Uplynuli ešte len tri mučivé týždne od začiatku školského roka. Ak mám povedať pravdu, pri prvej možnosti by som sa otočila a neváhala vrátiť späť do druhého ročníka. Áno, bola som si vedomá toho, že tretí ročník nebude najľahšie obdobie môjho života, no až takto som si to naozaj nepredstavovala. Každý deň sa modlím, aby moja každodenná šálka kávy bola ešte o čosi silnejšia ako tá predošlá. Začínam sa cítiť poriadne vyčerpaná a nepomáha ani deväť hodín spánku denne. Hlavu mám už pomaly ako balón a každou chvíľou čakám, kedy od toľkého množstva informácií, povinností a úloh praskne. Myslím, že to bude onedlho 😄. Po celodennom učení si večer ľahnem do postele s pocitom, že vôbec nič neviem (kto vie, či je to len pocit).
Tento rok som taktiež dostala na krk povinné čítanie, ktoré som mimochodom nikdy nemala v láske a pocit, že mám niečo čítať nasilu vo mne vyvoláva ešte väčší odpor. Nie všetky knihy totiž patria do môjho obľúbeného žánru a čítať niečo, čo človeku neprináša radosť je podľa mňa veľká hlúposť, alebo sa mýlim? Na druhej strane súhlasím, že mladí ľudia v mojom veku knihám veľmi neublížia a majú ich po ruke len na zabíjanie pavúkov prípadne múch 😅 a toto je aspoň jeden zo spôsobov, ako ich prinútiť čítať, no samozrejme na to doplácame jedine my, pravidelní čitatelia. Odpor, či neodpor päť kníh sa samo neprečíta. Myslím, že najdesivejším faktom na tom všetkom je termín a to začiatok októbra. Podľa mňa fyzicky ani psychicky nemožné splniť pri toľkej kope povinností. Zatiaľ som v štádiu "rozčítaná prvá kniha", takže naozaj neviem, ako to stihnem. Máte nejaké rady? Budem vďačná za všetky nápady.


Taktiež som tento rok dostala predmety ako právo alebo praktikum z daňovej sústavy z ktorých som miestami totálne mimo (a to je len začiatok). Niekedy, keď v autobuse počujem štrnásťročné deti vysloviť vetu "Mám depku" zastavuje sa mi myseľ. Dieťa moje, z čoho ty môžeš mať depresiu? Často začínam mať pocit, že dnešné deti sa chcú chovať až príliš vyspelo. Keď som bola ja v ich veku (občas mám pocit, že to bolo pekne dávno) ani som netušila, čo to vlastne je. To, že sa niekedy cítime zle hneď neznamená, že máme depresiu. Zrejme to nebol náš šťastný deň a o pár hodín, dní to prejde, narozdiel od depresie. Myslím, že ľudia si tieto pojmy veľmi často zamieňajú. Jeden podobný deň som nedávno zažila a poviem vám, hnevala som sa na všetkých a na všetko.
Poznáte ten pocit, keď ráno pozriete von oknom, vidíte sivé upršané počasie, a tak nejak podvedome cítite, že toto zrejme nebude váš šťastný deň? Niekedy ani nemusím vystrčiť nos spod teplej periny aby som zistila, že to bude opäť jeden z tých menej sľubných dní. Ja a upršané počasie, to nikdy nejde dokopy. Dážď ma nemá veľmi v láske (rovnako ako ja jeho, aspoň si nič nedlžíme). Raz pohltená vo vlastných myšlienkach skočím do tej najväčšej mláky na chodníku a krásne si zamočím celé tenisky, inokedy som mokrá od hlavy po päty (doslova) a ani jedna nitka na mne nie je suchá. To je tak, keď ste natoľko leniví aby ste si už konečne po toľkých rokoch zaobstarali poriadny pršiplášť a gumáky. Moja hlúposť sa mi pekne vypomstila, a tak som došla do školy mokrá, ako keby ma práve niekto hodil do vane. Naozaj som si vtedy pripadala zúfalo a až príliš bezradne. To zrejme spôsobilo, že som v ten deň zabudla na hromadu vecí a rozpútala menšiu hádku. Začínala som si myslieť, že sa na mňa zosypalo všetko naraz. Neobišlo sa to ani bez nejakej tej slzičky a výčitiek v čom je môj život horší od iných.

Dnes už myslím triezvo a všetky tie hlúposti typu "Prečo nemôžem aj ja chodiť do školy autom, ale cestovať každý deň v preplnenom autobuse? Prečo nemám aspoň trochu viac sebavedomia ako ostatní? Prečo niekedy neviem povedať aj nie?" mi pripadajú smiešne. Nezáleží na tom ako ťažký náš život je, záleží na nás, ako sa s ním popasujeme. Nemôžem rezignovať hneď pri menšom probléme aj keď je toho v poslednej dobe na mňa až príliš veľa a nezvládam to tak dobre, ako by som chcela. Často hľadáme iba chyby a nevšímame si to, čo už máme. Myslím, že dôležitejšie, ako hocičo na svete je zdravie, rodina a porozumenie (to už pomaly v dnešnej dobe vymiera). Najdôležitejšie je bojovať so všetkými problémami, ktoré nás stretnú. V poslednej dobe je môj život v štádiu "to prejde". Všetky starosti, povinnosti, smútok raz pominú, no potom prídu ďalšie. Je to ako nekonečný kolobeh, ktorý k životu patrí.

Aký je váš vzťah k jesennému počasiu? Máte tiež občas dni, keď si poviete, že už ďalej nevládzete?

Janie