitosťou viem je, že nerozumiem ľuďom a ľudia zase nerozumejú mne. Prisahám, že v komunikácií komplikácie určite nenastávajú 😄, ide skôr o zmýšľanie a názory, ktoré sú občas (dobre, možno dosť často) diametrálne odlišné od ľudí v mojom veku alebo okolí.
To spôsobuje, že sa v diskusných otázkach často nezhodneme a ja som už trošku rezignovala a rozhodla sa, že svoj názor si radšej nechám pre seba. Jednak preto, že diskutovanie a objasňovanie vlastných názorov a myšlienok nie je mojou silnou stránkou a možno aj preto, že je ťažké vysvetliť a presvedčiť niekoho, že jeho názor nie je správny a mal by sa k problému postaviť aj z druhej strany. Názor jednotlivca však v dnešnej dobe neznamená nič, nikto ho nepočúva a nikto sa nad ním ani nepozastavuje. Každý totiž háji to, čo všetci ostatní. Ľudia sú schopní vzdať sa vlastného rozumu len preto, aby sa druhému človeku zapáčili. V niektorých chvíľach mám pocit, akoby niektorí priatelia vlastne ani neboli našimi priateľmi. Držia sa nás pokiaľ majú nejaký úžitok, až sa stratí, vyparia sa spolu s ním nevedno kam.
Do môjho rebríčka hodnôt určite taktiež patria aj peniaze, nakupovanie, či brigáda, no myslím si, že ma neovplyvňujú až v takej miere, ako ostatných rovesníkov v mojom veku. Týmto som nemala v pláne nikoho uraziť, každý si stavia svoj rebríček sám a je len na ňom, čo postaví na vrchol. Ja nevidím zmysel v nakupovaní závratného množstva oblečenia a kozmetiky, ktoré aj tak doma hodím do skrine a po dvoch rokoch si už ani nespomeniem, kedy som si niečo podobné kúpila. Nevidím podstatu vo vete: "Vieš aký je ten mobil super?" Pre mňa telefón znamená iba vec od ktorej požadujem, aby som mohla zatelefonovať kedykoľvek potrebujem, poslať pár správ, či odfotiť okamihy s rodinou. Stále je to len kus techniky a na to často zabúdame.
To spôsobuje, že sa v diskusných otázkach často nezhodneme a ja som už trošku rezignovala a rozhodla sa, že svoj názor si radšej nechám pre seba. Jednak preto, že diskutovanie a objasňovanie vlastných názorov a myšlienok nie je mojou silnou stránkou a možno aj preto, že je ťažké vysvetliť a presvedčiť niekoho, že jeho názor nie je správny a mal by sa k problému postaviť aj z druhej strany. Názor jednotlivca však v dnešnej dobe neznamená nič, nikto ho nepočúva a nikto sa nad ním ani nepozastavuje. Každý totiž háji to, čo všetci ostatní. Ľudia sú schopní vzdať sa vlastného rozumu len preto, aby sa druhému človeku zapáčili. V niektorých chvíľach mám pocit, akoby niektorí priatelia vlastne ani neboli našimi priateľmi. Držia sa nás pokiaľ majú nejaký úžitok, až sa stratí, vyparia sa spolu s ním nevedno kam.
Už minulý rok mi niektorí dali nepriamo najavo, že som úplný povaľač, pretože som v lete nebrigádovala. Veta typu "A za čo tam chceš ísť?" ma určite nenechala chladnou. Narozdiel od iných, viem aj šetriť a peniaze, ktoré dostanem, neminiem na prvú vec, ktorú uvidím v obchode s oblečením. Je to tak, ak nezarábate peniaze ste pre dnešnú materiálnu spoločnosť v podstate niktoš. Nikto sa však nepozrie na seba a neuvedomí si, že peniaze, ktoré v jeden deň dostane, druhý deň už nemá. Aká je potom podstata letného zárobku? Podľahnúť konzumnej spoločnosti a minúť ho v obchodoch? Nie, ďakujem, o to nestojím.
Letné prázdniny pre mňa predstavujú najmä formu oddychu po náročnom školskom roku (a verte mi, že každým rokom je to viac a viac na zbláznenie). Samozrejme, ak by sa naskytla nejaká možnosť zarobiť si niečo a odbremeniť tak rodičov od výdavkov, určite by som túto možnosť uvítala. Vždy je však na prvom mieste štúdium, potencionálna vysoká škola a samozrejme maturita.
Už som sa prestala zamýšľať nad tým, ako nám peniaze zatemnili myseľ a jediné o čom sa vieme rozprávať je, koľko peňazí asi dostaneme od rodičov, či starých rodičov po maturite, či k osemnástke. Som zrejme jediná, ktorá by chcela niečo, čo nezničia ani dlhé roky. Niečo, na čo sa pozriem a pripomenie mi to ľudí, okamihy, lásku s ktorou mi to darovali. Občas cena neznamená všetko. Tí, ktorí toho nemajú veľa, často dajú najviac. Na týchto ľudí budem stále spomínať s láskou, aj keď tu už nebudú, pretože sú malým slniečkom na zamračenej oblohe a nepochybujem o tom, že sa raz dostanú do neba.
Sú okamihy, kedy by som za všetkým rada zabuchla dvere. Za falošou, za pretvárkami, iróniou a uštipačnými komentármi. Zostali by len úprimné úsmevy malých detí, milé gestá a dobro, najmä to. Nič nezahreje pri srdci viac, ako keď sa na vás len tak usmeje malé dieťa v autobuse div mu nevypadne cumlík, alebo keď vám cudzí človek otvorí dvere a pustí vás prvú.
Karollinatom
Letné prázdniny pre mňa predstavujú najmä formu oddychu po náročnom školskom roku (a verte mi, že každým rokom je to viac a viac na zbláznenie). Samozrejme, ak by sa naskytla nejaká možnosť zarobiť si niečo a odbremeniť tak rodičov od výdavkov, určite by som túto možnosť uvítala. Vždy je však na prvom mieste štúdium, potencionálna vysoká škola a samozrejme maturita.
Už som sa prestala zamýšľať nad tým, ako nám peniaze zatemnili myseľ a jediné o čom sa vieme rozprávať je, koľko peňazí asi dostaneme od rodičov, či starých rodičov po maturite, či k osemnástke. Som zrejme jediná, ktorá by chcela niečo, čo nezničia ani dlhé roky. Niečo, na čo sa pozriem a pripomenie mi to ľudí, okamihy, lásku s ktorou mi to darovali. Občas cena neznamená všetko. Tí, ktorí toho nemajú veľa, často dajú najviac. Na týchto ľudí budem stále spomínať s láskou, aj keď tu už nebudú, pretože sú malým slniečkom na zamračenej oblohe a nepochybujem o tom, že sa raz dostanú do neba.
Sú okamihy, kedy by som za všetkým rada zabuchla dvere. Za falošou, za pretvárkami, iróniou a uštipačnými komentármi. Zostali by len úprimné úsmevy malých detí, milé gestá a dobro, najmä to. Nič nezahreje pri srdci viac, ako keď sa na vás len tak usmeje malé dieťa v autobuse div mu nevypadne cumlík, alebo keď vám cudzí človek otvorí dvere a pustí vás prvú.
Vďaka týmto malým gestám viem, že svet ešte nie je až taký škaredý, ako sa zdá.
Aj vy máte niekedy pocit, že nepatríte do dnešného sveta?
Karollinatom
11 komentárov:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za Váš komentár!