Janie Hannagonova

Dnes Vás zoberiem na rýchle potulky Liptovom a miesta, ktoré som stihla za jeden deň navštíviť. Liptov a Orava patria k mojim obľúbeným regiónom s nádhernou prírodou. Náš výlet sme začínali v pomerne pomalom tempe a z domu vyrazili až okolo desiatej hodiny, keďže sme pôvodne plánovali navštíviť len Pribylinu, ktorú máme približne 50 minút od domu. Ako to už u nás býva zvykom, obehli sme značnú časť Liptova a tu je pár tipov, čo určite nevynechať:

Je to jedinečný skanzen svojho druhu na Liptove a čo je najlepšie, je prístupný celoročne, takže ho môžete navštíviť aj po ceste zo zimnej lyžovačky alebo len tak vo voľnej chvíli. Všetky stavby spolu vytvárajú jedinečnú skladbu prostredia dávneho Liptova. Ide však o repliky reálnych stavieb, keďže veľká časť týchto domčekov bola v dedinách, ktoré pri stavaní Liptovskej Mary zatopili. Zaujímavosťou je ranogotický kostolík Panny Márie, ktorý je kópiou dodnes stojaceho kostolíka pri Liptovskej Mare. Presnejšie, na pôvodnom mieste sa zachovala len jeho veža, ktorá sa neodmysliteľne spája s touto priehradou a určite ste ju videli už na nespočetnom množstve fotiek, zvyšná časť kostolíka bola prenesená do múzea.

Navonok nenápadnou stavbou je aj goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec, ktorý je najstarším zachovaným zemianskym sídlom v Liptove zo 14. - 16. storočia. Do kostolíka, kaštieľa a zemianskej kúrie sa však dostanete len so sprievodcom. Prehliadky prebiehajú každú celú hodinu. Ďalej už môžete pokračovať v prehliadke skanzenu samostatne. Spoločnosť vám budú robiť aj domáce zvieratká, ktoré sa však kvôli teplu schovávali v tieni.

Kilometer za kostolíkom sa nachádza expozícia Považskej lesnej železnice. My sme cestou natrafili aj na mlyn a jazierko, ktoré privádzalo vodu k mlynu. Musíte si však zájsť trošku do lesa. Cestička nie je označená, no pri troche šťastia to určite nájdete. Dozvedeli sme sa, že onedlho budú po železničke voziť v historických vlakoch aj ľudí. Čakajú len na povolenia, ktoré nie a nie prísť. 

V skanzene sme strávili približne dve hodiny, a tak nie je čudo, že nám začalo škvŕkať v žalúdku. Nemusíte sa však báť, v areály nájdete bufet a menšiu reštauráciu, kde vám naservírujú typické jedlá pre tento región ako halušky, či pirohy.

Neďaleko od Pribyliny sa nachádza mesto Liptovský Hrádok. Nás veľmi zaujal hrad a zrekonštruovaný kaštieľ. Prehliadky hradu so sprievodcom sa konajú každú celú hodinu, a keďže sme prišli len pár minút po druhej hodine, nechcelo sa nám tak dlho čakať. Vy však možno budete mať viac šťastia. 

Pred hradom sa nachádza krásne jazero okolo ktorého sa môžete poprechádzať. Spoločnosť vám určite budú robiť kačky a pri troche šťastia a dobrom zapozeraní na vodnú hladinu uvidíte aj ryby. Zaujímavé je, že uprostred jazera sa nachádza ostrovček so stromami a kúsok od neho vysoká skala na vrchole ktorej nájdete malú kaplnku. 

Pri jazierku stojí aj Pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny. Na skale oproti pamätníku sme zazreli vyhliadku Skalka, a tak sme sa vybrali cestičkou smerom do lesa. Blúdili sme tak i tak, milión cestičiek a za žiadnych okolností sme nemohli nájsť tú pravú. Cestou sme natrafili na ďalších turistov, ktorí to hľadali rovnako bezradne ako my. Žiadna informačná tabuľka alebo aspoň značka. Nakoniec sme to vzdali. Aj oni, aj my. Bolo to celkom sklamanie, pretože som sa na výhľad tešila. Nuž čo, nevyjde všetko podľa predstáv.

Dominantou Liptova je neodmysliteľne Liptovská Mara. Vznikla zatopením 13 obcí a to Vrbie, Demčiny, Sokolče, Dechtáre, Paludza, Čemice, Ráztoky, Sestrč, Parížovce, Nežitovce, Liptovská Sielnica, Zadiel a Liptovská Mara podľa ktorej je priehrada pomenovaná. K priehradnému múru Liptovskej Mary sa dostanete cez obec Bobrovník. V letnej sezóne je tu veľa rybárov, lodí, člnov, vodných skútrov a pre ľudí z okolia predstavuje aj bio kúpalisko. Môžete sa poprechádzať po priehradnom múre a cestou určite narazíte na veľa cyklistov, ktorý sa takto prepravujú z jednej strany priehrady na druhú. Čo sa nachádza na druhej strane múru Vám neviem povedať, keďže pre neznesiteľné horúčavy sme došli len do polovice a potom to vzdali. Cestou späť môžete navštíviť aj archeoskanzen Havránok, kde objavili pozostatky sídliska z mladšej doby železnej.

Čo by to bol za výlet po Liptove, keby sme nenavštívili aj mesto Liptovský Mikuláš? Zdanlivo nezaujímavé mesto, ktoré je ako princezná v myšom kožúšku. Za zmienku určite stojí prechádzka po námestí. Bola som prekvapená, aký pokoj a ticho tam v sobotu poobede bol. Trošku ma sklamal slabý výber kaviarní, no všetko to vykompenzovala fontána Metamorfózy. Bola síce jednoduchá, no malým deťom urobila veľkú radosť v horúcom dní, a tak či rodičia chceli alebo nechceli, deti už veselo čapkali s nožičkami vo vode. Dominantou, ktorá Vám ihneď padne do oka je rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša. Neďaleko je aj Múzeum Janka Kráľa, najradikálnejšieho básnika štúrovskej generácie.

Cestou z Liptovského Mikuláša sa môžete zastaviť aj v dedinke Liptovský Ján. Už z cesty uvidíte Svätojánsku rozhľadňu a v horúcich dňoch sa určite dobre osviežite v termálnom kúpalisku. Deti určite poteší Park Mini Slovensko, kde nájdete 20 miniatúr známych slovenských pamiatok ako je Bojnický zámok, hrad Strečno, drevený kostolík v Hervartove či domčeky z Vlkolínca. Z malej železničky som bola doslova unesená. Nakombinovať všetko tak, aby sa vláčiky navzájom nezrazili, každý mal svoju trať a urobiť to všetko realisticky, muselo dať veľa práce, no výsledok jednoznačne stojí za to. Pár minút od parku sa nachádza Stanišovská jaskyňa, ktorá je jedinou celoročne sprístupnenou jaskyňou na Liptove. Pred vstupom do jaskyne dostane každý návštevník čelovú lampu, keďže v jaskyni nie je elektrina.

A čo by to bol za výlet Liptovom, keby sme putovanie neukončili v Ružomberku? Toto mesto som navštívila už skôr z dôvodu prijímacej skúšky na žurnalistiku. Okrem smogu, ktorý každého irituje (nie, nie je to hmla, ja som si to tiež zpočiatku myslela 😄), tu nájdete mauzóleum Andreja Hlinku, ktoré pri potulkách mestom nie je možné prehliadnuť. Nachádza sa priamo pod Kostolom sv. Ondreja. Zvláštne je, že som okolo tohto miesta chodila roky a ani raz som sa tu nezastavila, pretože som jednoducho o ňom nevedela. Atmosféra mesta je opäť o niečo podobná Liptovskému Mikulášu. Pokojná, tichá, žiadne rady turistov, a tak si prechádzku mestom vychutnáte ešte o niečo viac. 

Salaš Krajinka sa nachádza neďaleko Ružomberka a doslova zostanete v nemom úžase z okolitej prírody. Počas sezóny si však v rade počkáte niekoľko minút, kým sa vyprázdni ďalší stôl. Celkovo to kazí chuť do jedla, keď viete, že musíte do seba všetko čo najrýchlejšie nahádzať, pretože za dverami už čaká nemalá hŕstka turistov. Domáce zvieratká dokonale dokresľujú atmosféru salaša.

Budem rada, ak mi dáte vedieť, ako sa Vám tento virtuálny výlet Liptovom páčil. Prípadne, čo ďalšie odporúčate navštíviť.

Blíži sa čas dovoleniek a leto sa nám predvádza v plnej paráde. Zvlášť v posledných dňoch, kedy aj pod Tatrami zažívame tropické dni. To mi pripomína, ako čas rýchlo letí. Pred niekoľkými mesiacmi som s hlavou v oblakoch snívala o tom, aké leto ma čaká a čo nové prinesie. V tom čase ma ešte čakala maturita a na dlhé fantazírovanie, bohužiaľ, nebol čas. Pri pohľade späť mám pocit, akoby kúzelník švihol čarovným prútikom a preskočila som najnáročnejší týždeň môjho doterajšieho štúdia. Musím uznať, že čakanie na maturitu je ako čakanie na Godota. Nikto ju nevidel, no každý dúfa, že sa ňou už všetko definitívne skončí a vyrieši. Som šťastná, že kapitola života, ktorú zatváram, mala šťastný koniec. Dnes si už užívam trojmesačné voľno, a tak sa s vami chcem podeliť o zvláštne fakty, či zlozvyky, ktoré som na sebe za posledné roky odporozorovala. Cestovanie milujem nie len preto, že spoznávam nové miesta, ale aj vďaka ľuďom. Na každom rohu dokážete naraziť na niekoho nového a každý vás dokáže niečo naučiť. Temperamentní, pohostinní, usmievaví, zhovorčiví, každý je iný. Som vďačná za každú príležitosť okúsiť niečo nové a prekonávať svoje hranice.


Strach z jaskýň sa u mňa vyvinul asi v piatich rokoch, kedy som po prvýkrát navštívila jaskyňu. Veľmi dobre si to pamätám. Bol horúci letný deň a ja som sa odmietala teplejšie obliecť, veď mi predsa bude teplo. Typické dieťa, vždy musí mať posledné slovo. Cesta do Važca nebola dlhá a po vystúpení z auta som ako vyoraná myška pozorovala krásne obrázky v stánku so suvenírmi (cháp pohľadnice). Prvá návšteva jaskyne rozhodne nebola to, čo som mala vo svojich predstavách, pretože mi bola dosť značná zima a to sa mi nepáčilo. Prekvapenie a strach v očiach malého dieťaťa nastal až na konci prehliadky, keď z ničoho nič vypli svetlá a ja som pozerala do čierno čiernej tmy. V hlave dieťaťa sa automaticky zapla kontrolka PANIKA. Samozrejme, že som rýchlosťou blesku nahmatala maminu ruku a pevne sa chytila. Svetlá sa však o malú chvíľu zapli a my sme mohli bezpečne prejsť k východu. Jaskyne som od prvej skúsenosti navštívila už niekoľkokrát. Nikdy som tento strach nedávala najavo, no v kútiku duše tam vždy bol a prejavoval sa len motýľmi v bruchu. Stále mám v hlave zapnutú tú kontrolku a každú chvíľu čakám, že sa scenár bude opakovať. Našťastie, nikdy sa už podobná situácia neopakovala a do Važeckej jaskyne som ani po dlhých rokoch opäť nezavítala. Zrejme ešte stále nenastal správny čas. Tieto miesta aj napriek ich nespočetným krásam nepatria medzi moje najobľúbenejšie lokality a do zoznamu miest, ktoré by som chcela vidieť ich zaraďujem len zriedka.

Nerada cestujem sama. Teda lepšie povedané skoro nikdy necestujem sama. Mám totiž podvedomý pocit ohrozenosti, nebezpečia, samoty či stratenosti. Som nerozhodný človek, ale to zrejme k môjmu znameniu patrí, preto potrebujem niekoho, kto by mi poradil a prerušil dlhú šnúru rozhodovania (najmä vtedy, keď hľadám miesto na gastronomický zážitok, v opačnom prípade to končí pri bagete z bufetu či čerpacej stanice 😅). Potrebujem mať oporu, že v tom nie som sama a zároveň aj niekoho s kým môžem prehodiť pár slov. Teda, skôr niekoho, kto má odvahu počúvať moje siahodlhé monológy.


K tomu sa viaže aj moja nulová schopnosť orientácie v priestore. Ďakujem, že múdri ľudia vymysleli šikovnú vecičku, ktorú v dnešnej dobe obsahuje každý smartfón, teda navigáciu. S ňou je na cestách hrdinom každý. Dokonca aj ja. Človek, ktorý držal papierovú automapu v ruke naposledy ako malé dieťa a vôbec nerozumel, čo všetky čiarky, bodky a značky znamenajú. Celkom ma to fascinovalo, no ak ste nechceli ešte hodinu počúvať o tom, čo znamená toto a kde je toto, dávať mi do ruky papierovú mapu nebol dobrý nápad. Na druhej strane to bola zábava na dlhé chvíle a cestovanie nebolo už tak úmorné, ako sa v očiach malého dieťaťa zdá. Aj z tohto dôvodu nerada cestujem sama, pretože ako povedala jedna milá baba s ktorou som sa stretla pri pohovore na vysokú školu: "Dvom sa stráca lepšie."

Vo väčšine prípadov nemám rada nezáživné poučky sprievodcov, samozrejme ak ich neobohatia aj o vtip, či zaujímavú historku. Človeka to ihneď zaujme a verte či nie, určite si zapamätá práve túto jednu historku, ktorá sa mu zakaždým vybaví, keď sa pozrie na fotografiu. Napriek tomu, že mojim malým snom je stať sa sprievodkyňou, vyhľadávam najme miesta, ktoré si môžem pozrieť sama. Lokalita potom získa inú atmosféru a ja si môžem užívať nádherné výhľady do sýtosti bez toho, aby som bola viazaná na presne stanovený čas a program. Nemám rada veľké skupiny ľudí. Jednak zväčša nič nepočujem, pretože nemám odvahu tlačiť sa cez všetkých dopredu a väčšinu vystavených predmetov si nestihnem pozrieť ani letmým pohľadom. Počas horúcich dní hrady, zámky a podobné pamätihodnosti nenavštevujem vôbec, pretože mi teplý zatuchnutý vzduch v miestnostiach nerobí dobre a mám tendenciu chytať závraty.


Neviem, či je to už zlozvyk, ale v posledných rokoch mám stále viac a viac tendenciu fotiť ten istý objekt z každého uhla. Po otvorení pamäte fotoaparátu sa mi dosť často naskytne nespočetné množstvo fotiek s tým istým objektom a následne nastáva ešte väčšia dilema, ktorá je naj a zaslúži si mať čestné miesto na blogu či účtoch na sociálnych sieťach. Každý rok chodím na miesta, ktoré mi prirástli k srdcu, no fotoaparát z ruky nepustím i keď viem, že som si už odtiaľ za posledné roky odniesla veľké množstvo fotografií a pamäť USB kľúča na ktorom mám fotografie, taktiež nie je bezo dna. Z istej časti zrejme zlozvyk, no každý rok sa mi podarí zachytiť nové zábery s neopakovateľnou atmosférou, ktorá nie je na žiadnej predošlej fotografii. Raz som dostala otázku, či som sa už skúsila zapojiť do fotografickej súťaže. Pravdupovediac, nikdy som nemala odvahu, pretože nemám pocit, že by moje amatérske fotografie niekoho mohli zaujať. Nie je to však zlá myšlienka do budúcnosti a celkom rada by som sa tento rok zapojila do fotosúťaže Choď a foť 2019. Jedná sa o fotografickú súťaž o najkrajšie zábery Prešovského kraja. Uvidíme, či sa mi naskytnú zábery s atmosférou pri ktorej si naozaj poviem: "Áno, idem do toho!"

(Fotografie, ktoré ste mohli v článku vidieť sú z mojej poslednej návštevy Ružomberka. Priamo pod Kostolom sv. Ondreja, ktorý vidíte na fotografiách sa nachádza Mauzóleum Andreja Hlinku.)


Karolína

Cesty bývajú často úmorné a jednotvárne. Snáď najhoršie je, keď uviaznete vo vlaku, ktorý nečakane zastaví a pani zahlási, že ste z technických príčin zastavili a nikto nemá za žiadnych okolností vystupovať. Vždy sa na tom v duchu zasmejem. Kto by predsa vystupoval uprostred ničoho, kde by mu spoločnosť robili len lúky s vysokou nepokosenou trávou po pás a pár smutne ohnutých stromov pod ťarchou času. V týchto chvíľach prichádza na rad záchrana menom slúchadlá, bez ktorých sa určite veľa ľudí na cesty nevydáva. Poskytnú nie len izoláciu od okolitého sveta v preplnenom vlaku či inom prostriedku hromadnej dopravy, ale aj rébus na precvičenie mozgu pri rozmotávaní káblu. Mnohým trpezlivým sa tento hlavolam nakoniec podarí rozlúštiť, no ak ste podobne nervózny, keď vidíte tú motanicu ako ja, s najväčšou pravdepodobnosťou ich hodíte späť do tašky a stavíte radšej na knihu pri ktorej nemusíte potrápiť svoje nervy. Našťastie, veda a technika sa hýbe míľovými krokmi dopredu a snaží sa ľuďom v čo najväčšej miere uľahčiť život (o dôsledku v budúcnosti zatiaľ polemizovať nebudeme). Som šťastná, že myslia aj na nás, nervákov, a pred nejakým časom priniesli na trh bezdrôtové slúchadlá.


Priznám sa, že v oblasti technických noviniek sa nepohybujem a často na niečo inovatívne narazím až úplnou náhodou. Napriek tomu, že som už na ulici stretla množstvo ľudí s podobnými slúchadlami v ušiach, neprikladala som im veľkú váhu a nijako extra sa nimi nezaoberala. Raz však nastal deň D a ja som na AliExpress narazila na bezdrôtové slúchadlá, ktoré by mali fungovať prostredníctvom bluetooth. Myšlienka žiadnych zamotaných káblov ma ihneď nadchla a keďže rada cestujem, určite bude jednoduchšie hodiť do batoha malé biele slúchadlá ako horu káblov, ktoré sa mi nikdy nechce pekne uložiť do puzdra. Zrejme si viete predstaviť, ako to potom vyzerá. Na základe kladných hodnotení som si objednala tieto, ktoré boli podľa môjho názoru za prijateľnú cenu a čakala, čo to dá.


Prišli približne po mesiaci, pekne zabalené a na prvý pohľad bez akýchkoľvek viditeľných poškodení. Spolu so slúchadlami bola v balíčku zabalená aj nabíjačka a papier s návodom, ako ich používať. Po prvotnom nabití ich stačilo iba zapnúť pridržaním tlačidla. Zo slúchadla sa ozve hlas, ktorý vám oznámi, že slúchadlo bolo zapnuté a môžete ho jednoducho prostredníctvom bluetoothu v mobile spárovať. V ušiach držia na počudovanie dobre, vôbec nevypadávajú až by som povedala, že mi vyhovujú viac ako klasické slúchadlá. Neobmedzujú vás žiadne káble a nemusíte si ich opravovať pri každom pohybe. Voľnosť pohybu jej to najväčšie plus, ktoré som zaznamenala.


Z hľadiska výdrže neprekvapili, no ani nesklamali. Doba nabíjania je okolo 30 minút a po nabití vydržia približne dve hodiny, čo na dlhšie cesty určite nestačí, no cestu mestskou hromadnou dopravou z práce alebo školy s najväčšou pravdepodobnosťou zvládnu. Nie som žiadny odborník, no slúchadlá spĺňajú moje požiadavky, čo sa týka kvality zvuku, no pri prehrávaní videa sa zvuk dostáva do slúchadiel o niečo neskôr, a tak obraz videa často nekorešponduje so zvukom. Neviem, či je to iba v tomto prípade alebo sú všetky bezdrôtové slúchadlá trošku pozadu? Napriek tomu si myslím, že pri porovnaní ceny a kvality prevažujú pozitívne dojmy.




Karollinatom

 Ahojte. 

Chladné obdobie je už pomaličky za nami a každým dňom pribúda čoraz viac teplých slnečných lúčov, ktoré nás šteklia po tvári a prinášajú úsmev. Nie je prekvapením, že tu, u nás na Spiši, sa ešte vo vyšších nadmorských výškach so snehom stretneme. Je zvláštne, že zatiaľ čo v jednej časti Slovenska už kvitnú stromy, v druhej akoby zima chcela panovať navždy. Priznám sa, že počas zimy mi tieto jednodňové výlety a bádania po Slovensku celkom chýbali. Veľa krásnych pamiatok je počas tohto obdobia zatvorených, alebo je vstup obmedzený na minimálny počet návštevníkov, aby sa vôbec prehliadka uskutočnila, čo je pre mňa sklamanie. Neviem ako vy, ale ja vyhľadávam najmä miesta, ktoré si môžem pozrieť sama, bez sprievodcu prípadne s papierovým alebo virtuálnym sprievodcom v aplikácií. Podľa mojej mienky je to oveľa pohodlnejšie, nemusíte sa tlačiť cez dav ľudí, aby ste sa k vystavenému predmetu dostali a máte času, koľko len chcete. Jednou z takýchto zaujímavostí je napríklad aj Chodník korunami stromov v Bachledovej doline, ktorý sa nachádza neďaleko malebnej rázovitej obce Ždiar. Počas lyžiarskej sezóny je Bachledka Ski & Sun pomerne navštevované lyžiarske stredisko na Spiši. Známa sa však stala až v posledných rokoch a to aj vďaka Chodníku korunami stromov, ktorý láka nie len slovenských, ale aj poľských, či českých turistov. 

Určite vám neunikla davová psychóza, ktorá krátko po dokončení výstavby a otvorení, vypukla. Dovtedy to bolo niečo nevídané a jediné svojho druhu na Slovensku. V súčasnosti si myslím, že toto šialenstvo je už pomerne na ústupe. Celkom som sa bála, že po príchode na miesto nebude dostatok voľných miest, a tak sme na výlet vyrazili skoro ráno, aby sme dorazili krátko po otvorení, pretože šliapať pešo zo Ždiaru sa nám rozhodne nechcelo. Prekvapilo ma, že napoludnie pri našom odchode bolo ešte stále dostatok voľných parkovacích miest, a tak sa hororové scenáre z recenzií na internete nekonali. Pravdou je, že toto obdobie je v cestovnom ruchu hluché a teda veľa turistov tu nebýva, preto určite odporúčam poponáhľať sa a navštíviť chodník ešte pred začiatkom letnej sezóny, ak sa chcete vyhnúť nervozite.

Ku chodníku sa môžete pohodlne vyviesť lanovkou alebo si urobiť dlhšiu prechádzku a odšliapať si to po vlastných. Kabínkové lanovky mám veľmi rada a málokedy dostanem možnosť povoziť sa v nej, takže u mňa bola rozhodne jednoznačná voľba. Veľkým plusom je aj pre rodiny s malými detičkami, pretože do lanovky pokojne vojde aj detský kočík. 

Prvé veľké sklamanie nastalo hneď po vystúpení z lanovky. Pohľad na stavebné práce, betónové základy akého si nového čuda a blato, ktoré ste o niekoľko minút mohli mať aj za ušami, ma vôbec nepotešil. Rozhodne som mala podľa článkov a fotografií na internete iné predstavy. Tiež poznáte to sklamanie, keď si v hlave vytvoríte predstavy, ktoré vôbec nekorešpondujú s realitou?

Musím priznať, že som od tohto miesta očakávala viac ako len prechádzku po umelo vybudovanom chodníku pomedzi vetvičky stromov. S úžasom som pozorovala ľudí, ktorí o tomto mieste básnili, volali známym, že určite neuveria, kde sú a ako je tu krásne. Nepopieram, že výhľady boli zaujímavé, no mne ako človeku, ktorý vidí Tatry každý deň z okna, to neprišlo až také zvláštne. Určite je aj veľa krajších miest s nedotknutou prírodou bez zásahu ľudskej ruky.

Bezpochyby do tejto lokality prilákali oveľa viac turistov a je veľkým plusom pre cestovný ruch, no ja v tom vidím najmä veľmi dobrý ťah a spôsob, ako zarobiť čo najviac peňazí.

Podľa mojej mienky veľa vecí nebolo dobre doriešených. Počas mojej návštevy bol suchý tobogán zatvorený, čo bolo sklamaním nie len pre mňa, ale aj pre veľa ďalších turistov. Nemám informácie, či bol vôbec od vybudovania aspoň raz otvorený, preto ak máte nejakú osobnú skúsenosť budem rada, ak mi dáte spätnú väzbu. Nakoľko je na chodník len jeden vchod, tú istú trasu musíte prejsť tam aj späť, čo znamená, že musíte ísť proti prúdu, aby ste sa vôbec dostali von. Každý návštevník a milovník adrenalínu sa určite najviac teší na pochôdznu sieť, ktorá sa nachádza na vrchole vyhliadkovej veže. Ďalšou nedoriešenou vecou a pre menšie deti nebezpečnou je veľkosť ôk na sieti, ktoré sú dosť veľké na to, aby im tam pokojne prepadla celá nôžka. Rozhodne by ste teda mali mať deti na očiach, najmä tie, ktorým chýba pud sebazáchovy 😄.

Z vyhliadkovej veže je krásny pohľad na Belianske Tatry, Zamagurie a v neposlednom rade aj Pieniny (v diaľke môžete zahliadnuť pohorie Tri Koruny, nie Tri Korunky, ako ich niektorí ľudia zvyknú volať). Určite oceňujem aj malé informačné tabuľky - šípky, ktoré ukazujú, kde sa daná obec alebo pohorie nachádza. Počas prechádzky po chodníku sa môžete pristaviť pri informačných tabuliach, ktoré vás zoznámia s tunajšou faunou a flórou. Sú vyhotovené v niekoľkých jazykoch, takže zahraniční turisti určite nie sú o nič ukrátení.

Viac ako samotný chodník ma zaujala neďaleká menšia rozhľadňa. Nie je veľmi vysoká, no naskytne sa vám nádherný výhľad na Tatry zaplavené slnkom. Nenájdete tu toľko turistov, a tak sa môžete nerušene kochať krásou prírody.

Mali ste niekedy možnosť vyskúšať podobnú atrakciu? Aké sú vaše skúsenosti?

Karolína

Ahojte.

  

Raz a už navždy...

Rozmýšľala som, či tento článok vôbec písať, no nakoniec som sa rozhodla, že by bolo fajn zrekapitulovať si zážitky a myšlienky z tohto leta. Predsa len, tento blog vnímam skôr ako denník, kde si môžem vyliať dušičku, posťažovať sa a zapísať všetko krásne, čo ma v živote stretlo. Bolo by skvelé prísť po niekoľkých rokoch, prezrieť si fotografie a pripomenúť, ako ten čas strašne rýchlo letí, no spomienky stále ostávajú a dúfam, že nikdy nezmiznú. Toto leto bolo v niečom výnimočné tak ako každé leto. Spoznala som množstvo nových krásnych miest, pocitov a nazbierala hŕbu spomienok, ktoré budú vo mne žiť ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov. V živote nič nie je samozrejmosť a mali by sme v sebe vybudovať vďačnosť. Ďakovať za všetko, čo nás v živote stretlo, či už je to slnečné ráno alebo len to, že žijeme, dýchame. 

Myslím, že toto leto si odo mňa zaslúži asi to najväčšie ďakujem aké som kedy vyslovila. Stihla som precestovať Severný Spiš (Zamagurie), Oravu, časť Liptova a Poľska. Absolvovala som splav na pltiach (o ktorom si môžete prečítať TU), túru popri prielome Dunajca, Stretnutie Goralov v Pieninách a plavbu výletnou loďou po Czorsztynskom jazere. Milujem šum vody, vôňu lesa, čerstvý vzduch a nádherný výhľad na skaly. Mám pocit, akoby som našla kúsok skladačky, ktorý mi už dlhé roky chýbal. Taktiež som navštívila aj múzeum Pienapu a poľské mesto Szcziawnica odkiaľ bohužiaľ nemám fotky, no spomienky v mojej mysli sú oveľa kvalitnejšie ako pár obrázkov.

Najväčší dojem vo mne zanechalo zrejme spomínané Stretnutie Goralov v Pieninách v nádhernom prostredí Kúpeľov Červený Kláštor. Som veľmi šťastná, že sa mi tam nakoniec podarilo dostať. Atmosféra bola vynikajúca a piesne od Kollarovcov ešte krajšie ako vo videoklipoch. Jediné čo mi na tom celom vadilo bola veľká arogancia a neohľaduplnosť ľudí. Niektorí sa proste správajú akoby im patril celý svet a druhí už neexistovali. Ďalším negatívom bolo počasie. Ešte pred začiatkom sa strhla silná búrka a žiaden kus oblečenia nezostal suchý 😄. Bohužiaľ po pár hodinách sme museli odísť, pretože sme boli úplne mokrí a nechceli sme riskovať prechladnutie. Život je niekedy nevyspytateľný a plány nemusia vždy vyjsť podľa predstáv, no som vďačná aj za tých pár hodín strávených na mieste, ktoré tak milujem.

Čo by to bolo za leto bez hradov a zámkov? Neviem ako vy, ale ja ich mám neodmysliteľne späté s letnou dovolenkou. Tento rok som ich navštívila hneď niekoľko a musím povedať, že na niektoré určite tak skoro nezabudnem. Hrad Niedzica sa nachádza hneď pri hraniciach so Slovenskom a myslím, že veľa turistov pochádza práve zo Slovenska (i keď o Slovákoch a cestovnom ruchy by sa dalo veľmi polemizovať). Jednoznačne musím povedať, že Poliaci si svoje pamiatky vedia viac vážiť a sú kultúrnejší (avšak nie v každom smere 😅). Videli sme tam len pár zariadených izieb (čomu zodpovedal aj vstup) a na to, aký vyzerá veľký bol v skutočnosti maličký. Ľudia však stáli v rade aj dvadsať minút aby sa tam dostali, čo mi prišlo veľmi smiešne, keď to porovnám s takým Oravským hradom. K zahraničným turistom sa tam však nesprávajú príliš ukážkovo. Hneď na parkovisku sme dostali skoro vynadané, že sme zle zaparkovali. Ďalšou situáciou, ktorá ma dosť nahnevala bolo, keď ma ľudia tlačiaci sa na vyhliadkovú jazdu loďou po Czorsztynskom jazere (nachádza sa pod hradom Niedzica) skoro zhodili do jazera. Mali ste vidieť to davové šialenstvo, normálne som si myslela, že som sa na chvíľu ocitla v blázinci.

Myslím, že na Ľubovniansky hrad tak skoro nezabudnem. Odprisahala som totiž, že ma tam najbližších pár rokov nikto nedostane. Úprimne, nikdy som sa tak nemodlila, aby už bol koniec prehliadky ako vtedy. Prešli sme toľko schodov, že sa to nedalo ani porátať, v kazematoch som sa skoro zosypala zo schodov (užšie som naozaj nevidela), cestou z hradnej veže som skoro prišla o chrbticu a hlavu, ktorou som našťastie nestihla naraziť do kamenného stropu a aby toho nebolo predsa len málo, menší otras mozgu som skoro zažila v skanzene pod hradom, keď som hlavou narazila do zárubne dverí. Au, tá spomienka doteraz bolí. Všetkým to vtedy prišlo náramne vtipné, no jeden Poliak ma upokojil a povedal, že to mám pre šťastie. Tak teda, ďakujem pekne za také šťastie. Cestou domov som už ledva šuchtala nohami a myslím, že niekde medzi obedom, ktorý sme mali mimochodom o piatej a cestou domov som si dala sľub, že ma tam už nikto tak skoro nedostane.

Na menšej dovolenke v Pieninách som navštívila aj neďalekú obec Sromowce Niżne, kde sa nachádza tento krásny drevený kostolík sv. Kataríny. V súčastnosti slúži už iba ako Galéria pieninského umenia.

Posledným hradom, ktorý som tento rok navštívila bol náš najkrajší a to Oravský hrad. Prešli sme síce 700 schodov, no ani zďaleka ma tak neboleli nohy ako pri Ľubovnianskom. Prehliadka trvala dve hodiny a bola spestrená hudbou, či "hercami" v dobových kostýmoch. Najviac ma však zaujala Mediatéka v ktorej boli figuríny hlavných postáv z filmov a rozprávok, ktoré sa točili na Oravskom hrade. Myslím, že to bolo pekným spestrením prehliadky. Z Oravy sme putovali na Liptov, kde sme si dali výdatný obed v podobe halušiek v salaši Krajinka. Zaujalo ma, že to nepoňali len tak ako v obyčajných reštauráciách. Dalo sa vstúpiť aj do ovčina, pohladkať ovečky či somárika (pre deti hotový raj na zemi), alebo ísť na výstavu traktorov. Mňa ako dievča z dediny to príliš nenadchlo, keďže traktory alebo sliepky môžem vidieť každý deň, no pre ľudí žijúcich vo veľkomestách to mohlo byť naozaj zaujímavé.

Ak ste došli až na koniec bez toho aby ste preskočili moje nudné reči tak máte môj veľký obdiv za trpezlivosť.  Tento článok sa zrejme zaradí k historicky najdlhším na mojom blogu. Pracovala som na ňom niekoľko dní a dalo to vážne zabrať. Každopádne, leto som si nesmierne užila a bolo ešte lepšie, ako som si ho predstavovala. Netajím, že mi je trošku smutno za všetkými chvíľami, ktoré sa už nevrátia, no čas plynie ďalej a ja sa už začínam psychicky pripravovať na ďalší školský rok. 

Jediné, čo mi zostáva povedať je: "Leto, bolo si úžasné. Ďakujem a vidíme sa opäť o rok."

Aké bolo vaše leto?