Maľovanie. Kedysi môj jediný voľnočasový koníček, ktorému som sa pravidelne venovala s nástupom na strednú školu zapadol prachom. Už sú to tri roky, čo som dokončila prvý stupeň Základnej umeleckej školy v odbore Výtvarné umenie. Od tých čias som na štetec a farbu pomaly, ale isto zabudla. Úprimne povedané, pri strednej škole, ktorú som si vybrala, na to nebol a do teraz poriadne nie je čas. Posledné dva týždne boli pre mňa nočnou morou o ktorej sa mi nikdy ani nesnívalo a určite k tomu malinko dopomohla aj škola a niekoľko ľudí. Rozhodla som sa, že si na mesiac urobím malinkú pauzu od sociálnych sietí a odpisovať budem len ľuďom, ktorí sú naozaj dôležití. Verte či nie, za stav nášho zdravia malinko zodpovedajú aj sociálne siete a najmä "toxickí ľudia". Taktiež som si dala predsavzatie, že sa vo voľnom čase budem venovať aj niečomu inému, ako iba čítaniu kníh, či učeniu.

Pár dní po mojom rozhodnutí a premýšľaní, čomu by som mohla venovať minútku svojho drahocenného času, som dostala odpoveď. Priletela sama, akoby to bolo znamenie, že som práve v tom čase našla v starej skrinke (ukladám tam roky nepotrebné veci, ktoré je mi ľúto vyhodiť) farby na textil. Ak by ste boli v tom momente pri mne, určite by ste videli, ako sa mi v hlave rozžiarila malinká žiarovka a ja som presne vedela, že toto je ono. Zostávalo už len spojiť príjemné s užitočným, zabehnúť do second-handu po niekoľko obyčajných tričiek a dať im novú šancu. 

Keď som po toľkom čase opäť chytila do ruky štetec, spomenula som si na pieseň Farbičky čarbičky, ktorú som v detstve tak milovala. Dnešné deti ju už zrejme nebudú poznať, pretože momentálne je in, ak počúvate rap, alebo anglické piesne, ktorým vlastne ani nerozumejú, ale je to "frajerina". Vtedy som si uvedomila, že aj keď je pieseň určená deťom, dokonalo sa hodí do dnešného sveta. Všade je kopec špiny, ľudia chodia bez úsmevu na tvári a odetí sú v päťdesiatich odtieňoch šedej. Žiadne farby, žiadna odlišnosť a o originalite už ani nevravím. Všetci nosíme to, čo nosia iní, pozeráme tie isté filmy a počúvame tú istú hudbu, aby sme náhodou nevyšli z radu. Možno aj to je ten dôvod, prečo som sa rozhodla opäť začať maľovať na tričká a ukázať niečo originálne.

 Čo tak dať šancu nášmu ľudovému vzoru, našim tradíciám a minulosti? Viem, asi budem staromódna, pretože v dnešnej dobe letia skôr anglické nápisy (, ktorým veľká väčšina nerozumie, ale čo tam po tom). Vlastne ani neviem, ako som sa zamilovala do folklóru. Nikdy som netancovala v žiadnom súbore a nad ľudovou hudbou som vždy ohrnula nosom. Keby mi dnes niekto povedal, že neznáša ľudovú hudbu, tak by som mu asi prinajmenšom vynadala 😄. Nie sú to len hlúposti pre babičky, ako mnohí tvrdia. Folklór je viac ako láska, je to minulosť našich predkov, ktorú by sme si mali vážiť tak, ako to kedysi robili oni. Srdce mi plesá, keď vidím, ako v poslednej dobe naše ľudové vzory a ornamenty zažívajú nový začiatok. Viem, niekomu sa to možno nepáči, no ja som sa do nich zamilovala a zrejme aj preto pod mojimi rukami vzniklo tričko s touto tématikou. Zabralo mi síce šesť hodín práce, no ani zďaleka sa to nedá vyvážiť hrejivým pocitom na duši, ktorý mám pri každom pohľade na môj výtvor. Keď srdce maľuje, ani šesť hodín sa nezdá veľa a práca ide sama od seba. V každom ťahu štetca je kúsok zo mňa, kúsok lásky s ktorou som to maľovala. 

Určite ešte vdýchnem život niekoľkým zabudnutým kúskom a zbavím svet štipky fádnosti. Dúfam, že onedlho budú moje tričká robiť radosť nie len mne, ale aj ľuďom v mojom okolí a budú ich nosiť s takou láskou, akú som do nich pri maľovaní vložila. 

Chceli by ste v budúcnosti vidieť viac mojich výtvorov? Sledujte môj instagram 😊. 

Janie