Janie Hannagonova

Príroda je záhadný čarodejník. Nezávislá od akéhokoľvek zásahu ľudskej ruky, no zároveň v symbióze s každým živým organizmom. Nič nežiada len, aby sme sa správali ako ľudia. Ona rešpektuje nás, a preto by sme mali rešpektovať aj my ju. Zatvárame oči s myšlienkou, že je všetko v poriadku a snívame svoj sen o vzduchu bez výfukových plynov, o oceánoch bez plastových ostrovov putujúcich svetom, či o potravinách bez chemikálií a pesticídov. Zachraňujeme ohrozené zvieratá, no neuvedomujeme si, že sa onedlho sami staneme ohrozeným druhom, ak budeme i naďalej viesť rovnaký život. Zachraňujeme rôzne druhy zvierat na pokraji vyhynutia, no kto zachráni nás, keď príde tá chvíľa?

Blíži sa čas dovoleniek a leto sa nám predvádza v plnej paráde. Zvlášť v posledných dňoch, kedy aj pod Tatrami zažívame tropické dni. To mi pripomína, ako čas rýchlo letí. Pred niekoľkými mesiacmi som s hlavou v oblakoch snívala o tom, aké leto ma čaká a čo nové prinesie. V tom čase ma ešte čakala maturita a na dlhé fantazírovanie, bohužiaľ, nebol čas. Pri pohľade späť mám pocit, akoby kúzelník švihol čarovným prútikom a preskočila som najnáročnejší týždeň môjho doterajšieho štúdia. Musím uznať, že čakanie na maturitu je ako čakanie na Godota. Nikto ju nevidel, no každý dúfa, že sa ňou už všetko definitívne skončí a vyrieši. Som šťastná, že kapitola života, ktorú zatváram, mala šťastný koniec. Dnes si už užívam trojmesačné voľno, a tak sa s vami chcem podeliť o zvláštne fakty, či zlozvyky, ktoré som na sebe za posledné roky odporozorovala. Cestovanie milujem nie len preto, že spoznávam nové miesta, ale aj vďaka ľuďom. Na každom rohu dokážete naraziť na niekoho nového a každý vás dokáže niečo naučiť. Temperamentní, pohostinní, usmievaví, zhovorčiví, každý je iný. Som vďačná za každú príležitosť okúsiť niečo nové a prekonávať svoje hranice.


Strach z jaskýň sa u mňa vyvinul asi v piatich rokoch, kedy som po prvýkrát navštívila jaskyňu. Veľmi dobre si to pamätám. Bol horúci letný deň a ja som sa odmietala teplejšie obliecť, veď mi predsa bude teplo. Typické dieťa, vždy musí mať posledné slovo. Cesta do Važca nebola dlhá a po vystúpení z auta som ako vyoraná myška pozorovala krásne obrázky v stánku so suvenírmi (cháp pohľadnice). Prvá návšteva jaskyne rozhodne nebola to, čo som mala vo svojich predstavách, pretože mi bola dosť značná zima a to sa mi nepáčilo. Prekvapenie a strach v očiach malého dieťaťa nastal až na konci prehliadky, keď z ničoho nič vypli svetlá a ja som pozerala do čierno čiernej tmy. V hlave dieťaťa sa automaticky zapla kontrolka PANIKA. Samozrejme, že som rýchlosťou blesku nahmatala maminu ruku a pevne sa chytila. Svetlá sa však o malú chvíľu zapli a my sme mohli bezpečne prejsť k východu. Jaskyne som od prvej skúsenosti navštívila už niekoľkokrát. Nikdy som tento strach nedávala najavo, no v kútiku duše tam vždy bol a prejavoval sa len motýľmi v bruchu. Stále mám v hlave zapnutú tú kontrolku a každú chvíľu čakám, že sa scenár bude opakovať. Našťastie, nikdy sa už podobná situácia neopakovala a do Važeckej jaskyne som ani po dlhých rokoch opäť nezavítala. Zrejme ešte stále nenastal správny čas. Tieto miesta aj napriek ich nespočetným krásam nepatria medzi moje najobľúbenejšie lokality a do zoznamu miest, ktoré by som chcela vidieť ich zaraďujem len zriedka.

Nerada cestujem sama. Teda lepšie povedané skoro nikdy necestujem sama. Mám totiž podvedomý pocit ohrozenosti, nebezpečia, samoty či stratenosti. Som nerozhodný človek, ale to zrejme k môjmu znameniu patrí, preto potrebujem niekoho, kto by mi poradil a prerušil dlhú šnúru rozhodovania (najmä vtedy, keď hľadám miesto na gastronomický zážitok, v opačnom prípade to končí pri bagete z bufetu či čerpacej stanice 😅). Potrebujem mať oporu, že v tom nie som sama a zároveň aj niekoho s kým môžem prehodiť pár slov. Teda, skôr niekoho, kto má odvahu počúvať moje siahodlhé monológy.


K tomu sa viaže aj moja nulová schopnosť orientácie v priestore. Ďakujem, že múdri ľudia vymysleli šikovnú vecičku, ktorú v dnešnej dobe obsahuje každý smartfón, teda navigáciu. S ňou je na cestách hrdinom každý. Dokonca aj ja. Človek, ktorý držal papierovú automapu v ruke naposledy ako malé dieťa a vôbec nerozumel, čo všetky čiarky, bodky a značky znamenajú. Celkom ma to fascinovalo, no ak ste nechceli ešte hodinu počúvať o tom, čo znamená toto a kde je toto, dávať mi do ruky papierovú mapu nebol dobrý nápad. Na druhej strane to bola zábava na dlhé chvíle a cestovanie nebolo už tak úmorné, ako sa v očiach malého dieťaťa zdá. Aj z tohto dôvodu nerada cestujem sama, pretože ako povedala jedna milá baba s ktorou som sa stretla pri pohovore na vysokú školu: "Dvom sa stráca lepšie."

Vo väčšine prípadov nemám rada nezáživné poučky sprievodcov, samozrejme ak ich neobohatia aj o vtip, či zaujímavú historku. Človeka to ihneď zaujme a verte či nie, určite si zapamätá práve túto jednu historku, ktorá sa mu zakaždým vybaví, keď sa pozrie na fotografiu. Napriek tomu, že mojim malým snom je stať sa sprievodkyňou, vyhľadávam najme miesta, ktoré si môžem pozrieť sama. Lokalita potom získa inú atmosféru a ja si môžem užívať nádherné výhľady do sýtosti bez toho, aby som bola viazaná na presne stanovený čas a program. Nemám rada veľké skupiny ľudí. Jednak zväčša nič nepočujem, pretože nemám odvahu tlačiť sa cez všetkých dopredu a väčšinu vystavených predmetov si nestihnem pozrieť ani letmým pohľadom. Počas horúcich dní hrady, zámky a podobné pamätihodnosti nenavštevujem vôbec, pretože mi teplý zatuchnutý vzduch v miestnostiach nerobí dobre a mám tendenciu chytať závraty.


Neviem, či je to už zlozvyk, ale v posledných rokoch mám stále viac a viac tendenciu fotiť ten istý objekt z každého uhla. Po otvorení pamäte fotoaparátu sa mi dosť často naskytne nespočetné množstvo fotiek s tým istým objektom a následne nastáva ešte väčšia dilema, ktorá je naj a zaslúži si mať čestné miesto na blogu či účtoch na sociálnych sieťach. Každý rok chodím na miesta, ktoré mi prirástli k srdcu, no fotoaparát z ruky nepustím i keď viem, že som si už odtiaľ za posledné roky odniesla veľké množstvo fotografií a pamäť USB kľúča na ktorom mám fotografie, taktiež nie je bezo dna. Z istej časti zrejme zlozvyk, no každý rok sa mi podarí zachytiť nové zábery s neopakovateľnou atmosférou, ktorá nie je na žiadnej predošlej fotografii. Raz som dostala otázku, či som sa už skúsila zapojiť do fotografickej súťaže. Pravdupovediac, nikdy som nemala odvahu, pretože nemám pocit, že by moje amatérske fotografie niekoho mohli zaujať. Nie je to však zlá myšlienka do budúcnosti a celkom rada by som sa tento rok zapojila do fotosúťaže Choď a foť 2019. Jedná sa o fotografickú súťaž o najkrajšie zábery Prešovského kraja. Uvidíme, či sa mi naskytnú zábery s atmosférou pri ktorej si naozaj poviem: "Áno, idem do toho!"

(Fotografie, ktoré ste mohli v článku vidieť sú z mojej poslednej návštevy Ružomberka. Priamo pod Kostolom sv. Ondreja, ktorý vidíte na fotografiách sa nachádza Mauzóleum Andreja Hlinku.)


Karolína

Nie je to tak dávno, keď sme minútu po minúte odpočítavali a očakávali starý rok 2018. Niekomu sa mohlo zdať, že sa čas vlečie, no iným by sa zdalo, že rok s rokom sa stretol neuveriteľnou rýchlosťou. Tak či onak, všetci sme mali jedno spoločné. Každý z nás si prial, aby rok 2018 bol opäť o niečo čarovnejší ako ten minulý.

To známe, no aj tak stále používané klišé, vyslovované pravidelne 31. decembra. Zapĺňame sociálne siete fotkami a presviedčame ľudí, no i samých seba, že náš rok bol výnimočnejší ako ich. Tvárime sa, že žijeme dokonalé životy a smútok, sklamanie, či bolesť nepatria do nášho každodenného sveta. Aspoň jeden deň žijeme v dokonalej ilúzií a spomíname len na to dobré, a tak to má zrejme byť. Pri každom štrngnutí pohárov si uvedomujeme, že začíname novú knihu s čistým listom a je len na nás, čo do nej napíšeme.

Je ťažké povedať, že tento rok bol pre mňa výnimočnejší ako všetky predtým. Mala som možnosť byť súčasťou Ja Veľtrhu podnikateľských talentov 2018 a vyskúšať si, aké to je prezentovať firmu a svoje produkty. Oprášila som staronové zabudnuté hobby a začala svojimi kresbami robiť radosť nie len sebe, ale aj ľuďom okolo mňa. Videla som toľko iskričiek v detských očkách, ktorým sa nevyrovnajú ani tie najžiarivejšie hviezdy na nebi.

Teší ma, že som mohla spoznať zaujímavé kúty Slovenska a odniesť si z nich napríklad aj klaustrofobický zážitok z kostolnej veže v Bardejove 😄, či ponuku na tandemový paragliding. Bardejov bol tento rok tajným splneným snom a bol naozaj taký úchvatný, ako som si ho predstavovala. Vedeli ste, že námestie nie je úplná rovina, ale mierny kopček?

Nesmiem zabudnúť ani na milých ľudí, ktorých som spoznala, prekonala všetky svoje obavy a kvôli šatám na stužkovú slávnosť som sa neváhala vrhnúť ani do tej najväčšej búrky na diaľnici, akú som dovtedy ešte nemala možnosť zažiť. Prvýkrát v živote mi reálne tuhla krv v žilách, keď som videla desiatky odstavených áut na krajnici a hustá biela clona nemala konca kraja. Myslím, že stužková slávnosť sa navždy do mojej pamäte zapíše ako vtipný moment, keď mi už na nástupe prestala hrať hudba, no keď som podotýkala predtým, že to tak zrejme bude, nikto ma nepočúval. Pri odovzdávaní stužky mi skomolili meno, a tak budem mať veľmi pamätný okamih zaznamenaný na videu. Už teraz sa teším, ako budem vysvetľovať svojim deťom, že tá neznáma slečna som bola v skutočnosti ja 😄. Napriek tomu to nevidím až tak čierne. Možno to bolo iné, ako som čakala a možno som mala len prehnané predstavy, no bol to naozaj čarovný moment. Som vďačná, že som ho mohla prežiť s ľuďmi, ktorých mám rada.

Najväčším šťastím je pre mňa, že som sa konečne zbavila dlhoročnej smoly a neskočila ani na jeden deň v nemocnici. Ťažko sa mi lúči s minulým rokom najmä, keď si pomyslím, koľko zlomov ma v roku 2019 čaká. Snáď môj výber vysokej školy neoľutujem a splní sa mi môj malý sen, stať sa učiteľkou výtvarnej výchovy. Ďakujem ľudom, ktorí mi svojimi slovami dodali odvahu aspoň to skúsiť. Verím, že so šťastnou rukou zmaturujem a do novej etapy života vstúpim tou správnou nohou.

Hodiny už pomaly odbíjajú polnoc. Susedia už netrpezlivo na balkóne cupkajú z nohy na nohu, k dlani im pomaly primŕza pohár šampanského a očami pozorujú, ako sa na ich digitálnych hodinkách pomaly pretáča sekunda po sekunde. Každý rok ten istý scenár, no vždy o niečo krajší. Nezostáva mi teda nič iné, ako sa s úderom polnoci definitívne rozlúčiť so starým rokom a popriať Vám, nech je rok 2019 presne taký, aký si ho predstavujete.

Ahojte.

  

Raz a už navždy...

Maľovanie. Kedysi môj jediný voľnočasový koníček, ktorému som sa pravidelne venovala s nástupom na strednú školu zapadol prachom. Už sú to tri roky, čo som dokončila prvý stupeň Základnej umeleckej školy v odbore Výtvarné umenie. Od tých čias som na štetec a farbu pomaly, ale isto zabudla. Úprimne povedané, pri strednej škole, ktorú som si vybrala, na to nebol a do teraz poriadne nie je čas. Posledné dva týždne boli pre mňa nočnou morou o ktorej sa mi nikdy ani nesnívalo a určite k tomu malinko dopomohla aj škola a niekoľko ľudí. Rozhodla som sa, že si na mesiac urobím malinkú pauzu od sociálnych sietí a odpisovať budem len ľuďom, ktorí sú naozaj dôležití. Verte či nie, za stav nášho zdravia malinko zodpovedajú aj sociálne siete a najmä "toxickí ľudia". Taktiež som si dala predsavzatie, že sa vo voľnom čase budem venovať aj niečomu inému, ako iba čítaniu kníh, či učeniu.

Pár dní po mojom rozhodnutí a premýšľaní, čomu by som mohla venovať minútku svojho drahocenného času, som dostala odpoveď. Priletela sama, akoby to bolo znamenie, že som práve v tom čase našla v starej skrinke (ukladám tam roky nepotrebné veci, ktoré je mi ľúto vyhodiť) farby na textil. Ak by ste boli v tom momente pri mne, určite by ste videli, ako sa mi v hlave rozžiarila malinká žiarovka a ja som presne vedela, že toto je ono. Zostávalo už len spojiť príjemné s užitočným, zabehnúť do second-handu po niekoľko obyčajných tričiek a dať im novú šancu. 

Keď som po toľkom čase opäť chytila do ruky štetec, spomenula som si na pieseň Farbičky čarbičky, ktorú som v detstve tak milovala. Dnešné deti ju už zrejme nebudú poznať, pretože momentálne je in, ak počúvate rap, alebo anglické piesne, ktorým vlastne ani nerozumejú, ale je to "frajerina". Vtedy som si uvedomila, že aj keď je pieseň určená deťom, dokonalo sa hodí do dnešného sveta. Všade je kopec špiny, ľudia chodia bez úsmevu na tvári a odetí sú v päťdesiatich odtieňoch šedej. Žiadne farby, žiadna odlišnosť a o originalite už ani nevravím. Všetci nosíme to, čo nosia iní, pozeráme tie isté filmy a počúvame tú istú hudbu, aby sme náhodou nevyšli z radu. Možno aj to je ten dôvod, prečo som sa rozhodla opäť začať maľovať na tričká a ukázať niečo originálne.

 Čo tak dať šancu nášmu ľudovému vzoru, našim tradíciám a minulosti? Viem, asi budem staromódna, pretože v dnešnej dobe letia skôr anglické nápisy (, ktorým veľká väčšina nerozumie, ale čo tam po tom). Vlastne ani neviem, ako som sa zamilovala do folklóru. Nikdy som netancovala v žiadnom súbore a nad ľudovou hudbou som vždy ohrnula nosom. Keby mi dnes niekto povedal, že neznáša ľudovú hudbu, tak by som mu asi prinajmenšom vynadala 😄. Nie sú to len hlúposti pre babičky, ako mnohí tvrdia. Folklór je viac ako láska, je to minulosť našich predkov, ktorú by sme si mali vážiť tak, ako to kedysi robili oni. Srdce mi plesá, keď vidím, ako v poslednej dobe naše ľudové vzory a ornamenty zažívajú nový začiatok. Viem, niekomu sa to možno nepáči, no ja som sa do nich zamilovala a zrejme aj preto pod mojimi rukami vzniklo tričko s touto tématikou. Zabralo mi síce šesť hodín práce, no ani zďaleka sa to nedá vyvážiť hrejivým pocitom na duši, ktorý mám pri každom pohľade na môj výtvor. Keď srdce maľuje, ani šesť hodín sa nezdá veľa a práca ide sama od seba. V každom ťahu štetca je kúsok zo mňa, kúsok lásky s ktorou som to maľovala. 

Určite ešte vdýchnem život niekoľkým zabudnutým kúskom a zbavím svet štipky fádnosti. Dúfam, že onedlho budú moje tričká robiť radosť nie len mne, ale aj ľuďom v mojom okolí a budú ich nosiť s takou láskou, akú som do nich pri maľovaní vložila. 

Chceli by ste v budúcnosti vidieť viac mojich výtvorov? Sledujte môj instagram 😊. 

Janie

Uplynuli ešte len tri mučivé týždne od začiatku školského roka. Ak mám povedať pravdu, pri prvej možnosti by som sa otočila a neváhala vrátiť späť do druhého ročníka. Áno, bola som si vedomá toho, že tretí ročník nebude najľahšie obdobie môjho života, no až takto som si to naozaj nepredstavovala. Každý deň sa modlím, aby moja každodenná šálka kávy bola ešte o čosi silnejšia ako tá predošlá. Začínam sa cítiť poriadne vyčerpaná a nepomáha ani deväť hodín spánku denne. Hlavu mám už pomaly ako balón a každou chvíľou čakám, kedy od toľkého množstva informácií, povinností a úloh praskne. Myslím, že to bude onedlho 😄. Po celodennom učení si večer ľahnem do postele s pocitom, že vôbec nič neviem (kto vie, či je to len pocit).
Tento rok som taktiež dostala na krk povinné čítanie, ktoré som mimochodom nikdy nemala v láske a pocit, že mám niečo čítať nasilu vo mne vyvoláva ešte väčší odpor. Nie všetky knihy totiž patria do môjho obľúbeného žánru a čítať niečo, čo človeku neprináša radosť je podľa mňa veľká hlúposť, alebo sa mýlim? Na druhej strane súhlasím, že mladí ľudia v mojom veku knihám veľmi neublížia a majú ich po ruke len na zabíjanie pavúkov prípadne múch 😅 a toto je aspoň jeden zo spôsobov, ako ich prinútiť čítať, no samozrejme na to doplácame jedine my, pravidelní čitatelia. Odpor, či neodpor päť kníh sa samo neprečíta. Myslím, že najdesivejším faktom na tom všetkom je termín a to začiatok októbra. Podľa mňa fyzicky ani psychicky nemožné splniť pri toľkej kope povinností. Zatiaľ som v štádiu "rozčítaná prvá kniha", takže naozaj neviem, ako to stihnem. Máte nejaké rady? Budem vďačná za všetky nápady.


Taktiež som tento rok dostala predmety ako právo alebo praktikum z daňovej sústavy z ktorých som miestami totálne mimo (a to je len začiatok). Niekedy, keď v autobuse počujem štrnásťročné deti vysloviť vetu "Mám depku" zastavuje sa mi myseľ. Dieťa moje, z čoho ty môžeš mať depresiu? Často začínam mať pocit, že dnešné deti sa chcú chovať až príliš vyspelo. Keď som bola ja v ich veku (občas mám pocit, že to bolo pekne dávno) ani som netušila, čo to vlastne je. To, že sa niekedy cítime zle hneď neznamená, že máme depresiu. Zrejme to nebol náš šťastný deň a o pár hodín, dní to prejde, narozdiel od depresie. Myslím, že ľudia si tieto pojmy veľmi často zamieňajú. Jeden podobný deň som nedávno zažila a poviem vám, hnevala som sa na všetkých a na všetko.
Poznáte ten pocit, keď ráno pozriete von oknom, vidíte sivé upršané počasie, a tak nejak podvedome cítite, že toto zrejme nebude váš šťastný deň? Niekedy ani nemusím vystrčiť nos spod teplej periny aby som zistila, že to bude opäť jeden z tých menej sľubných dní. Ja a upršané počasie, to nikdy nejde dokopy. Dážď ma nemá veľmi v láske (rovnako ako ja jeho, aspoň si nič nedlžíme). Raz pohltená vo vlastných myšlienkach skočím do tej najväčšej mláky na chodníku a krásne si zamočím celé tenisky, inokedy som mokrá od hlavy po päty (doslova) a ani jedna nitka na mne nie je suchá. To je tak, keď ste natoľko leniví aby ste si už konečne po toľkých rokoch zaobstarali poriadny pršiplášť a gumáky. Moja hlúposť sa mi pekne vypomstila, a tak som došla do školy mokrá, ako keby ma práve niekto hodil do vane. Naozaj som si vtedy pripadala zúfalo a až príliš bezradne. To zrejme spôsobilo, že som v ten deň zabudla na hromadu vecí a rozpútala menšiu hádku. Začínala som si myslieť, že sa na mňa zosypalo všetko naraz. Neobišlo sa to ani bez nejakej tej slzičky a výčitiek v čom je môj život horší od iných.

Dnes už myslím triezvo a všetky tie hlúposti typu "Prečo nemôžem aj ja chodiť do školy autom, ale cestovať každý deň v preplnenom autobuse? Prečo nemám aspoň trochu viac sebavedomia ako ostatní? Prečo niekedy neviem povedať aj nie?" mi pripadajú smiešne. Nezáleží na tom ako ťažký náš život je, záleží na nás, ako sa s ním popasujeme. Nemôžem rezignovať hneď pri menšom probléme aj keď je toho v poslednej dobe na mňa až príliš veľa a nezvládam to tak dobre, ako by som chcela. Často hľadáme iba chyby a nevšímame si to, čo už máme. Myslím, že dôležitejšie, ako hocičo na svete je zdravie, rodina a porozumenie (to už pomaly v dnešnej dobe vymiera). Najdôležitejšie je bojovať so všetkými problémami, ktoré nás stretnú. V poslednej dobe je môj život v štádiu "to prejde". Všetky starosti, povinnosti, smútok raz pominú, no potom prídu ďalšie. Je to ako nekonečný kolobeh, ktorý k životu patrí.

Aký je váš vzťah k jesennému počasiu? Máte tiež občas dni, keď si poviete, že už ďalej nevládzete?

Janie

Tak a je to tu. Deň, ktorý by sme najradšej oddialili, no nič netrvá večne, ani prázdniny. Po dvoch mesiacoch znova zasadneme na naše známe aj neznáme miesta, možno sa o ne stihneme aj pobiť 😅, pretože každý chce samozrejme sedieť vzadu. Avšak mám naozaj overené, že pod lampou je najväčšia tma a minulý rok mi celkom vyhovovalo sedieť v prvej lavici pri katedre. Je tam totiž väčší kontakt s učiteľom (vtedy, keď je to potrebné) a priateľský vzťah so žiakom. Dá sa s nimi porozprávať o hocičom a opýtať na pár vecí z učiva, ktorým nerozumiete, bez toho, aby ste museli vykrikovať na celú triedu a verejne sa priznať, že vás výklad naozaj zaujíma.

Zajtrajšok bude zrejme najdôležitejší pre tých, ktorí prvýkrát prekročia prah strednej školy. Na svoje kroky si pamätám celkom presne. Nesmelé a roztrasené. V žalúdku mi vyhrával ten najväčší symfonický orchester a nervozita by sa dala krájať na malé kúsočky. Všetko však prešlo a ja dnes nastupujem do tretieho ročníka ako hrdá ekonómka. Ak mám však povedať pravdu, vidieť rozvrh týždeň pred začiatkom roka nebol príliš dobrý nápad. Možno by som si ušetrila tu žalúdočnú nervozitu a menší infarkt na neskôr. Dve nulté hodiny za sebou a zmena učiteľov ma vôbec nepotešili. To som však mohla čakať, už nie som malé dieťa a niekedy mám pocit, že naša škola nás nechce naučiť len potrebné vedomosti, ale aj pripraviť na tvrdý režim mimo školy (či už v práci, alebo na vysokej škole). Každopádne, roky nesmierne rýchlo letia a o rok už budem riešiť stužkovú slávnosť a maturitu z ktorej mám už teraz nervozitu. 

Niekedy len tak myslím na zlaté časy na základnej škole a spomínam, aká som bola hlúpa, keď som sa nevedela dočkať strednej školy. Dnes by som však neprijala možnosť vrátiť sa späť. Môj bývalý kolektív totiž nebol o nič lepší ako je ten dnešný, no našla som si pár priateľov, ktorých mám veľmi rada a nesmierne sa teším, keď ich po dlhých mesiacoch znova uvidím. 

Podobne ako po minulé roky, aj tento budem potrebovať veľa motivácie, aby som všetko zvládla s ľahkosťou. Tá je totiž v živote najdôležitejšia. Všetko sa dá zvládnuť, ak v to veríte. Horšie však je, ak nemáte presne stanovený cieľ a to je zrejme aj môj prípad. Často si kladiem otázku, kam sa bude uberať môj život po strednej škole? Ľudia mi vravia, že by som nad tým mala začať rozmýšľať, no ja stále tápam. Raz som nadšená z myšlienky, ísť na vysokú školu, inokedy sa zase do toho príliš nehrniem. Bojím sa totiž nesprávneho rozhodnutia podobne, ako to bolo pri výbere strednej školy. Nemôžem povedať, že by bola zlá, no nie je pre mňa to pravé orechové. Uvažovala som nad rôznymi možnosťami, no dospela som k tomu, že študovať ekonomiku ešte aj na vysokej škole by pre mňa bolo príliš vyčerpávajúce a beriem to ako takú zálohu. Niekedy uvažujem nad pedagogikou, inokedy zase nad žurnalistikou. Každopádne, ešte mám nejaký čas, tak dúfam, že sa rozhodnem múdro. 

Ak ste čakali, že v tomto článku nájdete veci, ktoré som si kúpila do školy alebo outfit, ktorý si zajtra oblečiem, dúfam, že nie ste príliš sklamaní. Nie je to pre mňa dôležité a taktiež to nie je nič zaujímavé, pretože zväčša preferujem iba obyčajné zošity z recyklovaného papiera za niekoľko centov. Nenakupujem tie krásne biele zošity s perfektnou obálkou. Predstavte si, koľko lesov by museli ročne vyrúbať, ak by sme všetci nakupovali iba zošity z nového papiera? Celkovo mám pocit, že už aj tak veľmi využívame prírodu a nevážime si nič čo nám dáva, ale o tom pri inej šálke kávy. Majte sa a držím vám palce v novom školskom roku.

Janie

Rozmýšľala som, či tento článok vôbec písať, no nakoniec som sa rozhodla, že by bolo fajn zrekapitulovať si zážitky a myšlienky z tohto leta. Predsa len, tento blog vnímam skôr ako denník, kde si môžem vyliať dušičku, posťažovať sa a zapísať všetko krásne, čo ma v živote stretlo. Bolo by skvelé prísť po niekoľkých rokoch, prezrieť si fotografie a pripomenúť, ako ten čas strašne rýchlo letí, no spomienky stále ostávajú a dúfam, že nikdy nezmiznú. Toto leto bolo v niečom výnimočné tak ako každé leto. Spoznala som množstvo nových krásnych miest, pocitov a nazbierala hŕbu spomienok, ktoré budú vo mne žiť ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov. V živote nič nie je samozrejmosť a mali by sme v sebe vybudovať vďačnosť. Ďakovať za všetko, čo nás v živote stretlo, či už je to slnečné ráno alebo len to, že žijeme, dýchame. 

Myslím, že toto leto si odo mňa zaslúži asi to najväčšie ďakujem aké som kedy vyslovila. Stihla som precestovať Severný Spiš (Zamagurie), Oravu, časť Liptova a Poľska. Absolvovala som splav na pltiach (o ktorom si môžete prečítať TU), túru popri prielome Dunajca, Stretnutie Goralov v Pieninách a plavbu výletnou loďou po Czorsztynskom jazere. Milujem šum vody, vôňu lesa, čerstvý vzduch a nádherný výhľad na skaly. Mám pocit, akoby som našla kúsok skladačky, ktorý mi už dlhé roky chýbal. Taktiež som navštívila aj múzeum Pienapu a poľské mesto Szcziawnica odkiaľ bohužiaľ nemám fotky, no spomienky v mojej mysli sú oveľa kvalitnejšie ako pár obrázkov.

Najväčší dojem vo mne zanechalo zrejme spomínané Stretnutie Goralov v Pieninách v nádhernom prostredí Kúpeľov Červený Kláštor. Som veľmi šťastná, že sa mi tam nakoniec podarilo dostať. Atmosféra bola vynikajúca a piesne od Kollarovcov ešte krajšie ako vo videoklipoch. Jediné čo mi na tom celom vadilo bola veľká arogancia a neohľaduplnosť ľudí. Niektorí sa proste správajú akoby im patril celý svet a druhí už neexistovali. Ďalším negatívom bolo počasie. Ešte pred začiatkom sa strhla silná búrka a žiaden kus oblečenia nezostal suchý 😄. Bohužiaľ po pár hodinách sme museli odísť, pretože sme boli úplne mokrí a nechceli sme riskovať prechladnutie. Život je niekedy nevyspytateľný a plány nemusia vždy vyjsť podľa predstáv, no som vďačná aj za tých pár hodín strávených na mieste, ktoré tak milujem.

Čo by to bolo za leto bez hradov a zámkov? Neviem ako vy, ale ja ich mám neodmysliteľne späté s letnou dovolenkou. Tento rok som ich navštívila hneď niekoľko a musím povedať, že na niektoré určite tak skoro nezabudnem. Hrad Niedzica sa nachádza hneď pri hraniciach so Slovenskom a myslím, že veľa turistov pochádza práve zo Slovenska (i keď o Slovákoch a cestovnom ruchy by sa dalo veľmi polemizovať). Jednoznačne musím povedať, že Poliaci si svoje pamiatky vedia viac vážiť a sú kultúrnejší (avšak nie v každom smere 😅). Videli sme tam len pár zariadených izieb (čomu zodpovedal aj vstup) a na to, aký vyzerá veľký bol v skutočnosti maličký. Ľudia však stáli v rade aj dvadsať minút aby sa tam dostali, čo mi prišlo veľmi smiešne, keď to porovnám s takým Oravským hradom. K zahraničným turistom sa tam však nesprávajú príliš ukážkovo. Hneď na parkovisku sme dostali skoro vynadané, že sme zle zaparkovali. Ďalšou situáciou, ktorá ma dosť nahnevala bolo, keď ma ľudia tlačiaci sa na vyhliadkovú jazdu loďou po Czorsztynskom jazere (nachádza sa pod hradom Niedzica) skoro zhodili do jazera. Mali ste vidieť to davové šialenstvo, normálne som si myslela, že som sa na chvíľu ocitla v blázinci.

Myslím, že na Ľubovniansky hrad tak skoro nezabudnem. Odprisahala som totiž, že ma tam najbližších pár rokov nikto nedostane. Úprimne, nikdy som sa tak nemodlila, aby už bol koniec prehliadky ako vtedy. Prešli sme toľko schodov, že sa to nedalo ani porátať, v kazematoch som sa skoro zosypala zo schodov (užšie som naozaj nevidela), cestou z hradnej veže som skoro prišla o chrbticu a hlavu, ktorou som našťastie nestihla naraziť do kamenného stropu a aby toho nebolo predsa len málo, menší otras mozgu som skoro zažila v skanzene pod hradom, keď som hlavou narazila do zárubne dverí. Au, tá spomienka doteraz bolí. Všetkým to vtedy prišlo náramne vtipné, no jeden Poliak ma upokojil a povedal, že to mám pre šťastie. Tak teda, ďakujem pekne za také šťastie. Cestou domov som už ledva šuchtala nohami a myslím, že niekde medzi obedom, ktorý sme mali mimochodom o piatej a cestou domov som si dala sľub, že ma tam už nikto tak skoro nedostane.

Na menšej dovolenke v Pieninách som navštívila aj neďalekú obec Sromowce Niżne, kde sa nachádza tento krásny drevený kostolík sv. Kataríny. V súčastnosti slúži už iba ako Galéria pieninského umenia.

Posledným hradom, ktorý som tento rok navštívila bol náš najkrajší a to Oravský hrad. Prešli sme síce 700 schodov, no ani zďaleka ma tak neboleli nohy ako pri Ľubovnianskom. Prehliadka trvala dve hodiny a bola spestrená hudbou, či "hercami" v dobových kostýmoch. Najviac ma však zaujala Mediatéka v ktorej boli figuríny hlavných postáv z filmov a rozprávok, ktoré sa točili na Oravskom hrade. Myslím, že to bolo pekným spestrením prehliadky. Z Oravy sme putovali na Liptov, kde sme si dali výdatný obed v podobe halušiek v salaši Krajinka. Zaujalo ma, že to nepoňali len tak ako v obyčajných reštauráciách. Dalo sa vstúpiť aj do ovčina, pohladkať ovečky či somárika (pre deti hotový raj na zemi), alebo ísť na výstavu traktorov. Mňa ako dievča z dediny to príliš nenadchlo, keďže traktory alebo sliepky môžem vidieť každý deň, no pre ľudí žijúcich vo veľkomestách to mohlo byť naozaj zaujímavé.

Ak ste došli až na koniec bez toho aby ste preskočili moje nudné reči tak máte môj veľký obdiv za trpezlivosť.  Tento článok sa zrejme zaradí k historicky najdlhším na mojom blogu. Pracovala som na ňom niekoľko dní a dalo to vážne zabrať. Každopádne, leto som si nesmierne užila a bolo ešte lepšie, ako som si ho predstavovala. Netajím, že mi je trošku smutno za všetkými chvíľami, ktoré sa už nevrátia, no čas plynie ďalej a ja sa už začínam psychicky pripravovať na ďalší školský rok. 

Jediné, čo mi zostáva povedať je: "Leto, bolo si úžasné. Ďakujem a vidíme sa opäť o rok."

Aké bolo vaše leto?