Úvahovým článkom sa zrejme na tomto blogu veľmi zapáčilo. Naozaj neviem čím to je, že ešte pred pol rokom som vám nemala čo povedať a teraz to ide samo. Možno preto, že v posledných dňoch sa pre mňa blog začína stávať menším útočiskom, kde si môžem vyliať svoje srdiečko a zdôveriť sa so všetkým, čo sa mi na tomto svete nepáči. Pred pol rokom by som nikdy nepovedala, že svoj voľný čas začnem vypĺňať hudbou. Určite by som sa dobre zasmiala, no časy sa menia a ja tiež. Napriek tomu, mám niekedy pocit, ako keby som stála na jednom mieste aj keď čas uteká. O niekoľko dní úspešne ukončím druhý ročník strednej školy a trošku ma desí predstava, že o dva mesiace už budem tretiačka s osemnástkou na krku.


Priznám si, že za posledný rok som sa možno trošku zmenila. Našla som v sebe svoje šialenejšie ja, ktoré sa v plnej kráse prejavuje. Možno práve to, niektorí ľudia nevedia akceptovať. Ľudia majú právo zmeniť sa, podobne, ako majú právo robiť chyby. Viem, v poslednej dobe som ich možno narobila veľa, no dokážem si ich priznať. Nie som ten typ človeka, ktorý by mal potrebu pretvarovať sa alebo hrať na dve strany iba preto, že sa nevie rozhodnúť, čo vlastne chce. Ak sa mi nepáči správanie ľudí, poviem im to narovinu. Nepotrebujem sa na nič hrať a to, že to nevedia prijať alebo mi nevedia povedať do očí, čo si o mne myslia, je naozaj poľutovania hodné. Ja však nemôžem za to, že nevedia, čo chcú. Nikomu neprikazujem priateliť sa so mnou, je to ich vlastné rozhodnutie, preto neznášam ohováračky poza chrbát. Ľudia si častokrát neuvedomujú, ako sa správajú, a ak sa k nim začnete správať rovnako, budete najhorší práve vy. Niekedy mi to celé príde ako začarovaný kruh z ktorého sa neviem vymotať. Chcem sa odstrihnúť a neriešiť ich, no akosi sa držia zubami, nechtami a mňa to začína unavovať. Dávať si stále pozor na jazyk, aby som náhodou nepovedala niečo nevhodné, čo by ich mohlo uraziť. Toto mi k šťastiu naozaj nechýba. Radšej ostanem sama so šálkou kávy a knihou, akoby som mala tráviť čas s ľuďmi, ktorým sa nepáči, aká som a nevedia mi to povedať. Zrejme som v tomto svete jediná, ktorá si myslí, že všetky problémy sa dajú vyriešiť. Je však potrebné vydiskutovať si to, bez toho to naozaj nejde. 

Možno aj preto som sa v poslednej dobe začala uchyľovať k hudbe. Iba ona dokáže vyliečiť moje rany na duši, zlú náladu a znechutenie z dnešného sveta. Myslím, že niekedy je to dobrý liek aj na nespavosť (aspoň v mojom prípade) 😅. O palacinkách snáď ani nemusím hovoriť, to sú proste lásky, ktoré nikdy nesklamú.
Keďže tento článok nie je až tak "o nich" ale o mne, ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som niekedy urazila. Každý je nejaký, nie sme všetci rovnakí, preto pochopte, že aj ja robím chyby a verte mi, niekedy ich ľutujem veľmi dlhú dobu. Možno som šialená, často drzá a urážlivá, no v prvom rade som to ja, a tak ber alebo nechaj tak. Nebudem sa hnevať.

Janie