Janie Hannagonova

Úvahovým článkom sa zrejme na tomto blogu veľmi zapáčilo. Naozaj neviem čím to je, že ešte pred pol rokom som vám nemala čo povedať a teraz to ide samo. Možno preto, že v posledných dňoch sa pre mňa blog začína stávať menším útočiskom, kde si môžem vyliať svoje srdiečko a zdôveriť sa so všetkým, čo sa mi na tomto svete nepáči. Pred pol rokom by som nikdy nepovedala, že svoj voľný čas začnem vypĺňať hudbou. Určite by som sa dobre zasmiala, no časy sa menia a ja tiež. Napriek tomu, mám niekedy pocit, ako keby som stála na jednom mieste aj keď čas uteká. O niekoľko dní úspešne ukončím druhý ročník strednej školy a trošku ma desí predstava, že o dva mesiace už budem tretiačka s osemnástkou na krku.


Priznám si, že za posledný rok som sa možno trošku zmenila. Našla som v sebe svoje šialenejšie ja, ktoré sa v plnej kráse prejavuje. Možno práve to, niektorí ľudia nevedia akceptovať. Ľudia majú právo zmeniť sa, podobne, ako majú právo robiť chyby. Viem, v poslednej dobe som ich možno narobila veľa, no dokážem si ich priznať. Nie som ten typ človeka, ktorý by mal potrebu pretvarovať sa alebo hrať na dve strany iba preto, že sa nevie rozhodnúť, čo vlastne chce. Ak sa mi nepáči správanie ľudí, poviem im to narovinu. Nepotrebujem sa na nič hrať a to, že to nevedia prijať alebo mi nevedia povedať do očí, čo si o mne myslia, je naozaj poľutovania hodné. Ja však nemôžem za to, že nevedia, čo chcú. Nikomu neprikazujem priateliť sa so mnou, je to ich vlastné rozhodnutie, preto neznášam ohováračky poza chrbát. Ľudia si častokrát neuvedomujú, ako sa správajú, a ak sa k nim začnete správať rovnako, budete najhorší práve vy. Niekedy mi to celé príde ako začarovaný kruh z ktorého sa neviem vymotať. Chcem sa odstrihnúť a neriešiť ich, no akosi sa držia zubami, nechtami a mňa to začína unavovať. Dávať si stále pozor na jazyk, aby som náhodou nepovedala niečo nevhodné, čo by ich mohlo uraziť. Toto mi k šťastiu naozaj nechýba. Radšej ostanem sama so šálkou kávy a knihou, akoby som mala tráviť čas s ľuďmi, ktorým sa nepáči, aká som a nevedia mi to povedať. Zrejme som v tomto svete jediná, ktorá si myslí, že všetky problémy sa dajú vyriešiť. Je však potrebné vydiskutovať si to, bez toho to naozaj nejde. 

Možno aj preto som sa v poslednej dobe začala uchyľovať k hudbe. Iba ona dokáže vyliečiť moje rany na duši, zlú náladu a znechutenie z dnešného sveta. Myslím, že niekedy je to dobrý liek aj na nespavosť (aspoň v mojom prípade) 😅. O palacinkách snáď ani nemusím hovoriť, to sú proste lásky, ktoré nikdy nesklamú.
Keďže tento článok nie je až tak "o nich" ale o mne, ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som niekedy urazila. Každý je nejaký, nie sme všetci rovnakí, preto pochopte, že aj ja robím chyby a verte mi, niekedy ich ľutujem veľmi dlhú dobu. Možno som šialená, často drzá a urážlivá, no v prvom rade som to ja, a tak ber alebo nechaj tak. Nebudem sa hnevať.

Janie

Po dlhšom čase váš opäť zdravím.

Pri pohľade do kalendára sa chytám za hlavu, koľko dní už uplynulo. Stále mám ten pocit, akoby od posledného článku ubehlo len pár dní. Priznám sa, že v poslednej dobe mám dosť chaotické a stresujúce obdobie. Takže si asi viete predstaviť, ako to vyzerá. Ráno vstávam s pocitom, že som stále unavená aj napriek tomu, že som spala približne osem hodín. Najhorší pocit je ten, keď sa zobudíte o necelú hodinu skôr a potom už nemôžete zaspať, pretože niekto má potrebu prášiť koberce. 

Poviem vám, život na dedine nie je ani z ďaleka taký ideálny, ako si ho väčšina ľudí žijúcich v meste predstavuje. Namiesto ticha, čerstvého vzduchu a štebotu vtáčikov sa pravidelne každý víkend budím na zvuk kosačky alebo cirkulárky. Vždy ma to vytáča, pretože sobotu beriem ako jediný deň, kedy sa môžem normálne vyspať (aspoň v poslednej dobe). To isté platí aj o škole. 

V poslednej dobe je toho neúnosne veľa a ja si už nepripadám ako človek, ale iba ako stroj. Jediné čo ma zatiaľ teší, je pocit, že o niekoľko dní sú tu vytúžené prázdniny, ktoré si chcem naplno užiť.  Pred pár týždňami som oslávila svoje sedemnáste narodeniny. Síce je to len jeden rok, no cítim sa, ako keby som už bola hrozne stará a vedomie, že pre väčšinu detí som už vraj teta mi vôbec nepomáha 😅. Vždy sa nad tým tak trochu pousmejem a uvedomím si, že roky pribúdajú ako voda.

Práve deti sú osobami, ktoré nikdy neklamú a vždy povedia, čo si myslia bez toho, aby rozmýšľali nad tým, čo svojimi slovami spôsobia. Vďaka jednému malému dievčatku som si uvedomila, že nezáleží na hmotných veciach za ktorými sa denne naháňame. Niekedy stačia len tri slová, aby vám zlepšili deň a vy ste mali dôvod usmievať sa, aj keď je nebo zamračené.
V poslednej dobe som chodila každé ráno z domu unavená, bez nálady a s pocitom, nech tento deň čo najskôr skončí. Práve, keď som sa znova ponáhľala za všednými vecami, na ulici ma zastavilo jedno malinké dievčatko len preto, aby mi šušlavým hláskom povedalo: "Teta, ši pekna." Priznám sa, že som vôbec nevedela, ako mám reagovať, pretože toto mi ešte na ulici nikto nepovedal.
Keď sa stretnú dospelí ľudia, zvyčajne sa pozdravia bez toho, aby rozmýšľali nad tým, čo povedia. Táto veta ma zaskočila, no v duchu potešila. Uvedomila som si, ako dokáže pár slov zmeniť pohľad na svet. Prečo nedokážu dospelí ľudia povedať narovinu, čo si myslia alebo cítia? Potrebujeme sa pretvarovať a hrať na niekoho kým nie sme? Čo keby sme niekomu len tak povedali: "Usmievaj sa, pristane ti to." Život by bol oveľa ľahší.
Gándhí raz povedal: „Buď zmena, ktorú chceš vidieť vo svete.“

Prajem vám, aby ste nikdy nestratili z tváre ten nádherný úsmev, ktorým možno niekomu rozžiarite tmavý deň. Myslite aj na druhých, nie len na seba.