Zvláštne cestovateľské fakty o mne
Blíži sa čas dovoleniek a leto sa nám predvádza v plnej paráde. Zvlášť v posledných dňoch, kedy aj pod Tatrami zažívame tropické dni. To mi pripomína, ako čas rýchlo letí. Pred niekoľkými mesiacmi som s hlavou v oblakoch snívala o tom, aké leto ma čaká a čo nové prinesie. V tom čase ma ešte čakala maturita a na dlhé fantazírovanie, bohužiaľ, nebol čas. Pri pohľade späť mám pocit, akoby kúzelník švihol čarovným prútikom a preskočila som najnáročnejší týždeň môjho doterajšieho štúdia. Musím uznať, že čakanie na maturitu je ako čakanie na Godota. Nikto ju nevidel, no každý dúfa, že sa ňou už všetko definitívne skončí a vyrieši. Som šťastná, že kapitola života, ktorú zatváram, mala šťastný koniec. Dnes si už užívam trojmesačné voľno, a tak sa s vami chcem podeliť o zvláštne fakty, či zlozvyky, ktoré som na sebe za posledné roky odporozorovala. Cestovanie milujem nie len preto, že spoznávam nové miesta, ale aj vďaka ľuďom. Na každom rohu dokážete naraziť na niekoho nového a každý vás dokáže niečo naučiť. Temperamentní, pohostinní, usmievaví, zhovorčiví, každý je iný. Som vďačná za každú príležitosť okúsiť niečo nové a prekonávať svoje hranice.
Strach z jaskýň sa u mňa vyvinul asi v piatich rokoch, kedy som po prvýkrát navštívila jaskyňu. Veľmi dobre si to pamätám. Bol horúci letný deň a ja som sa odmietala teplejšie obliecť, veď mi predsa bude teplo. Typické dieťa, vždy musí mať posledné slovo. Cesta do Važca nebola dlhá a po vystúpení z auta som ako vyoraná myška pozorovala krásne obrázky v stánku so suvenírmi (cháp pohľadnice). Prvá návšteva jaskyne rozhodne nebola to, čo som mala vo svojich predstavách, pretože mi bola dosť značná zima a to sa mi nepáčilo. Prekvapenie a strach v očiach malého dieťaťa nastal až na konci prehliadky, keď z ničoho nič vypli svetlá a ja som pozerala do čierno čiernej tmy. V hlave dieťaťa sa automaticky zapla kontrolka PANIKA. Samozrejme, že som rýchlosťou blesku nahmatala maminu ruku a pevne sa chytila. Svetlá sa však o malú chvíľu zapli a my sme mohli bezpečne prejsť k východu. Jaskyne som od prvej skúsenosti navštívila už niekoľkokrát. Nikdy som tento strach nedávala najavo, no v kútiku duše tam vždy bol a prejavoval sa len motýľmi v bruchu. Stále mám v hlave zapnutú tú kontrolku a každú chvíľu čakám, že sa scenár bude opakovať. Našťastie, nikdy sa už podobná situácia neopakovala a do Važeckej jaskyne som ani po dlhých rokoch opäť nezavítala. Zrejme ešte stále nenastal správny čas. Tieto miesta aj napriek ich nespočetným krásam nepatria medzi moje najobľúbenejšie lokality a do zoznamu miest, ktoré by som chcela vidieť ich zaraďujem len zriedka.
Nerada cestujem sama. Teda lepšie povedané skoro nikdy necestujem sama. Mám totiž podvedomý pocit ohrozenosti, nebezpečia, samoty či stratenosti. Som nerozhodný človek, ale to zrejme k môjmu znameniu patrí, preto potrebujem niekoho, kto by mi poradil a prerušil dlhú šnúru rozhodovania (najmä vtedy, keď hľadám miesto na gastronomický zážitok, v opačnom prípade to končí pri bagete z bufetu či čerpacej stanice 😅). Potrebujem mať oporu, že v tom nie som sama a zároveň aj niekoho s kým môžem prehodiť pár slov. Teda, skôr niekoho, kto má odvahu počúvať moje siahodlhé monológy.
K tomu sa viaže aj moja nulová schopnosť orientácie v priestore. Ďakujem, že múdri ľudia vymysleli šikovnú vecičku, ktorú v dnešnej dobe obsahuje každý smartfón, teda navigáciu. S ňou je na cestách hrdinom každý. Dokonca aj ja. Človek, ktorý držal papierovú automapu v ruke naposledy ako malé dieťa a vôbec nerozumel, čo všetky čiarky, bodky a značky znamenajú. Celkom ma to fascinovalo, no ak ste nechceli ešte hodinu počúvať o tom, čo znamená toto a kde je toto, dávať mi do ruky papierovú mapu nebol dobrý nápad. Na druhej strane to bola zábava na dlhé chvíle a cestovanie nebolo už tak úmorné, ako sa v očiach malého dieťaťa zdá. Aj z tohto dôvodu nerada cestujem sama, pretože ako povedala jedna milá baba s ktorou som sa stretla pri pohovore na vysokú školu: "Dvom sa stráca lepšie."
Vo väčšine prípadov nemám rada nezáživné poučky sprievodcov, samozrejme ak ich neobohatia aj o vtip, či zaujímavú historku. Človeka to ihneď zaujme a verte či nie, určite si zapamätá práve túto jednu historku, ktorá sa mu zakaždým vybaví, keď sa pozrie na fotografiu. Napriek tomu, že mojim malým snom je stať sa sprievodkyňou, vyhľadávam najme miesta, ktoré si môžem pozrieť sama. Lokalita potom získa inú atmosféru a ja si môžem užívať nádherné výhľady do sýtosti bez toho, aby som bola viazaná na presne stanovený čas a program. Nemám rada veľké skupiny ľudí. Jednak zväčša nič nepočujem, pretože nemám odvahu tlačiť sa cez všetkých dopredu a väčšinu vystavených predmetov si nestihnem pozrieť ani letmým pohľadom. Počas horúcich dní hrady, zámky a podobné pamätihodnosti nenavštevujem vôbec, pretože mi teplý zatuchnutý vzduch v miestnostiach nerobí dobre a mám tendenciu chytať závraty.
Neviem, či je to už zlozvyk, ale v posledných rokoch mám stále viac a viac tendenciu fotiť ten istý objekt z každého uhla. Po otvorení pamäte fotoaparátu sa mi dosť často naskytne nespočetné množstvo fotiek s tým istým objektom a následne nastáva ešte väčšia dilema, ktorá je naj a zaslúži si mať čestné miesto na blogu či účtoch na sociálnych sieťach. Každý rok chodím na miesta, ktoré mi prirástli k srdcu, no fotoaparát z ruky nepustím i keď viem, že som si už odtiaľ za posledné roky odniesla veľké množstvo fotografií a pamäť USB kľúča na ktorom mám fotografie, taktiež nie je bezo dna. Z istej časti zrejme zlozvyk, no každý rok sa mi podarí zachytiť nové zábery s neopakovateľnou atmosférou, ktorá nie je na žiadnej predošlej fotografii. Raz som dostala otázku, či som sa už skúsila zapojiť do fotografickej súťaže. Pravdupovediac, nikdy som nemala odvahu, pretože nemám pocit, že by moje amatérske fotografie niekoho mohli zaujať. Nie je to však zlá myšlienka do budúcnosti a celkom rada by som sa tento rok zapojila do fotosúťaže Choď a foť 2019. Jedná sa o fotografickú súťaž o najkrajšie zábery Prešovského kraja. Uvidíme, či sa mi naskytnú zábery s atmosférou pri ktorej si naozaj poviem: "Áno, idem do toho!"
(Fotografie, ktoré ste mohli v článku vidieť sú z mojej poslednej návštevy Ružomberka. Priamo pod Kostolom sv. Ondreja, ktorý vidíte na fotografiách sa nachádza Mauzóleum Andreja Hlinku.)
Karolína
Strach z jaskýň sa u mňa vyvinul asi v piatich rokoch, kedy som po prvýkrát navštívila jaskyňu. Veľmi dobre si to pamätám. Bol horúci letný deň a ja som sa odmietala teplejšie obliecť, veď mi predsa bude teplo. Typické dieťa, vždy musí mať posledné slovo. Cesta do Važca nebola dlhá a po vystúpení z auta som ako vyoraná myška pozorovala krásne obrázky v stánku so suvenírmi (cháp pohľadnice). Prvá návšteva jaskyne rozhodne nebola to, čo som mala vo svojich predstavách, pretože mi bola dosť značná zima a to sa mi nepáčilo. Prekvapenie a strach v očiach malého dieťaťa nastal až na konci prehliadky, keď z ničoho nič vypli svetlá a ja som pozerala do čierno čiernej tmy. V hlave dieťaťa sa automaticky zapla kontrolka PANIKA. Samozrejme, že som rýchlosťou blesku nahmatala maminu ruku a pevne sa chytila. Svetlá sa však o malú chvíľu zapli a my sme mohli bezpečne prejsť k východu. Jaskyne som od prvej skúsenosti navštívila už niekoľkokrát. Nikdy som tento strach nedávala najavo, no v kútiku duše tam vždy bol a prejavoval sa len motýľmi v bruchu. Stále mám v hlave zapnutú tú kontrolku a každú chvíľu čakám, že sa scenár bude opakovať. Našťastie, nikdy sa už podobná situácia neopakovala a do Važeckej jaskyne som ani po dlhých rokoch opäť nezavítala. Zrejme ešte stále nenastal správny čas. Tieto miesta aj napriek ich nespočetným krásam nepatria medzi moje najobľúbenejšie lokality a do zoznamu miest, ktoré by som chcela vidieť ich zaraďujem len zriedka.
Nerada cestujem sama. Teda lepšie povedané skoro nikdy necestujem sama. Mám totiž podvedomý pocit ohrozenosti, nebezpečia, samoty či stratenosti. Som nerozhodný človek, ale to zrejme k môjmu znameniu patrí, preto potrebujem niekoho, kto by mi poradil a prerušil dlhú šnúru rozhodovania (najmä vtedy, keď hľadám miesto na gastronomický zážitok, v opačnom prípade to končí pri bagete z bufetu či čerpacej stanice 😅). Potrebujem mať oporu, že v tom nie som sama a zároveň aj niekoho s kým môžem prehodiť pár slov. Teda, skôr niekoho, kto má odvahu počúvať moje siahodlhé monológy.
K tomu sa viaže aj moja nulová schopnosť orientácie v priestore. Ďakujem, že múdri ľudia vymysleli šikovnú vecičku, ktorú v dnešnej dobe obsahuje každý smartfón, teda navigáciu. S ňou je na cestách hrdinom každý. Dokonca aj ja. Človek, ktorý držal papierovú automapu v ruke naposledy ako malé dieťa a vôbec nerozumel, čo všetky čiarky, bodky a značky znamenajú. Celkom ma to fascinovalo, no ak ste nechceli ešte hodinu počúvať o tom, čo znamená toto a kde je toto, dávať mi do ruky papierovú mapu nebol dobrý nápad. Na druhej strane to bola zábava na dlhé chvíle a cestovanie nebolo už tak úmorné, ako sa v očiach malého dieťaťa zdá. Aj z tohto dôvodu nerada cestujem sama, pretože ako povedala jedna milá baba s ktorou som sa stretla pri pohovore na vysokú školu: "Dvom sa stráca lepšie."
Vo väčšine prípadov nemám rada nezáživné poučky sprievodcov, samozrejme ak ich neobohatia aj o vtip, či zaujímavú historku. Človeka to ihneď zaujme a verte či nie, určite si zapamätá práve túto jednu historku, ktorá sa mu zakaždým vybaví, keď sa pozrie na fotografiu. Napriek tomu, že mojim malým snom je stať sa sprievodkyňou, vyhľadávam najme miesta, ktoré si môžem pozrieť sama. Lokalita potom získa inú atmosféru a ja si môžem užívať nádherné výhľady do sýtosti bez toho, aby som bola viazaná na presne stanovený čas a program. Nemám rada veľké skupiny ľudí. Jednak zväčša nič nepočujem, pretože nemám odvahu tlačiť sa cez všetkých dopredu a väčšinu vystavených predmetov si nestihnem pozrieť ani letmým pohľadom. Počas horúcich dní hrady, zámky a podobné pamätihodnosti nenavštevujem vôbec, pretože mi teplý zatuchnutý vzduch v miestnostiach nerobí dobre a mám tendenciu chytať závraty.
Neviem, či je to už zlozvyk, ale v posledných rokoch mám stále viac a viac tendenciu fotiť ten istý objekt z každého uhla. Po otvorení pamäte fotoaparátu sa mi dosť často naskytne nespočetné množstvo fotiek s tým istým objektom a následne nastáva ešte väčšia dilema, ktorá je naj a zaslúži si mať čestné miesto na blogu či účtoch na sociálnych sieťach. Každý rok chodím na miesta, ktoré mi prirástli k srdcu, no fotoaparát z ruky nepustím i keď viem, že som si už odtiaľ za posledné roky odniesla veľké množstvo fotografií a pamäť USB kľúča na ktorom mám fotografie, taktiež nie je bezo dna. Z istej časti zrejme zlozvyk, no každý rok sa mi podarí zachytiť nové zábery s neopakovateľnou atmosférou, ktorá nie je na žiadnej predošlej fotografii. Raz som dostala otázku, či som sa už skúsila zapojiť do fotografickej súťaže. Pravdupovediac, nikdy som nemala odvahu, pretože nemám pocit, že by moje amatérske fotografie niekoho mohli zaujať. Nie je to však zlá myšlienka do budúcnosti a celkom rada by som sa tento rok zapojila do fotosúťaže Choď a foť 2019. Jedná sa o fotografickú súťaž o najkrajšie zábery Prešovského kraja. Uvidíme, či sa mi naskytnú zábery s atmosférou pri ktorej si naozaj poviem: "Áno, idem do toho!"
(Fotografie, ktoré ste mohli v článku vidieť sú z mojej poslednej návštevy Ružomberka. Priamo pod Kostolom sv. Ondreja, ktorý vidíte na fotografiách sa nachádza Mauzóleum Andreja Hlinku.)
Máte aj vy nejaké zlozvyky, respektíve strach z nevšedných vecí?
Karolína
4 komentárov:
Zverejnenie komentára
Ďakujem za Váš komentár!