Ahojte.
Nejako takto som sa zamilovala do malebného kúta prírody, kde sa zastavil čas a už pekných pár storočí tam ľudia žijú svorne ako brat s bratom. Možno teraz krútite hlavou a tvrdíte, že také miesto v dnešnom svete neexistuje. Ja tvrdím, že stratené sa vždy nájde, len musíme hľadať. Hľadať tam, kde iní možno nehľadajú. Hľadať červené strechy kláštora, šum vody a klobúky s mušľami. Tušíte už niečo?
Reč je o dedinke pod úpätím Troch Korún v najmenšom národnom parku na Slovensku. Nedajte sa však zmiasť. To, že je najmenší neznamená, že nemá čo ukázať. Je tam ukrytý kúsok ľudskosti a lásky. Štipka goralského temperamentu a spätosti s prírodou. Nenávisť tam nemá svoje miesto a jediné s čím vás doma privítajú, je úprimný úsmev. Úsmev človeka, ktorý aj v dnešnej dobe tvrdo drie, aby si zarobil na chlieb. Všetok smútok, všetok hnev razom opadne a dušu naplní len šum a kvílenie vody, keď bolestne narazí na drevenú plť. Starosti sa pri týchto ľuďoch zdajú také malé a pri pohľade na tri pieninské princezné ešte menšie.
Je to jedno z miest, kde wifi nie je to najpodstatnejšie spojenie, ktoré cestou hľadáte. Nachádzate totiž svoju dušu, ktorá doslova piští po tom, aby ste na skalách vykričali všetko, čo vás trápi a naplnili ju pokojom. Každý list, každé steblo trávy vám dodáva obrovské množstvo energie a vy podvedome dúfate, že o rok bude všetko rovnako krásne ako tento.
Viem, asi to tak bude. Zrejme som sa zamilovala do čerstvého vzduchu, atmosféry, ľudskosti a úsmevu, ale to predsa ľudia robia.
Rok
za rokom rýchlo uteká a my máme stále tendenciu triediť ich do rôznych
skupín podľa toho, akú dôležitú úlohu v našom živote zohrali. Každopádne,
život sa nedelí na jednotlivé roky, ako to zvykneme vnímať. Delí sa na zážitky
a spomienky. S poľutovaním musím konštatovať, že tie najlepšie udalosti v
živote prídu len raz. Okamihy, útržky života, ktoré si každý zapamätá a nechce
sa ich vzdať. Prvé zlyhanie, prvé sklamanie, prvá láska, prvé víťazstvo.
Niektoré spomienky by sme možno pri najbližšej príležitosti s veľkou
radosťou vysypali do hlbokej mláky, aby ich pohltila čiernočierna tma. Raz a už
navždy. Vryjeme si do pamäte ľudí, chvíle, miesta, ktorých sa už nevieme vzdať.
Keď odídu, navždy na nich budeme spomínať ako na to najlepšie, čo nás v živote
stretlo. Niekedy možno raz úplne stačí na to, aby sme zistili, čo nás robí
šťastnými a naopak.
To
isté sa vraví aj o láske. Príde raz a zostáva už navždy. Vraveli, nezamiluj sa,
no srdcu sa jednoducho nedá rozkázať. Príde to samé. Tak nečakane, tak rýchlo.
Stačil iba jeden pohľad, jeden nádych, jeden krok a vedela som, že som v tom až
po uši. Bolo tam niečo čarovné, niečo zvláštne. Videla som ho už veľakrát, no
stále sa mi zdalo, akoby to bolo po prvýkrát. Ťahalo ma k nemu niečo silné.
Puto, ktoré už nikto nikdy nepretrhne. Bolo to v obyčajný horúci deň ako
ktorýkoľvek iný. Nad skalami sa rozprestierala iba biela hmla ako šľahačka na
torte a sem tam cez ňu presvitol chabý lúč slnka.
Nejako takto som sa zamilovala do malebného kúta prírody, kde sa zastavil čas a už pekných pár storočí tam ľudia žijú svorne ako brat s bratom. Možno teraz krútite hlavou a tvrdíte, že také miesto v dnešnom svete neexistuje. Ja tvrdím, že stratené sa vždy nájde, len musíme hľadať. Hľadať tam, kde iní možno nehľadajú. Hľadať červené strechy kláštora, šum vody a klobúky s mušľami. Tušíte už niečo?
Reč je o dedinke pod úpätím Troch Korún v najmenšom národnom parku na Slovensku. Nedajte sa však zmiasť. To, že je najmenší neznamená, že nemá čo ukázať. Je tam ukrytý kúsok ľudskosti a lásky. Štipka goralského temperamentu a spätosti s prírodou. Nenávisť tam nemá svoje miesto a jediné s čím vás doma privítajú, je úprimný úsmev. Úsmev človeka, ktorý aj v dnešnej dobe tvrdo drie, aby si zarobil na chlieb. Všetok smútok, všetok hnev razom opadne a dušu naplní len šum a kvílenie vody, keď bolestne narazí na drevenú plť. Starosti sa pri týchto ľuďoch zdajú také malé a pri pohľade na tri pieninské princezné ešte menšie.
Je to jedno z miest, kde wifi nie je to najpodstatnejšie spojenie, ktoré cestou hľadáte. Nachádzate totiž svoju dušu, ktorá doslova piští po tom, aby ste na skalách vykričali všetko, čo vás trápi a naplnili ju pokojom. Každý list, každé steblo trávy vám dodáva obrovské množstvo energie a vy podvedome dúfate, že o rok bude všetko rovnako krásne ako tento.
Viem, asi to tak bude. Zrejme som sa zamilovala do čerstvého vzduchu, atmosféry, ľudskosti a úsmevu, ale to predsa ľudia robia.
No, velmi krásně napsané:) To mi opravdu pohladilo dušičku, i když mám náladu pod psa. Tak děkuju!
OdpovedaťOdstrániťOch, tak to bylo opravdu pěkně napsané! :)
OdpovedaťOdstrániťGabux
Ďakujem, som rada, že sa páčil :).
OdstrániťAhoj Janie, jsem u tebe na blogu poprvé, ale určitě né naposledy! Nádherná hra se slovy! <3
OdpovedaťOdstrániťMIA
Ďakujem, som šťastná, že ťa môj blog zaujal :).
OdstrániťÚplně z toho mám husí kůži, krásně napsané! Když jsem na čerstvém vzduchu, tak mi je vždy mnohem lépe :)
OdpovedaťOdstrániťWantBeFitM
Nádherný článek ♥ Sama často utíkám od všech starostí do lesa, mám ráda ten klid, čerstvý vzduch,... no, co ti budu povídat, sama to určitě znáš :)
OdpovedaťOdstrániťhttp://ohnempolibena.blogspot.cz/