Janie Hannagonova

Vianoce sa nám blížia neuveriteľnou rýchlosťou a už v dnešných dňoch nastáva šialenstvo, ktoré všetci nazývajú "Black Friday". Neviem ako vám, ale mne dosť vadí preberanie anglických názvom do slovenčiny. Čo tak to pomenovať naším rodným jazykom? Niekedy ani nedokážem uveriť, že už sú tu opäť najkrajšie sviatky v roku. Mám pocit, akoby to bolo len včera, čo som ujedala salónky z vianočného stromčeka a tešila sa na rozprávky v televízií. Dnes je to znovu skutočné. Stále ma fascinovalo, ako čas neúprosne plynie. Len pred niekoľkými rokmi som ešte bola malé dievčatko, ktoré ani neuvažovalo nad tým, čo bude až vyrastie. O šesť mesiacov mám už osemnásť a dospelosť na krku. Nič sa v podstate nezmenilo, stále neviem, čo očakávať. Jediné v čo dúfam je, že nikdy nebudem človekom, ktorý už nie je schopný vidieť a oceniť tie krásne malé veci v živote.
V týchto dňoch moja noha do nákupných centier ani nevkročí. Naozaj nemienim riskovať to davové šialenstvo, ktoré sa dá prirovnať aj k nákupnej horúčke. Ľudia behajú z obchodu do obchodu, len aby si kúpili veci, ktoré nepotrebujú.

V posledných dňoch sa často stretávam s otázkou, čo by si chcela dostať na Vianoce? Každý rok som poznala odpoveď, vždy som vedela, čo by mi urobilo radosť, no tento rok je to akési iné. Všetko to boli len materiálne veci, ktoré síce v kútiku duše potešia na určitú dobu, no postupom času na radosť zabudneme a sú to pre nás len obyčajné hmotné veci. Chceme viac a viac, drahé topánky, hodinky, kabelky na ktoré sa síce tešíme, no keď ich dostaneme prestávajú byť našim objektom záujmu. Už sú to len veci, ktoré vlastníme, nič viac a nič menej. Veci, ktoré by som si naozaj priala sa nedajú kúpiť v žiadnom obchode. 

Z celého srdca si želám, aby boli všetci ľudia šťastní a zažili krásne Vianoce aj vďaka pomoci druhých. Nedávno ma chytilo za srdiečko, ako jedna pani kupovala darček na Vianoce pre štvorročné dievčatko, pretože jej maminka si nemôže dovoliť kúpiť jej darček. Sama nemala na rozhadzovanie, no našla si pár drobných, aby dievčatko nestratilo nádej v čarovné Vianoce. Toto je podľa mňa obeta, pravý duch Vianoc a láskyplné srdce, urobiť niečo aj pre druhého. Vtislo mi to slzičky do očí, že dobrí ľudia ešte existujú. Ak by som mala takú možnosť, určite by som urobila to isté, pretože Vianoce nie sú o tom, čo dostaneme, ale o tom, čo dokážeme obetovať pre šťastie toho druhého, hoci aj cudzieho človeka. Deti by nikdy nemali byť ukrátené o všetko krásne, čo najbližšie dni ponúknu. Nemali by stratiť nádej, že sa na nich niekto z hora pozerá a vie, že boli dobré. Dúfam, že nikto na Vianoce nebude sám. Verím, že sa vždy nájde človek, ktorému jeho osud nebude ľahostajný a podelí sa s ním o miesto pri štedrovečernom stole. Pretože tak by to malo byť. To len my, ľudia, máme skreslené predstavy o Vianociach a pritom ich krása je ukrytá niekde hlboko vo vnútri.
Rozhodla som sa, že tento rok nebudem mať žiadne špeciálne priania. Úplne my postačí, ak prežijem Vianoce s ľuďmi, ktorých mám rada, vyložím si nohy a budem cítiť krásnu atmosféru. Budú to moje prvé minimalistické, (alebo ako hovoria nektorí) duchovné Vianoce za sedemnásť rokov. Nechám sa prekvapiť, a tak trošku som aj zvedavá, ako ma ľudia v mojej rodine poznajú a či sa trafia do môjho (niekedy až príliš náročného) vkusu. V každom prípade, budem sa tešiť z každej maličkosti. Určite oveľa viac, ako v prípadoch, keď viem, čo očakávať.
Samozrejme, vy sa aj tento rok môžete tešiť na pár článkov, ktoré budú vychádzať pravidelne každú adventnú nedeľu, aby sme umocnili čaro prichádzajúcich Vianoc. Spolu s jedným (zatiaľ nemenovaným) e-shopom chystám recenziu toho najúžasnejšieho vianočného príbehu v knižnej podobe, ktorý chytí za srdce každého čitateľa. Predstavím vám rozprávky, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť môjho detstva a dovolím vám nakuknúť do môjho šatníka, kde nájdete pár gýčových svetrov, ktoré mám rada 😄.

Každý začínajúci, ale aj zabehnutý bloger si už určite aspoň raz položil túto otázku. Na začiatku si úprimne povedzme, že zviditeľniť svoj blog je ťažšie ako kedysi. Blogovanie sa za posledné roky dostalo do väčšieho povedomia a konkurencia blogerov je veľká. Každý druhý človek, ktorého stretnete na ulici je určite bloger alebo youtuber. Ja však tvrdím, nepozerajte na kvantitu. To, že daný blog navštívi denne 2 000 ľudí neznamená aj kvalitný obsah. Často sa stretávam s blogmi, ktoré dosiahnu za deň aj tisícky zhliadnutí, no z hľadiska obsahu je to úplne o ničom. Avšak nebudeme si klamať, takéto čísla určite zahrejú pri srdiečku nejedného blogera. Dnes vám prinášam pár tipov, ktoré sa mi za tých pár rokov osvedčili.

Nepotrebujete publikovať články každý deň. Písať nasilu len preto, aby ste zaplnili časovú medzeru, je hlúposť. Týmto spôsobom svojich čitateľov skôr odlákate. Každý si radšej prečíta jeden kvalitný článok ako desiatky bez pointy. Dávajte si pozor na pravopis a štylizáciu viet. V tomto prípade sa stále len učím a chybička krásy sa stále niekde nájde, no vďaka blogu som sa naučila lepšie vyjadrovať v písomnej podobe, a tak mi nerobí problém napísať výklad na dve strany. Veľa ľudí je prekvapených odkiaľ sa to vo mne berie a vyhovárajú sa na genetiku alebo na to, že ani ich rodičia, či príbuzný nevedeli písať slohové práce. Vždy sa nad tým pousmejem. Všetko sa dá naučiť, avšak v dnešnej dobe je veľkým problémom, že nás neučia myslieť kreatívne a v osudnú hodinu nevieme zo seba vypotiť ani jednu zmysluplnú vetu. Blog je tou najlepšou príležitosťou, ako to zmeniť, a tak ju nepremárnite. Skúste vytvoriť niečo originálne, kreatívne, čo ostatných čitateľov na prvý pohľad zaujme. (Áno, som si vedomá toho, že new in alebo beauty články patria zväčša medzi tie najčítanejšie, no skúste ísť vlastnou cestou.) Základom je zaujímavý názov, ktorý ihneď pritiahne pozornosť čitateľov, no ani obsah by nemal zaostávať.

Vzhľad blogu je asi to prvé, čo čitateľa na blogu zaujme. Je to prvá skúška v ktorej buď prejde alebo ostane zabudnutý navždy. Podľa vlastnej skúsenosti (z pohľadu čitateľa) viem, že príliš farebný, preplnený, či tmavý dizajn ma odradí natoľko, aby som už na daný blog nikdy neklikla. To isté platí aj o nadpisoch a písme. V prvom rade treba myslieť na pohodlie čitateľa a netreba ho vystavovať námahe v podobe množstva farieb. Keď som začínala, boli v kurze farebné, preplácané dizajny, no dnes sa kladie dôraz na minimalizmus. Čím jednoduchšie, tým lepšie. Vyberte si štýl písma, ktorý podporuje mäkčene a dĺžne. V opačnom prípade bude váš článok nečitateľný. Taktiež si zvoľte originálny dizajn, ktorý nenájdete na každom druhom blogu, pretože to čitateľov ihneď odradí. V súčasnosti sa dá nájsť množstvo zaujímavých a originálnych dizajnov, chce to len hľadať. 

Musím sa priznať, že tento bod sa mi veľmi nedarí plniť. Od nástupu do školy mám v hlave opäť menšie okno a kreativita je na bode mrazu. Možno je to tým, že som si za tých pár mesiacov zvykla nepoužívať hlavu 😄 a robiť len to, čo mi prikážu. Snažím sa, aby každý týždeň vyšiel aspoň jeden článok, no niekedy sa mi to proste nedarí. Obdivujem blogerov, ktorí si vedia zorganizovať čas aj priority tak, aby články vychádzali pravidelne v určité dni v týždni. Je to dobré nie len pre blogera, ktorý si takto pekne zorganizuje svoj čas, ale aj pre čitateľov, pretože presne vedia v ktorý deň majú očakávať nový článok.

Tento bod je dosť diskutabilný. Je jasné, že komentovaním iných článkov sa váš blog dostáva do väčšieho povedomia potencionálnych čitateľov, no netreba komentovať za každú cenu. Ak vám článok, ktorý práve čítate nič nedal a neviete sa k nemu objektívne vyjadriť, tak radšej nekomentujte. Často sa stretávam s komentármi typu "Krásny článok." Toto považujem za veľmi irelevantné, očakávam totiž od čitateľa, že sa vyjadrí k danej téme, napíše svoj názor alebo nesúhlas. Patrím k blogerom, ktorí vedia prijať kritiku a snažím sa zakladať každý článok na princípe diskusie. Takže som veľmi šťastná, keď si môžem prečítať aj váš názor. To, že si prezriete fotky ešte neznamená, že viete o čom daný článok je. Už sa mi párkrát stalo, že som dostala komentár ohľadom knihy, ktorá bola na fotke iba ako príklad a v článku nebola ani len spomenutá. Samozrejme, nebrala by som to tak tragicky, ak by sa slečna vyjadrila k článku a potom napísala pár slov ku knihe, no toto ma trošku rozosmialo. Tak isto v komentároch neznášam pozvánky na giveaway. Ak ma nejaká súťaž zaujme, vyhľadám alebo zapojím sa do nej na základe vlastnej iniciatívy. 

Čuduj sa svete, ale sociálne siete dnes naozaj hýbu svetom a určujú zmýšľanie ľudstva. Veľakrát ma hnevá, že ľudia už pomaly zabúdajú žiť reálny život a sedia na sociálnych sieťach dvadsaťštyri hodín denne. Na tom by samozrejme nič nebolo, je to ich voľba, no najviac ma hnevá, že to vyžadujú aj od ostatných. Takže mi určite dáte za pravdu, že zdieľanie článkov na sociálnych sieťach je dobrou voľbou, ako svoj blog dostať do popredia. O tejto možnosti som sa dozvedela zhruba pred rokom a od vtedy sa sledovanosť môjho blogu zvýšila o nejaké percento. Existuje množstvo blogerských skupín na Facebooku, kde môžete zdieľať svoju tvorbu. Najlepšie je nezdieľať svoj článok v rovnakom čase vo viacerých skupinách. S menším časovým odstupom sa o vašom článku môže dozvedieť viac ľudí, pretože nikto nie je aktívny dvadsaťštyri hodín denne. Dajte si však pozor, aby ste nezdieľali ten istý článok v rovnakej skupine k čomu môže ľahko dôjsť. 

Ďalšou sociálnou sieťou, ktorú blogeri využívajú na informovanie svojich čitateľov je Instagram. Musím povedať, že túto sieť na podobné účely nevyužívam, pretože ma sleduje veľa známych a príde mi hlúpe zaplniť ich nástenku, prípadne instastories s mojimi upozorneniami.

Aké sú vaše tipy na zviditeľnenie blogu?

Maľovanie. Kedysi môj jediný voľnočasový koníček, ktorému som sa pravidelne venovala s nástupom na strednú školu zapadol prachom. Už sú to tri roky, čo som dokončila prvý stupeň Základnej umeleckej školy v odbore Výtvarné umenie. Od tých čias som na štetec a farbu pomaly, ale isto zabudla. Úprimne povedané, pri strednej škole, ktorú som si vybrala, na to nebol a do teraz poriadne nie je čas. Posledné dva týždne boli pre mňa nočnou morou o ktorej sa mi nikdy ani nesnívalo a určite k tomu malinko dopomohla aj škola a niekoľko ľudí. Rozhodla som sa, že si na mesiac urobím malinkú pauzu od sociálnych sietí a odpisovať budem len ľuďom, ktorí sú naozaj dôležití. Verte či nie, za stav nášho zdravia malinko zodpovedajú aj sociálne siete a najmä "toxickí ľudia". Taktiež som si dala predsavzatie, že sa vo voľnom čase budem venovať aj niečomu inému, ako iba čítaniu kníh, či učeniu.

Pár dní po mojom rozhodnutí a premýšľaní, čomu by som mohla venovať minútku svojho drahocenného času, som dostala odpoveď. Priletela sama, akoby to bolo znamenie, že som práve v tom čase našla v starej skrinke (ukladám tam roky nepotrebné veci, ktoré je mi ľúto vyhodiť) farby na textil. Ak by ste boli v tom momente pri mne, určite by ste videli, ako sa mi v hlave rozžiarila malinká žiarovka a ja som presne vedela, že toto je ono. Zostávalo už len spojiť príjemné s užitočným, zabehnúť do second-handu po niekoľko obyčajných tričiek a dať im novú šancu. 

Keď som po toľkom čase opäť chytila do ruky štetec, spomenula som si na pieseň Farbičky čarbičky, ktorú som v detstve tak milovala. Dnešné deti ju už zrejme nebudú poznať, pretože momentálne je in, ak počúvate rap, alebo anglické piesne, ktorým vlastne ani nerozumejú, ale je to "frajerina". Vtedy som si uvedomila, že aj keď je pieseň určená deťom, dokonalo sa hodí do dnešného sveta. Všade je kopec špiny, ľudia chodia bez úsmevu na tvári a odetí sú v päťdesiatich odtieňoch šedej. Žiadne farby, žiadna odlišnosť a o originalite už ani nevravím. Všetci nosíme to, čo nosia iní, pozeráme tie isté filmy a počúvame tú istú hudbu, aby sme náhodou nevyšli z radu. Možno aj to je ten dôvod, prečo som sa rozhodla opäť začať maľovať na tričká a ukázať niečo originálne.

 Čo tak dať šancu nášmu ľudovému vzoru, našim tradíciám a minulosti? Viem, asi budem staromódna, pretože v dnešnej dobe letia skôr anglické nápisy (, ktorým veľká väčšina nerozumie, ale čo tam po tom). Vlastne ani neviem, ako som sa zamilovala do folklóru. Nikdy som netancovala v žiadnom súbore a nad ľudovou hudbou som vždy ohrnula nosom. Keby mi dnes niekto povedal, že neznáša ľudovú hudbu, tak by som mu asi prinajmenšom vynadala 😄. Nie sú to len hlúposti pre babičky, ako mnohí tvrdia. Folklór je viac ako láska, je to minulosť našich predkov, ktorú by sme si mali vážiť tak, ako to kedysi robili oni. Srdce mi plesá, keď vidím, ako v poslednej dobe naše ľudové vzory a ornamenty zažívajú nový začiatok. Viem, niekomu sa to možno nepáči, no ja som sa do nich zamilovala a zrejme aj preto pod mojimi rukami vzniklo tričko s touto tématikou. Zabralo mi síce šesť hodín práce, no ani zďaleka sa to nedá vyvážiť hrejivým pocitom na duši, ktorý mám pri každom pohľade na môj výtvor. Keď srdce maľuje, ani šesť hodín sa nezdá veľa a práca ide sama od seba. V každom ťahu štetca je kúsok zo mňa, kúsok lásky s ktorou som to maľovala. 

Určite ešte vdýchnem život niekoľkým zabudnutým kúskom a zbavím svet štipky fádnosti. Dúfam, že onedlho budú moje tričká robiť radosť nie len mne, ale aj ľuďom v mojom okolí a budú ich nosiť s takou láskou, akú som do nich pri maľovaní vložila. 

Chceli by ste v budúcnosti vidieť viac mojich výtvorov? Sledujte môj instagram 😊. 

Janie

Rok s rokom sa opäť stretol a čuduj sa svete, v najbližších dňoch môj blog oslávi už v poradí tretie narodeniny. Čas tak rýchlo letí. Do dnes si pamätám, ako som s malou dušičkou zakladala v deviatom ročníku na základnej škole môj prvý a zatiaľ jediný blog. Veľa blogerov, si v prebehu niekoľkých rokov prešlo rôznymi zmenami, no ja som zatiaľ zotrvala pri tom, ktorý teraz čítate. 

Určite budete súhlasiť, že začiatky sú zo všetkého najhoršie. Presvedčiť ľudí, že viete písať, že na to máte, že to nie je hlúposť a strata času. Nájsť stálych čitateľov chce naozaj tvrdú drinu a čas. Často sa stretávam s podceňovaním začínajúcich blogov a hádzaním do jedného koša. Čo na tom, že články sú naozaj kvalitné, keď nemá žiadnu kariéru v blogerskej sfére, budúcnosť a jeho meno nikomu nič nehovorí. Je pravdou, že v poslednej dobe sa s blogermi roztrhlo vrece, no to neznamená, že nové blogy sú o ničom. Niekedy narazím na blog s veľkým množstvom čitateľov, no články nestoja v podstate za nič. Áno, ľudia dnes milujú množstvo fotiek, nákupy a kozmetiku, no ja v tomto nevidím nejaký prínos pre čitateľa.

Všetko je to otázkou vkusu a nie sme všetci rovnakí, no v tej chvíli ma tak trošku pichne pri srdiečku. Prečo sú niektoré blogy také obľúbené a iné zase zapadajú prachom? Možno je to spôsobené aj tým, že je nás už pomerne veľa a potencionálny čitatelia na náš blog v tom množstve sotva narazia. V každom prípade, nezáleží na tom, či je bloger začiatočník a jeho meno ešte nie je známe, alebo už má za sebou nejakú tu kariéru. Každý by mal dostať rovnakú šancu tak, ako som ju dostala kedysi ja. Samozrejme, že každým rokom sa môj blog o čosi zmenil (rozhodnutie o tom, či k lepšiemu alebo horšiemu nechám na vás). 

Myslím, že po prvom roku to bol najmä štýl písania a celková slovná zásoba, ktorá postúpila o stupeň vyššie. Pri spomienke na prvé články sa vždy zasmejem, no určite aj trošku zahanbím. Niekedy si položím otázku : "Písala som to vôbec ja?" Potom si pozriem fotky a uvedomím, že je to krutá realita a krásne sledujem, ako sa za tie mesiace môj blog formoval až do tejto podoby. Objavovala som samú seba a asi niekedy medzi prvým a druhým rokom som sa rozhodla, že to pojmem, ako väčšina blogerov (čiže beauty a fashion). 

Celý druhý rok som sa teda trápila s článkami (recenziami), ktoré boli z časti sponzorované. V tom čase som prijímala každú ponuku spolupráce, aká prišla a recenzie som písala len z donútenia a vidiny produktov zadarmo. Áno, veľmi sa za to hanbím, no je to realita a myslím, že väčšina blogerov to takto robí. 

Najväčší prevrat zrejme nastal v tomto, treťom roku, kedy mi skončila dlhoročná spolupráca s nemenovaným predajcom kozmetiky. Nebudem klamať, bola som z toho veľmi sklamaná a zrejme aj to spôsobilo vyše mesačnú neaktivitu na blogu. Potom som si povedala, že blog musí ísť ďalej, so spoluprácou alebo bez nej, na tom predsa nezáleží. V tom čase som bola ako vo zveráku, valili sa na mňa rôzne povinnosti a ja som potrebovala vypustiť myšlienky a možno aj preto vznikol tento článok. Stal sa akýmsi prevratom v mojom doterajšom myslení. Skutočnosť, že ľuďom sa tieto články páčia oveľa viac ako nejaké hlúpe recenzie na výrobky plné chémie ma veľmi potešil. Rozhodla som sa ponechať, všetky doterajšie príspevky, no od Apríla som začala od znovu. Písanie s energiou, vášňou a od srdca ma ešte stále neomrzelo. Dúfam, že budem tento blog ťahať ešte pekných pár rokov.
Zaujímal by ma aj váš názor na túto zmenu (ak je tu nejaký pravidelný čitateľ). Ja som maximálne nadšená a cítim sa oveľa viac voľná. Už nie som viazaná vidinou peňazí, či produktov, no času je po nástupe do školy celkom málo. Momentálne som ešte pár dní maród na plný úväzok, a tak si trošku krátim dni písaním aj napriek tomu, že by som sa mala radšej učiť. Tento rok som nejaká až príliš lenivá alebo skôr unavená (zo všetkého a zo všetkých). Dúfam, že to čoskoro prejde a neprenesiem túto moju pochmúrnu náladu aj na blog. Nerada by som vás zaplavila negatívnou energiou (aj keď v každom článku sa zrejme preukazuje moja melancholická povaha).

Janie

Uplynuli ešte len tri mučivé týždne od začiatku školského roka. Ak mám povedať pravdu, pri prvej možnosti by som sa otočila a neváhala vrátiť späť do druhého ročníka. Áno, bola som si vedomá toho, že tretí ročník nebude najľahšie obdobie môjho života, no až takto som si to naozaj nepredstavovala. Každý deň sa modlím, aby moja každodenná šálka kávy bola ešte o čosi silnejšia ako tá predošlá. Začínam sa cítiť poriadne vyčerpaná a nepomáha ani deväť hodín spánku denne. Hlavu mám už pomaly ako balón a každou chvíľou čakám, kedy od toľkého množstva informácií, povinností a úloh praskne. Myslím, že to bude onedlho 😄. Po celodennom učení si večer ľahnem do postele s pocitom, že vôbec nič neviem (kto vie, či je to len pocit).
Tento rok som taktiež dostala na krk povinné čítanie, ktoré som mimochodom nikdy nemala v láske a pocit, že mám niečo čítať nasilu vo mne vyvoláva ešte väčší odpor. Nie všetky knihy totiž patria do môjho obľúbeného žánru a čítať niečo, čo človeku neprináša radosť je podľa mňa veľká hlúposť, alebo sa mýlim? Na druhej strane súhlasím, že mladí ľudia v mojom veku knihám veľmi neublížia a majú ich po ruke len na zabíjanie pavúkov prípadne múch 😅 a toto je aspoň jeden zo spôsobov, ako ich prinútiť čítať, no samozrejme na to doplácame jedine my, pravidelní čitatelia. Odpor, či neodpor päť kníh sa samo neprečíta. Myslím, že najdesivejším faktom na tom všetkom je termín a to začiatok októbra. Podľa mňa fyzicky ani psychicky nemožné splniť pri toľkej kope povinností. Zatiaľ som v štádiu "rozčítaná prvá kniha", takže naozaj neviem, ako to stihnem. Máte nejaké rady? Budem vďačná za všetky nápady.


Taktiež som tento rok dostala predmety ako právo alebo praktikum z daňovej sústavy z ktorých som miestami totálne mimo (a to je len začiatok). Niekedy, keď v autobuse počujem štrnásťročné deti vysloviť vetu "Mám depku" zastavuje sa mi myseľ. Dieťa moje, z čoho ty môžeš mať depresiu? Často začínam mať pocit, že dnešné deti sa chcú chovať až príliš vyspelo. Keď som bola ja v ich veku (občas mám pocit, že to bolo pekne dávno) ani som netušila, čo to vlastne je. To, že sa niekedy cítime zle hneď neznamená, že máme depresiu. Zrejme to nebol náš šťastný deň a o pár hodín, dní to prejde, narozdiel od depresie. Myslím, že ľudia si tieto pojmy veľmi často zamieňajú. Jeden podobný deň som nedávno zažila a poviem vám, hnevala som sa na všetkých a na všetko.
Poznáte ten pocit, keď ráno pozriete von oknom, vidíte sivé upršané počasie, a tak nejak podvedome cítite, že toto zrejme nebude váš šťastný deň? Niekedy ani nemusím vystrčiť nos spod teplej periny aby som zistila, že to bude opäť jeden z tých menej sľubných dní. Ja a upršané počasie, to nikdy nejde dokopy. Dážď ma nemá veľmi v láske (rovnako ako ja jeho, aspoň si nič nedlžíme). Raz pohltená vo vlastných myšlienkach skočím do tej najväčšej mláky na chodníku a krásne si zamočím celé tenisky, inokedy som mokrá od hlavy po päty (doslova) a ani jedna nitka na mne nie je suchá. To je tak, keď ste natoľko leniví aby ste si už konečne po toľkých rokoch zaobstarali poriadny pršiplášť a gumáky. Moja hlúposť sa mi pekne vypomstila, a tak som došla do školy mokrá, ako keby ma práve niekto hodil do vane. Naozaj som si vtedy pripadala zúfalo a až príliš bezradne. To zrejme spôsobilo, že som v ten deň zabudla na hromadu vecí a rozpútala menšiu hádku. Začínala som si myslieť, že sa na mňa zosypalo všetko naraz. Neobišlo sa to ani bez nejakej tej slzičky a výčitiek v čom je môj život horší od iných.

Dnes už myslím triezvo a všetky tie hlúposti typu "Prečo nemôžem aj ja chodiť do školy autom, ale cestovať každý deň v preplnenom autobuse? Prečo nemám aspoň trochu viac sebavedomia ako ostatní? Prečo niekedy neviem povedať aj nie?" mi pripadajú smiešne. Nezáleží na tom ako ťažký náš život je, záleží na nás, ako sa s ním popasujeme. Nemôžem rezignovať hneď pri menšom probléme aj keď je toho v poslednej dobe na mňa až príliš veľa a nezvládam to tak dobre, ako by som chcela. Často hľadáme iba chyby a nevšímame si to, čo už máme. Myslím, že dôležitejšie, ako hocičo na svete je zdravie, rodina a porozumenie (to už pomaly v dnešnej dobe vymiera). Najdôležitejšie je bojovať so všetkými problémami, ktoré nás stretnú. V poslednej dobe je môj život v štádiu "to prejde". Všetky starosti, povinnosti, smútok raz pominú, no potom prídu ďalšie. Je to ako nekonečný kolobeh, ktorý k životu patrí.

Aký je váš vzťah k jesennému počasiu? Máte tiež občas dni, keď si poviete, že už ďalej nevládzete?

Janie

Opäť tu máme ten tajomný sychravý čas, dážď a dni presedené v teple našej izby. V lete som sa sťažovala, že potrebujem ochladenie a neznášam horúčavy, no teraz musím priznať, že mi celkom chýbajú. Vždy je to tak, že chceme to, čo nemôžeme mať a keď to už máme, zase nie sme spokojní. Tak to ide stále dookola a ľudia stále frflú na to, aký je život hnusný. Nie sme to len my, ktorí mu kladieme prehnané požiadavky?
Samozrejme, som šťastná, že konečne prišiel ten čas, keď sa môžem zašiť do tepla mojej izby, sadnúť do obľúbeného kresla so šálkou dobrého čaju a do ruky zobrať milovanú knihu. Pri poslednom pohľade na moju skromnú knižnicu som si uvedomila, že nemám čo čítať. Nie je to tým, že by mi chýbala nejaká nová kniha. Pokojne môžem zájsť do knižnice a niečo nájsť, no vo väčšine prípadov je to tak, že si domov odnesiem milión kníh, no neprečítam ani jednu. Tentokrát to nie je nedostatkom času, ale skôr sa obávam, že žiadna z tých kníh neprekoná moje očakávania. Poznáte ten pocit, keď sa bojíte sklamania a radšej to necháte tak? Viem, možno som príliš zaujatá, no málokedy nájdem knihu, ktorá by mi sadla. Niekedy je to nudný dej, inokedy obyčajná obálka alebo len príliš presladená romantika. Nie som zrejme náročná len na seba, ale aj na výber literatúry, no nemienim strácať čas s knihami, ktoré mi nedokážu nič dať. Nestáva sa často, že by som pri knihe plakala a už vôbec nie, aby som plakala pri knihách ako Na vine sú hviezdy alebo Zostaň so mnou. Musím povedať, že ani filmy ma príliš nechytili za srdce a nevyronila som ani slzu (dúfam, že ma za to niekto nezačne preklínať 😄). Som zrejme silná povaha, čo sa týka kníh a filmov, no existuje niekoľko kníh pri ktorých moje oko nezostalo suché a to už je čo povedať. Od tých čias mám strach, že ich už žiadna iná kniha neprekoná. 

Tak čítam dookola tie isté a ešte stále som ich neprestala milovať. Sú to proste zlatíčka, ktoré budú v mojom srdci navždy a nikdy na nich nezabudnem, pretože sú také krásne, že sa to ani nedá opísať pár slovami. Nie je ich veľa, no pre mňa sú to jednoznačne srdcovky.

1. Legenda o lietajúcom Cypriánovi

"Prešiel svetlom i tmou, aby našiel stratený sen."

Kniha pri ktorej moje oko nezostalo suché do úplného konca. Tento príbeh mám asi najradšej zo všetkých. Nie, nie je to preto, že sa odohráva v Červenom Kláštore a prostredí Pienin 😄. 

Je to príbeh človeka s ktorým sa osud naozaj nemaznal. Vo väčšine prípadov je hlavný hrdina vykreslený ideálne, bez chýb, no tento nie je kladnou postavou. Je to obyčajný človek, ktorý hľadá zmysel života. Okúsi lásku, smrť aj krviprelievanie, no nakoniec nájde svoj zmysel života a vykúpenie z hriechov, ktoré napáchal na mieste stratenom v horách.

Nemám príliš v láske slovenských autorov, no Marriana Čengel Solčanská má môj veľký obdiv. Krásne spracovala legendu, ktorá sa odjakživa spája s miestom na ktorom akoby zastal čas a pretavila ju do niečoho, na čo budem vždy spomínať s láskou a hrejivým pocitom v duši. 

2. Zlodejka kníh

Odvaha ukrytá medzi riadkami

Malé dievča, ktoré si od začiatku získalo miesto v mojom srdci. Túto knihu môžem čítať stále dookola a nikdy neprestanem plakať nad zverstvami, ktoré sa v tej dobe odohrávali. Silný príbeh dievčaťa, ktoré sa nebálo ukázať svoju ľudskú tvár.
Príbeh je zaujímavý aj tým, že rozprávačom je samotná smrť a verte mi, aj ona má srdce. Zvláštne je, že tí, ktorým bolo súdené prežiť, umrú a tí, ktorým bolo súdené umrieť, prežijú. Smrť vám už dopredu prezradí koniec, aby ste nakonci neboli až príliš zdrvený.
Pravdupovediac, aj tak ma tento koniec úplne položil a musela som ho čítať po častiach, aby som toľko neplakala. Príbeh o veľkej odvahe zachovať si ľudskosť aj napriek neľudskosti, ktorá panovala všade navôkol patrí k najdojímavejším, aké som kedy čítala. 

3. Dievča z Titanicu

Príbeh inšpirovaný skutočnou udalosťou, ktorý upútal moju pozornosť hneď, ako som uvidela jeho názov. Mám pocit, že to bol osud. Nie je predsa možné, aby môj pohľad len tak náhodne padol na túto knihu, keď okolo boli tisícky ďalších.
Napriek tomu, že pri filme Titanic som neplakala, táto kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity. Raz som plakala, inokedy zase radovala. Zžila som sa s osudom hlavnej hrdinky a v ten strašnej hodine smrti som začínala mať pocit, akoby som tam bola s ňou a bojovala o záchranu. Cítila to zúfalstvo, ktoré panovalo na lodi a výčitky ľudí, ktorí mali to šťastie a prežili.
Myslím, že príbeh Titanicu je tak silný, že v nás zostane žiť ešte dlhé desaťročia až dokým sa nestratia posledné známky o jeho existencií. Dúfam, že sa to nikdy nestane, pretože tento príbeh si zaslúži aby ho poznali celé generácie.

"Niekedy si želám, kiežby som išla ku dnu s ostatnými. Prečo by ma Boh zachránil, keď tisícky zomreli - niektorí z nich bohatí milionári? Videla som v tej vode dieťatká, ktoré boli modré od zimy, a myslím si, že ich tváričky ma budú strašiť v snoch do konca života."

4. Nebo nie je výmysel

Fascinujúci príbeh malého chlapčeka, ktorý s detskou úprimnosťou a jednoduchosťou rozpráva o návšteve v nebi. Nezáleží na tom, či veríte alebo nie. Tento drobec vás presvedčí o tom, že nebo naozaj nie je výmysel. Všetky tie skutočnosti, ktoré opisuje mi pripadajú tak zvláštne a tajomné, až mi niekedy lezie mráz po chrbte. Viem, možno som naivná, no verím, že existujú anjeli aj nebo. Myslím si, že vo všetkých tých knihách je kúsok pravdy. Nikto to totiž nevie vyvrátiť ani potvrdiť, a tak je na každom z nás, či sa tomu rozhodneme veriť.


5. Voda pre slony

Čo takto zájsť do veľkolepého svetového cirkusu bratov Benziniovcov? Ľudia ani netušia, koľko krutosti a neľudskosti sa v ňom ukrýva. Zaujímavé je, že celý príbeh rozpráva už deväťdesiatročný Jacob, ktorého jeho deti zabudli v domove dôchodcov a on, ako jediný nemohol ísť na vystúpenie cirkusu, ktorý práve prišiel do mesta. Rozpráva svoj ťažký životný príbeh o tom, ako stratil obidvoch rodičov a nemal inú šancu, ako naskočiť do vlaku svetoznámeho cirkusu. Najviac mi bolo ľúto slonice Rose, ktorá trpela iba preto, že sa nevedela naučiť ani jednoduché príkazy. Každý však dostane to, čo si zaslúži, pretože život je vždy férový. Raz dáva a raz berie.
Napínavo som hltala každú jednu stranu a netrpezlivo čakala, čo bude ďalej. Nemám rada romantiku, no v tejto knihe som našla najmä veľa odvahy prežiť. Na jednej strane mi pripomína rozprávku v ktorej nakoniec zvíťazí dobro nad zlom, ale aj silu vzoprieť sa osudu, pretože nič nie je nemožné ak v to veríte.

Janie

V poslednej dobe som začala myslieť viac ekologicky. Často uvažujem, aký dopad bude mať asi moje konanie na prírodu, ktorú tak milujem. Musíme si totiž uvedomiť, že to, čo je pre nás dnes samozrejmosťou už zajtra byť nemusí. Dennodenne vidím, ako sa kedysi z krásnych zelených lúk stávajú stavebné pozemky, kde o niekoľko mesiacov, rokov budú stáť ozruty z kameňa. Príroda nám dáva znamenia, že niečo nie je v poriadku, no my sa ich snažíme ignorovať, akoby vôbec neexistovali a stále žijeme v tom našom rozšafnom spôsobe života. Nakupujeme kozmetiku plnú chémie, či igelitové tašky, ktoré sa v prírode rozložia len veľmi ťažko, plytváme elektrinou a nešetríme papierom. Nečudujme sa, že každým rokom pribúdajú silnejšie povodne, keď vyrubujeme lesy. Verte mi, aj tie majú na svete určitú funkciu okrem toho, že produkujú kyslík. Ak ste ešte nestihli postrehnúť, 2. augusta sme vyčerpali prírodné zdroje, ktoré Zem dokáže za rok doplniť. Takže teoreticky aj prakticky žijeme na dlh. Ešte stále máte pocit, že bol dobrý nápad kúpiť dnes tú plastovú tašku? Čo tak vymeniť ju radšej za látkovú, ktorú môžete použiť opakovane? Dnes sa už dajú zohnať naozaj s rôznymi možnými aj nemožnými motívmi a ak náhodou nenájdete svoju vysnívanú, môžete sa zabaviť jej zdobením.

Dnes som sa rozhodla trošku zabrdnúť aj do módy, keďže od čias, keď som sa odhodlala od základov prebudovať blog sa tu už žiadny new in či haul neobjavil (ubezpečím vás, že zrejme ani neobjaví). Nakupovať som však nikdy neprestala, len to už nie je v takom masívnom množstve. V posledných rokoch som si obľúbila najmä recyklovanie oblečenia. Páči sa mi myšlienka záchrany oblečenia, ktoré už nikto nechce. Príde mi to ekologickejšie, ako nakupovať oblečenie v obchode. Pomáham tým nie len prírode, ale aj samej sebe. Predsa len, dokážete tým ušetriť pekných pár drobných a odložiť si ich na kávičku či koláčik. (Teraz už zrejme viete na čo míňam väčšinu svojich peňazí 😄.) Nie je však všetko zlato, čo sa blyští a na to by sme mali pamätať ešte pred tým, ako si niečo odnesieme domov. Aké sú výhody, či nevýhody nákupu v second-hande?
V prvom rade chcem povedať, že existujú aj ľudia, ktorí v obchodoch s oblečení z druhej ruky nenakupujú. Nie preto, žeby tam nikdy nič nenašli, len sa im proste protiví pocit, nosiť oblečenie po niekom neznámom. Pravdaže im to nezazlievam, je to ich rozhodnutie, avšak myslím, že častokrát si tieto pocity ľudia iba nahovárajú. Ja s tým nemám najmenší problém, skôr mám pocit, že si v poslednej dobe sama vnucujem strach z malých alebo neznámych uzavretých priestorov (o tom však inokedy). Ak si oblečenie dôkladne operiete nemal by s tým byť žiaden problém. Častokrát mám radšej už nosené oblečenie, predsa len je trošku natiahnuté, čím sa stáva pohodlnejším a jemnejším, narozdiel od nového.
Je to rozhodne lacnejšie a za cenu jedného trička si pokojne vyberiete aj tri. Potom vám nie je ľúto oblečenie darovať, či po niekoľkých použitiach vyhodiť (aj keď tento spôsob ja nepreferujem). Samozrejme aj nakupovanie lacného oblečenia má svoje nevýhody. Častokrát si dokážeme pri nepozornosti kúpiť obnosené, zničené alebo rozťahané oblečenie, ktoré je súce akurát tak na nosenie doma. Moja rada znie, poriadne si oblečenie poprezerať a najlepšie aj viackrát. Pri prvom prezretí nemusíte zachytiť všetky nedostatky. Nebojte sa, nebude vyzerať hlúpo, ak sa dobre poobzeráte, robí to hádam každý. Dôležité je rozmyslieť si, či daný kúsok potrebujete, prípadne si ho aj vyskúšať, ak máte možnosť. Tak zabránite nechcenému kopeniu vecí, ktoré vám nesedia, alebo sa nehodia do kategórie oblečenia medzi ľudí.
Ja si rozhodne tento spôsob nakupovania neviem vynachváliť, často nájdem aj nové kúsky, ktoré bežne v obchode mohli stáť peknú sumu peňazí. Mám z nich obrovskú radosť a hrejivý pocit na duši, že som opäť urobila niečo pre dobro prostredia v ktorom žijem. Príroda mi totiž vôbec nie je ľahostajná. Kde inde by som potom mohla zahodiť myseľ a nájsť svoju dušu?

Janie

Tak a je to tu. Deň, ktorý by sme najradšej oddialili, no nič netrvá večne, ani prázdniny. Po dvoch mesiacoch znova zasadneme na naše známe aj neznáme miesta, možno sa o ne stihneme aj pobiť 😅, pretože každý chce samozrejme sedieť vzadu. Avšak mám naozaj overené, že pod lampou je najväčšia tma a minulý rok mi celkom vyhovovalo sedieť v prvej lavici pri katedre. Je tam totiž väčší kontakt s učiteľom (vtedy, keď je to potrebné) a priateľský vzťah so žiakom. Dá sa s nimi porozprávať o hocičom a opýtať na pár vecí z učiva, ktorým nerozumiete, bez toho, aby ste museli vykrikovať na celú triedu a verejne sa priznať, že vás výklad naozaj zaujíma.

Zajtrajšok bude zrejme najdôležitejší pre tých, ktorí prvýkrát prekročia prah strednej školy. Na svoje kroky si pamätám celkom presne. Nesmelé a roztrasené. V žalúdku mi vyhrával ten najväčší symfonický orchester a nervozita by sa dala krájať na malé kúsočky. Všetko však prešlo a ja dnes nastupujem do tretieho ročníka ako hrdá ekonómka. Ak mám však povedať pravdu, vidieť rozvrh týždeň pred začiatkom roka nebol príliš dobrý nápad. Možno by som si ušetrila tu žalúdočnú nervozitu a menší infarkt na neskôr. Dve nulté hodiny za sebou a zmena učiteľov ma vôbec nepotešili. To som však mohla čakať, už nie som malé dieťa a niekedy mám pocit, že naša škola nás nechce naučiť len potrebné vedomosti, ale aj pripraviť na tvrdý režim mimo školy (či už v práci, alebo na vysokej škole). Každopádne, roky nesmierne rýchlo letia a o rok už budem riešiť stužkovú slávnosť a maturitu z ktorej mám už teraz nervozitu. 

Niekedy len tak myslím na zlaté časy na základnej škole a spomínam, aká som bola hlúpa, keď som sa nevedela dočkať strednej školy. Dnes by som však neprijala možnosť vrátiť sa späť. Môj bývalý kolektív totiž nebol o nič lepší ako je ten dnešný, no našla som si pár priateľov, ktorých mám veľmi rada a nesmierne sa teším, keď ich po dlhých mesiacoch znova uvidím. 

Podobne ako po minulé roky, aj tento budem potrebovať veľa motivácie, aby som všetko zvládla s ľahkosťou. Tá je totiž v živote najdôležitejšia. Všetko sa dá zvládnuť, ak v to veríte. Horšie však je, ak nemáte presne stanovený cieľ a to je zrejme aj môj prípad. Často si kladiem otázku, kam sa bude uberať môj život po strednej škole? Ľudia mi vravia, že by som nad tým mala začať rozmýšľať, no ja stále tápam. Raz som nadšená z myšlienky, ísť na vysokú školu, inokedy sa zase do toho príliš nehrniem. Bojím sa totiž nesprávneho rozhodnutia podobne, ako to bolo pri výbere strednej školy. Nemôžem povedať, že by bola zlá, no nie je pre mňa to pravé orechové. Uvažovala som nad rôznymi možnosťami, no dospela som k tomu, že študovať ekonomiku ešte aj na vysokej škole by pre mňa bolo príliš vyčerpávajúce a beriem to ako takú zálohu. Niekedy uvažujem nad pedagogikou, inokedy zase nad žurnalistikou. Každopádne, ešte mám nejaký čas, tak dúfam, že sa rozhodnem múdro. 

Ak ste čakali, že v tomto článku nájdete veci, ktoré som si kúpila do školy alebo outfit, ktorý si zajtra oblečiem, dúfam, že nie ste príliš sklamaní. Nie je to pre mňa dôležité a taktiež to nie je nič zaujímavé, pretože zväčša preferujem iba obyčajné zošity z recyklovaného papiera za niekoľko centov. Nenakupujem tie krásne biele zošity s perfektnou obálkou. Predstavte si, koľko lesov by museli ročne vyrúbať, ak by sme všetci nakupovali iba zošity z nového papiera? Celkovo mám pocit, že už aj tak veľmi využívame prírodu a nevážime si nič čo nám dáva, ale o tom pri inej šálke kávy. Majte sa a držím vám palce v novom školskom roku.

Janie

Rozmýšľala som, či tento článok vôbec písať, no nakoniec som sa rozhodla, že by bolo fajn zrekapitulovať si zážitky a myšlienky z tohto leta. Predsa len, tento blog vnímam skôr ako denník, kde si môžem vyliať dušičku, posťažovať sa a zapísať všetko krásne, čo ma v živote stretlo. Bolo by skvelé prísť po niekoľkých rokoch, prezrieť si fotografie a pripomenúť, ako ten čas strašne rýchlo letí, no spomienky stále ostávajú a dúfam, že nikdy nezmiznú. Toto leto bolo v niečom výnimočné tak ako každé leto. Spoznala som množstvo nových krásnych miest, pocitov a nazbierala hŕbu spomienok, ktoré budú vo mne žiť ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov. V živote nič nie je samozrejmosť a mali by sme v sebe vybudovať vďačnosť. Ďakovať za všetko, čo nás v živote stretlo, či už je to slnečné ráno alebo len to, že žijeme, dýchame. 

Myslím, že toto leto si odo mňa zaslúži asi to najväčšie ďakujem aké som kedy vyslovila. Stihla som precestovať Severný Spiš (Zamagurie), Oravu, časť Liptova a Poľska. Absolvovala som splav na pltiach (o ktorom si môžete prečítať TU), túru popri prielome Dunajca, Stretnutie Goralov v Pieninách a plavbu výletnou loďou po Czorsztynskom jazere. Milujem šum vody, vôňu lesa, čerstvý vzduch a nádherný výhľad na skaly. Mám pocit, akoby som našla kúsok skladačky, ktorý mi už dlhé roky chýbal. Taktiež som navštívila aj múzeum Pienapu a poľské mesto Szcziawnica odkiaľ bohužiaľ nemám fotky, no spomienky v mojej mysli sú oveľa kvalitnejšie ako pár obrázkov.

Najväčší dojem vo mne zanechalo zrejme spomínané Stretnutie Goralov v Pieninách v nádhernom prostredí Kúpeľov Červený Kláštor. Som veľmi šťastná, že sa mi tam nakoniec podarilo dostať. Atmosféra bola vynikajúca a piesne od Kollarovcov ešte krajšie ako vo videoklipoch. Jediné čo mi na tom celom vadilo bola veľká arogancia a neohľaduplnosť ľudí. Niektorí sa proste správajú akoby im patril celý svet a druhí už neexistovali. Ďalším negatívom bolo počasie. Ešte pred začiatkom sa strhla silná búrka a žiaden kus oblečenia nezostal suchý 😄. Bohužiaľ po pár hodinách sme museli odísť, pretože sme boli úplne mokrí a nechceli sme riskovať prechladnutie. Život je niekedy nevyspytateľný a plány nemusia vždy vyjsť podľa predstáv, no som vďačná aj za tých pár hodín strávených na mieste, ktoré tak milujem.

Čo by to bolo za leto bez hradov a zámkov? Neviem ako vy, ale ja ich mám neodmysliteľne späté s letnou dovolenkou. Tento rok som ich navštívila hneď niekoľko a musím povedať, že na niektoré určite tak skoro nezabudnem. Hrad Niedzica sa nachádza hneď pri hraniciach so Slovenskom a myslím, že veľa turistov pochádza práve zo Slovenska (i keď o Slovákoch a cestovnom ruchy by sa dalo veľmi polemizovať). Jednoznačne musím povedať, že Poliaci si svoje pamiatky vedia viac vážiť a sú kultúrnejší (avšak nie v každom smere 😅). Videli sme tam len pár zariadených izieb (čomu zodpovedal aj vstup) a na to, aký vyzerá veľký bol v skutočnosti maličký. Ľudia však stáli v rade aj dvadsať minút aby sa tam dostali, čo mi prišlo veľmi smiešne, keď to porovnám s takým Oravským hradom. K zahraničným turistom sa tam však nesprávajú príliš ukážkovo. Hneď na parkovisku sme dostali skoro vynadané, že sme zle zaparkovali. Ďalšou situáciou, ktorá ma dosť nahnevala bolo, keď ma ľudia tlačiaci sa na vyhliadkovú jazdu loďou po Czorsztynskom jazere (nachádza sa pod hradom Niedzica) skoro zhodili do jazera. Mali ste vidieť to davové šialenstvo, normálne som si myslela, že som sa na chvíľu ocitla v blázinci.

Myslím, že na Ľubovniansky hrad tak skoro nezabudnem. Odprisahala som totiž, že ma tam najbližších pár rokov nikto nedostane. Úprimne, nikdy som sa tak nemodlila, aby už bol koniec prehliadky ako vtedy. Prešli sme toľko schodov, že sa to nedalo ani porátať, v kazematoch som sa skoro zosypala zo schodov (užšie som naozaj nevidela), cestou z hradnej veže som skoro prišla o chrbticu a hlavu, ktorou som našťastie nestihla naraziť do kamenného stropu a aby toho nebolo predsa len málo, menší otras mozgu som skoro zažila v skanzene pod hradom, keď som hlavou narazila do zárubne dverí. Au, tá spomienka doteraz bolí. Všetkým to vtedy prišlo náramne vtipné, no jeden Poliak ma upokojil a povedal, že to mám pre šťastie. Tak teda, ďakujem pekne za také šťastie. Cestou domov som už ledva šuchtala nohami a myslím, že niekde medzi obedom, ktorý sme mali mimochodom o piatej a cestou domov som si dala sľub, že ma tam už nikto tak skoro nedostane.

Na menšej dovolenke v Pieninách som navštívila aj neďalekú obec Sromowce Niżne, kde sa nachádza tento krásny drevený kostolík sv. Kataríny. V súčastnosti slúži už iba ako Galéria pieninského umenia.

Posledným hradom, ktorý som tento rok navštívila bol náš najkrajší a to Oravský hrad. Prešli sme síce 700 schodov, no ani zďaleka ma tak neboleli nohy ako pri Ľubovnianskom. Prehliadka trvala dve hodiny a bola spestrená hudbou, či "hercami" v dobových kostýmoch. Najviac ma však zaujala Mediatéka v ktorej boli figuríny hlavných postáv z filmov a rozprávok, ktoré sa točili na Oravskom hrade. Myslím, že to bolo pekným spestrením prehliadky. Z Oravy sme putovali na Liptov, kde sme si dali výdatný obed v podobe halušiek v salaši Krajinka. Zaujalo ma, že to nepoňali len tak ako v obyčajných reštauráciách. Dalo sa vstúpiť aj do ovčina, pohladkať ovečky či somárika (pre deti hotový raj na zemi), alebo ísť na výstavu traktorov. Mňa ako dievča z dediny to príliš nenadchlo, keďže traktory alebo sliepky môžem vidieť každý deň, no pre ľudí žijúcich vo veľkomestách to mohlo byť naozaj zaujímavé.

Ak ste došli až na koniec bez toho aby ste preskočili moje nudné reči tak máte môj veľký obdiv za trpezlivosť.  Tento článok sa zrejme zaradí k historicky najdlhším na mojom blogu. Pracovala som na ňom niekoľko dní a dalo to vážne zabrať. Každopádne, leto som si nesmierne užila a bolo ešte lepšie, ako som si ho predstavovala. Netajím, že mi je trošku smutno za všetkými chvíľami, ktoré sa už nevrátia, no čas plynie ďalej a ja sa už začínam psychicky pripravovať na ďalší školský rok. 

Jediné, čo mi zostáva povedať je: "Leto, bolo si úžasné. Ďakujem a vidíme sa opäť o rok."

Aké bolo vaše leto?

Nedávno som rozmýšľala, čo všetko mi zmena na blogu priniesla. Je to snáď neuveriteľné, ale na začiatku som vôbec neverila, že by niekoho tieto moje reči pri kávičke zaujímali. Bolo ťažké presmerovať svoje myslenie inam ako na materiálne veci, recenzie a spolupráce. Tie ma tuším ťahali dole najviac. Úplne som sa im podriaďovala a ony ma stále viac a viac brzdili. Zbavenie sa týchto bremien mi prinieslo veľa svetla do ďalšieho blogerského života a musím povedať, že aj teraz je dosť ťažké odmietnuť možnosť spolupráce a prepnúť vo svojej hlave gombík na nie. Našťastie sa mi to zatiaľ darí a dúfam, že aj dlhú dobu bude. Nemienim totiž zo svojho blogu robiť lacnú reklamu a podriaďovať sa podobným recenziám iba za cenu produktov zadarmo.

Niedzica, Poľsko

Teraz už viem, že zmena nemusí byť vždy zlá a vyjsť z radu bolo pre mňa tou najlepšou voľbou. Radujem sa z každého nového videnia blogu alebo stáleho sledovateľa. Toto je moja obrovská motivácia, dôvod prečo písať a vidieť zmysel v tom, čo robím. Písať pre ľudí a o ľuďoch. Dodáva mi to taký zvláštny hrejivý pocit, že niekto si nájde pár minút času, aby si mohol opäť prečítať môj článok. Blogujem už tretí rok a ak mám povedať pravdu, nechápem, ako som sa mohla tak trápiť. Chcela som sa podobať na všetky tie slávne beauty blogerky, no povedzme si úprimne, nebola som to ja.

Myslím, že nemá význam venovať sa niečomu nasilu, len preto aby ste zapadli. Možno som našla svoje vlastné ja alebo som jednoducho iba dospela. Teraz už viem, že nie každému sa moje rozhodnutia môžu páčiť a nie každý bude so mnou súhlasiť, no život je jedna veľká diskusia a my sme tu na to aby sme kládli otázky a dostávali odpovede. Naučila som sa akceptovať kritiku a prijať názory iných. Zmazať nenávistný komentár alebo ho jednoducho nepublikovať dokáže každé dieťa, no prijať ho vie naozaj málokto.

Všetko, čo ma dnes motivuje je vlastne úplne zadarmo a nedá sa kúpiť v žiadnom obchode. Milujem dlhé jazdy autom, hudbu, šum rieky, vôňu lesa a noci strávené pri dobrej knihe. Veľa ľudí sa čuduje a pýta sa ma, prečo mám v každej jednej knihe najmenej desať záložiek 😄. Dôvod je úplne jednoduchý, nechcem stratiť slová, ktoré sa mi vpísali do duše. Nečítam totiž iba preto, aby som zabila čas. Vo všetkom by sme mali hľadať hlbší zmysel a nepozerať len na povrch. Viem, možno si teraz poviete, že nad všetkým príliš polemizujem a uvažujem, no to som proste ja. Človek, ktorý toho veľa hovorí v mysli a reálne vyslovuje tak pár slov.
Avšak zo všetkého najdôležitejšie je akceptovať samého seba so všetkými chybami, zlozvykmi, ale aj dobrými vlastnosťami. Často si ani neuvedomujeme, že najviac motivácie sa skrýva priamo v nás, no každý ju zrejme objaví až v ten správny čas.