Janie Hannagonova

Žáner: Historický román

Vydavateľstvo: Plus

Rok vydania: 2018

Počet strán: 456

Anotácia:

Je září 1939 a Veľká Británie právě vstoupila do války. Mladá a tvrdohlavá Mary se do hodiny poté přihlásí jako dobrovolnice a vyrazí že školy ve Švýcarsku domů do Londýna. Rozhodne se učit děti, jež měly být evakuovány na venkov, ale žádná z rodin je nepřijala. V nové práci potká Toma, který vyučování organizuje. Brzy se mezi nimi rozvine silné osobní pouto. Situace se ale zkomplikuje, když se Mary seznámí s Alistairem, Tomovým nejbližším přítelem. Zatímco kolem nich padají bomby a boje se stupňují, všichni tři se musejí vypořádat nejen se svými city, ale také s tím, že svět, jaký znali, nenávratně končí a bude záležet i na nich, na jejich odvaze a odhodlání, jak bude vypadat v budoucnosti.

Na pozadí tragického milostného příběhu Chris Cleave rozehrává řadu univerzálních témat. Všem statečným se odpouští je působivý román o hrdinství a soudržnosti stejně jako o pokrytectví a neskrývaném rasismu. Ale především o morální odpovědnosti každého člověka v době, kdy žádné rozhodnutí není jednoduché.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem megaknihy.sk.

Na túto knihu som sa veľmi tešila, keďže som ju v kníhkupectvách nevidela a nevedela o nej. Zaujala ma hlavne obálka a anotácia, keďže pred ňou som čítala Listy, ktoré nikto nečítal od Iony Grey a zaujala ma téma a vykreslenie Londýna v 50. rokoch 20. storočia.

V prvom rade by som román Všem statečným se odpouští zaradila nie len k historickým, ale aj k psychologickým románom. Autor sa venuje najmä vnútornému prežívaniu postáv, ktoré sa s dejom postupne vyvíjajú a časom sa mení ich pohľad na svet. Prítomní je aj milostný trojuholník, ktorý je však vzhľadom na rozsah knihy naozaj málo badateľný, čo ma zároveň i trošku sklamalo. Prostredníctvom hlavných postáv Mary, Toma a Alistaira môžu čitatelia sledovať dianie okolo nich, no taktiež ich vnútorné pocity a boj samých so sebou.

"Mrtvých byly teď už desetitisíce a ti, co zatím přežívali, už toho měli plné zuby. S touhle skutočností nikdo předtím nepočítal - že smrt je nemoc živých, kumulativní jed."

Chvíľ v ktorých budete doslova zatajovať dych a prežívať napätie spolu s postavami, je hneď niekoľko. Na druhej strane, kniha obsahu veľa opisov prostredie, ktoré mňa osobne v knihách neuchvacujú a zvyknem ich preskakovať. Z tohto dôvodu som mala pocit, že autor naťahuje strany a čas, ktorý pri nej čitateľ strávi. Napriek tomu, že sa jedná skôr o smutný príbeh, postavy majú zmysel pre humor a autor sa dokonale pohral s iróniou a nadľahčeným pohľadom postáv na prelomové udalosti v ich živote.

 "Tahle válka je zajímavá. Napřed z nás udělá kvalitnejší lidi, a pak se nás pokouší zabít."

Kniha na začiatku vyzerala veľmi sľubne, no nezaujala ma takou mierou, ako iné knihy tohto žánru. Možno je to spôsobené tým, že ich mám prečítaných veľa a máloktorá ma už dokáže prekvapiť, či zaujať. Celkovo ju však nehodnotím záporne, pretože určite nebola najhoršia a rozhodne bude výborná pre ľudí, ktorých táto téma zaujíma, no boja sa škaredých obrazov v knihách. Chris Cleave priniesol nový, miestami aj nadľahčený pohľad na desivé udalosti tej doby.

Kníh s tématikou vojny je na svete toľko, že pri každej novej si človek povie, že ho už nič nemôže prekvapiť. Opak je však pravdou, ani všetky knihy dokopy nevedia podať všetko zúfalstvo a bolesť, ktorou si ľudia museli prejsť. Nikdy nesmieme zabudnúť. Nikdy nesmieme zabudnúť, že sloboda, ktorú máme teraz, si pred mnohými rokmi vyžiadala drahú daň. Daň v podobe ľudských životov a množstva zlomených duší, akou bola aj jedna nešťastná Tanečnica...

Žáner: Historický román

Vydavateľstvo: Motýľ

Rok vydania: 2018

Počet strán: 344

Anotácia:

Julienova rodina a ďalšie tisíce židov zomreli strašnou smrťou v koncentračných táboroch. Jedna z mojich dvoch najlepších kamarátok má vytetované číslo, ktorého sa nikdy nezbaví. Druhá zomrela pod rukami doktora Mengeleho, ktorého meno vyslovila Olive len pošepky a cez zovreté pery. Ako jej mám po tom všetkom povedať, že som odišla do Nemecka a vzala si Nemca v nacistickej uniforme? 

Bohémske 20. roky 20. storočia v Paríži. Geraldine de Laffont tancuje vo vzduchu na čiernych stuhách. Jej životom je divadlo Folies Bergére a jeden nemecký muž. Je mladá a bezstarostná, až kým pritvrdo nedopadne na zem – jej stuhy sa zmenia na nacistické vlajky a milovaný muž má odrazu nacistickú uniformu. Zdrvená Geraldine poznačená príchodom vojny stráca viac ako len vlastné ilúzie. Osud jej vracia lásku, ale berie viac, ako je človek schopný uniesť. Jej mrazivý príbeh je ako zostup do neznámeho podzemia. Začnete v krásnom zámku a pôjdete hlbšie... chodby času vás prevedú životom odvážnej ženy a vzápätí vás nepripravených hodia z pompéznych divadelných dosiek do zbombardovaných Drážďan. Okázalé chodby Reichstagu v Berlíne i šesť mŕtvych detí vo vodcovom bunkri. Ako hlboko sa dá ukryť pravda? O mnoho rokov neskôr prichádza do Paríža Júlia rozhodnutá vypátrať svoje korene. Skutočnosť, že zdedila zámok, však zďaleka nie je takým šokom ako to, že otvorí Pandorinu skrinku a vypustí z nej všetky hrôzy, ktoré musela prežiť jedna nešťastná... Tanečnica. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem megaknihy.sk.

Hneď na začiatku musím povedať, že romány od slovenských autorov som nikdy nevyhľadávala. V minulosti som mala možnosť prečítať si pár kníh, no vždy boli príliš predvídateľné a autor sa nevedel pohrať s možnosťami, ktoré mu daný príbeh poskytoval. Všetko sa zmenilo, keď som v kníhkupectve prvýkrát siahla po knihe od Michaely Elly Hajdukovej v nádeji, že to nebudú opäť vyhodené peniaze. Dnes sa hanbím, že som všetkých autorov hádzala do jedného vreca, pretože Michaela by sa za svoje knihy rozhodne nemusela hanbiť ani v zahraničí. Čitateľ sa pri nej ani na minútu nenudí a vie využiť skrytý potenciál svojho príbehu. 

Veľká časť knihy Tanečnica sa odohráva v období druhej svetovej vojny, čo samozrejme vyžaduje dokonalé ovládanie dejín, no Michaela to zvládla na jednotku. Dokáže opísať udalosti tak živo, až máte zimomriavky. Napriek tomu, že sa jedná o fiktívny príbeh, veľa udalostí je skutočných, až sa mi nechce veriť, čo bol kedysi človek schopný napáchať. Zúfalstvo, smútok, hnev i nádej. Všetky tieto pocity s vami budú pri čítaní lomcovať a vy sa budete cítiť ako na horskej dráhe.

V knihe je zaznamenané dlhé časové obdobie pred, počas, ale aj po vojne, keďže sa jedná o príbeh troch generácií žien. V príbehu sa objavuje množstvo postáv, čo zapríčiňuje, že trošku trvá, kým si čitateľ v hlave roztriedi vzťahy a spojitosť medzi nimi. Časom sa však na to dá zvyknúť a nebudete sa cítiť stratení medzi toľkými menami. Dej sa dá rozdeliť na prítomnosť a minulosť, no nájdete tam aj kúsok mystiky. Samotná úvodná časť, ktorá sa odohrávala v prítomnosti ma veľmi nezaujala a dej sa ťahal slimačím tempom. V polovici knihy však prišiel zvrať a ja som sa od nej doslova nevedela odlepiť. Nezvyknem pri knihách plakať, no pri tejto mi slzy tiekli potokom. Autorka sa totiž nesnaží nič zakryť a popisuje veci tak, aké skutočne boli. Občas si preto musíte dať pauzu, aby ste si utriedili myšlienky a dostali z hlavy všetky desivé obrazy. V románe sa venuje najmä životu v Nemecku počas druhej svetovej vojny, programu Lebensborn, ktorého cieľom bolo zvýšiť počet árijských detí, či deťom s Downovým syndrómom (kedysi nazývaným mongolizmus). Keď si už budete naivne myslieť, že je koniec a nič horšie sa už hlavnej postave nemôže pripliesť pod nohy, autorka vám prichystá ďalšiu ranu. 

Tanečnica je strhujúci príbeh o odvahe, láske, ľudskosti a snahe prežiť v časoch, kedy človek nevedel, či sa vôbec ráno zobudí. Dodnes držala poprednú priečku v mojej knižnici medzi historickými románmi Zlodejka kníh od Markusa Zusaka, no táto kniha ju rozhodne predbehla. Mala som možnosť prečítať si aj najnovšiu knihu ZlatovláSSka od tejto autorky a musím povedať, že Michaela sa pri každom novom románe vie popasovať so slovami lepšie a lepšie. Pre mňa je jednou z najlepších novodobých slovenských autoriek vôbec.

Zaujal Vás tento príbeh? Čítali ste už nejakú knihu od M. E. Hajdukovej?

Príroda je záhadný čarodejník. Nezávislá od akéhokoľvek zásahu ľudskej ruky, no zároveň v symbióze s každým živým organizmom. Nič nežiada len, aby sme sa správali ako ľudia. Ona rešpektuje nás, a preto by sme mali rešpektovať aj my ju. Zatvárame oči s myšlienkou, že je všetko v poriadku a snívame svoj sen o vzduchu bez výfukových plynov, o oceánoch bez plastových ostrovov putujúcich svetom, či o potravinách bez chemikálií a pesticídov. Zachraňujeme ohrozené zvieratá, no neuvedomujeme si, že sa onedlho sami staneme ohrozeným druhom, ak budeme i naďalej viesť rovnaký život. Zachraňujeme rôzne druhy zvierat na pokraji vyhynutia, no kto zachráni nás, keď príde tá chvíľa?

Dnes Vás zoberiem na rýchle potulky Liptovom a miesta, ktoré som stihla za jeden deň navštíviť. Liptov a Orava patria k mojim obľúbeným regiónom s nádhernou prírodou. Náš výlet sme začínali v pomerne pomalom tempe a z domu vyrazili až okolo desiatej hodiny, keďže sme pôvodne plánovali navštíviť len Pribylinu, ktorú máme približne 50 minút od domu. Ako to už u nás býva zvykom, obehli sme značnú časť Liptova a tu je pár tipov, čo určite nevynechať:

Je to jedinečný skanzen svojho druhu na Liptove a čo je najlepšie, je prístupný celoročne, takže ho môžete navštíviť aj po ceste zo zimnej lyžovačky alebo len tak vo voľnej chvíli. Všetky stavby spolu vytvárajú jedinečnú skladbu prostredia dávneho Liptova. Ide však o repliky reálnych stavieb, keďže veľká časť týchto domčekov bola v dedinách, ktoré pri stavaní Liptovskej Mary zatopili. Zaujímavosťou je ranogotický kostolík Panny Márie, ktorý je kópiou dodnes stojaceho kostolíka pri Liptovskej Mare. Presnejšie, na pôvodnom mieste sa zachovala len jeho veža, ktorá sa neodmysliteľne spája s touto priehradou a určite ste ju videli už na nespočetnom množstve fotiek, zvyšná časť kostolíka bola prenesená do múzea.

Navonok nenápadnou stavbou je aj goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec, ktorý je najstarším zachovaným zemianskym sídlom v Liptove zo 14. - 16. storočia. Do kostolíka, kaštieľa a zemianskej kúrie sa však dostanete len so sprievodcom. Prehliadky prebiehajú každú celú hodinu. Ďalej už môžete pokračovať v prehliadke skanzenu samostatne. Spoločnosť vám budú robiť aj domáce zvieratká, ktoré sa však kvôli teplu schovávali v tieni.

Kilometer za kostolíkom sa nachádza expozícia Považskej lesnej železnice. My sme cestou natrafili aj na mlyn a jazierko, ktoré privádzalo vodu k mlynu. Musíte si však zájsť trošku do lesa. Cestička nie je označená, no pri troche šťastia to určite nájdete. Dozvedeli sme sa, že onedlho budú po železničke voziť v historických vlakoch aj ľudí. Čakajú len na povolenia, ktoré nie a nie prísť. 

V skanzene sme strávili približne dve hodiny, a tak nie je čudo, že nám začalo škvŕkať v žalúdku. Nemusíte sa však báť, v areály nájdete bufet a menšiu reštauráciu, kde vám naservírujú typické jedlá pre tento región ako halušky, či pirohy.

Neďaleko od Pribyliny sa nachádza mesto Liptovský Hrádok. Nás veľmi zaujal hrad a zrekonštruovaný kaštieľ. Prehliadky hradu so sprievodcom sa konajú každú celú hodinu, a keďže sme prišli len pár minút po druhej hodine, nechcelo sa nám tak dlho čakať. Vy však možno budete mať viac šťastia. 

Pred hradom sa nachádza krásne jazero okolo ktorého sa môžete poprechádzať. Spoločnosť vám určite budú robiť kačky a pri troche šťastia a dobrom zapozeraní na vodnú hladinu uvidíte aj ryby. Zaujímavé je, že uprostred jazera sa nachádza ostrovček so stromami a kúsok od neho vysoká skala na vrchole ktorej nájdete malú kaplnku. 

Pri jazierku stojí aj Pamätník obetiam 1. a 2. svetovej vojny. Na skale oproti pamätníku sme zazreli vyhliadku Skalka, a tak sme sa vybrali cestičkou smerom do lesa. Blúdili sme tak i tak, milión cestičiek a za žiadnych okolností sme nemohli nájsť tú pravú. Cestou sme natrafili na ďalších turistov, ktorí to hľadali rovnako bezradne ako my. Žiadna informačná tabuľka alebo aspoň značka. Nakoniec sme to vzdali. Aj oni, aj my. Bolo to celkom sklamanie, pretože som sa na výhľad tešila. Nuž čo, nevyjde všetko podľa predstáv.

Dominantou Liptova je neodmysliteľne Liptovská Mara. Vznikla zatopením 13 obcí a to Vrbie, Demčiny, Sokolče, Dechtáre, Paludza, Čemice, Ráztoky, Sestrč, Parížovce, Nežitovce, Liptovská Sielnica, Zadiel a Liptovská Mara podľa ktorej je priehrada pomenovaná. K priehradnému múru Liptovskej Mary sa dostanete cez obec Bobrovník. V letnej sezóne je tu veľa rybárov, lodí, člnov, vodných skútrov a pre ľudí z okolia predstavuje aj bio kúpalisko. Môžete sa poprechádzať po priehradnom múre a cestou určite narazíte na veľa cyklistov, ktorý sa takto prepravujú z jednej strany priehrady na druhú. Čo sa nachádza na druhej strane múru Vám neviem povedať, keďže pre neznesiteľné horúčavy sme došli len do polovice a potom to vzdali. Cestou späť môžete navštíviť aj archeoskanzen Havránok, kde objavili pozostatky sídliska z mladšej doby železnej.

Čo by to bol za výlet po Liptove, keby sme nenavštívili aj mesto Liptovský Mikuláš? Zdanlivo nezaujímavé mesto, ktoré je ako princezná v myšom kožúšku. Za zmienku určite stojí prechádzka po námestí. Bola som prekvapená, aký pokoj a ticho tam v sobotu poobede bol. Trošku ma sklamal slabý výber kaviarní, no všetko to vykompenzovala fontána Metamorfózy. Bola síce jednoduchá, no malým deťom urobila veľkú radosť v horúcom dní, a tak či rodičia chceli alebo nechceli, deti už veselo čapkali s nožičkami vo vode. Dominantou, ktorá Vám ihneď padne do oka je rímskokatolícky Kostol sv. Mikuláša. Neďaleko je aj Múzeum Janka Kráľa, najradikálnejšieho básnika štúrovskej generácie.

Cestou z Liptovského Mikuláša sa môžete zastaviť aj v dedinke Liptovský Ján. Už z cesty uvidíte Svätojánsku rozhľadňu a v horúcich dňoch sa určite dobre osviežite v termálnom kúpalisku. Deti určite poteší Park Mini Slovensko, kde nájdete 20 miniatúr známych slovenských pamiatok ako je Bojnický zámok, hrad Strečno, drevený kostolík v Hervartove či domčeky z Vlkolínca. Z malej železničky som bola doslova unesená. Nakombinovať všetko tak, aby sa vláčiky navzájom nezrazili, každý mal svoju trať a urobiť to všetko realisticky, muselo dať veľa práce, no výsledok jednoznačne stojí za to. Pár minút od parku sa nachádza Stanišovská jaskyňa, ktorá je jedinou celoročne sprístupnenou jaskyňou na Liptove. Pred vstupom do jaskyne dostane každý návštevník čelovú lampu, keďže v jaskyni nie je elektrina.

A čo by to bol za výlet Liptovom, keby sme putovanie neukončili v Ružomberku? Toto mesto som navštívila už skôr z dôvodu prijímacej skúšky na žurnalistiku. Okrem smogu, ktorý každého irituje (nie, nie je to hmla, ja som si to tiež zpočiatku myslela 😄), tu nájdete mauzóleum Andreja Hlinku, ktoré pri potulkách mestom nie je možné prehliadnuť. Nachádza sa priamo pod Kostolom sv. Ondreja. Zvláštne je, že som okolo tohto miesta chodila roky a ani raz som sa tu nezastavila, pretože som jednoducho o ňom nevedela. Atmosféra mesta je opäť o niečo podobná Liptovskému Mikulášu. Pokojná, tichá, žiadne rady turistov, a tak si prechádzku mestom vychutnáte ešte o niečo viac. 

Salaš Krajinka sa nachádza neďaleko Ružomberka a doslova zostanete v nemom úžase z okolitej prírody. Počas sezóny si však v rade počkáte niekoľko minút, kým sa vyprázdni ďalší stôl. Celkovo to kazí chuť do jedla, keď viete, že musíte do seba všetko čo najrýchlejšie nahádzať, pretože za dverami už čaká nemalá hŕstka turistov. Domáce zvieratká dokonale dokresľujú atmosféru salaša.

Budem rada, ak mi dáte vedieť, ako sa Vám tento virtuálny výlet Liptovom páčil. Prípadne, čo ďalšie odporúčate navštíviť.

Blíži sa čas dovoleniek a leto sa nám predvádza v plnej paráde. Zvlášť v posledných dňoch, kedy aj pod Tatrami zažívame tropické dni. To mi pripomína, ako čas rýchlo letí. Pred niekoľkými mesiacmi som s hlavou v oblakoch snívala o tom, aké leto ma čaká a čo nové prinesie. V tom čase ma ešte čakala maturita a na dlhé fantazírovanie, bohužiaľ, nebol čas. Pri pohľade späť mám pocit, akoby kúzelník švihol čarovným prútikom a preskočila som najnáročnejší týždeň môjho doterajšieho štúdia. Musím uznať, že čakanie na maturitu je ako čakanie na Godota. Nikto ju nevidel, no každý dúfa, že sa ňou už všetko definitívne skončí a vyrieši. Som šťastná, že kapitola života, ktorú zatváram, mala šťastný koniec. Dnes si už užívam trojmesačné voľno, a tak sa s vami chcem podeliť o zvláštne fakty, či zlozvyky, ktoré som na sebe za posledné roky odporozorovala. Cestovanie milujem nie len preto, že spoznávam nové miesta, ale aj vďaka ľuďom. Na každom rohu dokážete naraziť na niekoho nového a každý vás dokáže niečo naučiť. Temperamentní, pohostinní, usmievaví, zhovorčiví, každý je iný. Som vďačná za každú príležitosť okúsiť niečo nové a prekonávať svoje hranice.


Strach z jaskýň sa u mňa vyvinul asi v piatich rokoch, kedy som po prvýkrát navštívila jaskyňu. Veľmi dobre si to pamätám. Bol horúci letný deň a ja som sa odmietala teplejšie obliecť, veď mi predsa bude teplo. Typické dieťa, vždy musí mať posledné slovo. Cesta do Važca nebola dlhá a po vystúpení z auta som ako vyoraná myška pozorovala krásne obrázky v stánku so suvenírmi (cháp pohľadnice). Prvá návšteva jaskyne rozhodne nebola to, čo som mala vo svojich predstavách, pretože mi bola dosť značná zima a to sa mi nepáčilo. Prekvapenie a strach v očiach malého dieťaťa nastal až na konci prehliadky, keď z ničoho nič vypli svetlá a ja som pozerala do čierno čiernej tmy. V hlave dieťaťa sa automaticky zapla kontrolka PANIKA. Samozrejme, že som rýchlosťou blesku nahmatala maminu ruku a pevne sa chytila. Svetlá sa však o malú chvíľu zapli a my sme mohli bezpečne prejsť k východu. Jaskyne som od prvej skúsenosti navštívila už niekoľkokrát. Nikdy som tento strach nedávala najavo, no v kútiku duše tam vždy bol a prejavoval sa len motýľmi v bruchu. Stále mám v hlave zapnutú tú kontrolku a každú chvíľu čakám, že sa scenár bude opakovať. Našťastie, nikdy sa už podobná situácia neopakovala a do Važeckej jaskyne som ani po dlhých rokoch opäť nezavítala. Zrejme ešte stále nenastal správny čas. Tieto miesta aj napriek ich nespočetným krásam nepatria medzi moje najobľúbenejšie lokality a do zoznamu miest, ktoré by som chcela vidieť ich zaraďujem len zriedka.

Nerada cestujem sama. Teda lepšie povedané skoro nikdy necestujem sama. Mám totiž podvedomý pocit ohrozenosti, nebezpečia, samoty či stratenosti. Som nerozhodný človek, ale to zrejme k môjmu znameniu patrí, preto potrebujem niekoho, kto by mi poradil a prerušil dlhú šnúru rozhodovania (najmä vtedy, keď hľadám miesto na gastronomický zážitok, v opačnom prípade to končí pri bagete z bufetu či čerpacej stanice 😅). Potrebujem mať oporu, že v tom nie som sama a zároveň aj niekoho s kým môžem prehodiť pár slov. Teda, skôr niekoho, kto má odvahu počúvať moje siahodlhé monológy.


K tomu sa viaže aj moja nulová schopnosť orientácie v priestore. Ďakujem, že múdri ľudia vymysleli šikovnú vecičku, ktorú v dnešnej dobe obsahuje každý smartfón, teda navigáciu. S ňou je na cestách hrdinom každý. Dokonca aj ja. Človek, ktorý držal papierovú automapu v ruke naposledy ako malé dieťa a vôbec nerozumel, čo všetky čiarky, bodky a značky znamenajú. Celkom ma to fascinovalo, no ak ste nechceli ešte hodinu počúvať o tom, čo znamená toto a kde je toto, dávať mi do ruky papierovú mapu nebol dobrý nápad. Na druhej strane to bola zábava na dlhé chvíle a cestovanie nebolo už tak úmorné, ako sa v očiach malého dieťaťa zdá. Aj z tohto dôvodu nerada cestujem sama, pretože ako povedala jedna milá baba s ktorou som sa stretla pri pohovore na vysokú školu: "Dvom sa stráca lepšie."

Vo väčšine prípadov nemám rada nezáživné poučky sprievodcov, samozrejme ak ich neobohatia aj o vtip, či zaujímavú historku. Človeka to ihneď zaujme a verte či nie, určite si zapamätá práve túto jednu historku, ktorá sa mu zakaždým vybaví, keď sa pozrie na fotografiu. Napriek tomu, že mojim malým snom je stať sa sprievodkyňou, vyhľadávam najme miesta, ktoré si môžem pozrieť sama. Lokalita potom získa inú atmosféru a ja si môžem užívať nádherné výhľady do sýtosti bez toho, aby som bola viazaná na presne stanovený čas a program. Nemám rada veľké skupiny ľudí. Jednak zväčša nič nepočujem, pretože nemám odvahu tlačiť sa cez všetkých dopredu a väčšinu vystavených predmetov si nestihnem pozrieť ani letmým pohľadom. Počas horúcich dní hrady, zámky a podobné pamätihodnosti nenavštevujem vôbec, pretože mi teplý zatuchnutý vzduch v miestnostiach nerobí dobre a mám tendenciu chytať závraty.


Neviem, či je to už zlozvyk, ale v posledných rokoch mám stále viac a viac tendenciu fotiť ten istý objekt z každého uhla. Po otvorení pamäte fotoaparátu sa mi dosť často naskytne nespočetné množstvo fotiek s tým istým objektom a následne nastáva ešte väčšia dilema, ktorá je naj a zaslúži si mať čestné miesto na blogu či účtoch na sociálnych sieťach. Každý rok chodím na miesta, ktoré mi prirástli k srdcu, no fotoaparát z ruky nepustím i keď viem, že som si už odtiaľ za posledné roky odniesla veľké množstvo fotografií a pamäť USB kľúča na ktorom mám fotografie, taktiež nie je bezo dna. Z istej časti zrejme zlozvyk, no každý rok sa mi podarí zachytiť nové zábery s neopakovateľnou atmosférou, ktorá nie je na žiadnej predošlej fotografii. Raz som dostala otázku, či som sa už skúsila zapojiť do fotografickej súťaže. Pravdupovediac, nikdy som nemala odvahu, pretože nemám pocit, že by moje amatérske fotografie niekoho mohli zaujať. Nie je to však zlá myšlienka do budúcnosti a celkom rada by som sa tento rok zapojila do fotosúťaže Choď a foť 2019. Jedná sa o fotografickú súťaž o najkrajšie zábery Prešovského kraja. Uvidíme, či sa mi naskytnú zábery s atmosférou pri ktorej si naozaj poviem: "Áno, idem do toho!"

(Fotografie, ktoré ste mohli v článku vidieť sú z mojej poslednej návštevy Ružomberka. Priamo pod Kostolom sv. Ondreja, ktorý vidíte na fotografiách sa nachádza Mauzóleum Andreja Hlinku.)


Karolína

Cesty bývajú často úmorné a jednotvárne. Snáď najhoršie je, keď uviaznete vo vlaku, ktorý nečakane zastaví a pani zahlási, že ste z technických príčin zastavili a nikto nemá za žiadnych okolností vystupovať. Vždy sa na tom v duchu zasmejem. Kto by predsa vystupoval uprostred ničoho, kde by mu spoločnosť robili len lúky s vysokou nepokosenou trávou po pás a pár smutne ohnutých stromov pod ťarchou času. V týchto chvíľach prichádza na rad záchrana menom slúchadlá, bez ktorých sa určite veľa ľudí na cesty nevydáva. Poskytnú nie len izoláciu od okolitého sveta v preplnenom vlaku či inom prostriedku hromadnej dopravy, ale aj rébus na precvičenie mozgu pri rozmotávaní káblu. Mnohým trpezlivým sa tento hlavolam nakoniec podarí rozlúštiť, no ak ste podobne nervózny, keď vidíte tú motanicu ako ja, s najväčšou pravdepodobnosťou ich hodíte späť do tašky a stavíte radšej na knihu pri ktorej nemusíte potrápiť svoje nervy. Našťastie, veda a technika sa hýbe míľovými krokmi dopredu a snaží sa ľuďom v čo najväčšej miere uľahčiť život (o dôsledku v budúcnosti zatiaľ polemizovať nebudeme). Som šťastná, že myslia aj na nás, nervákov, a pred nejakým časom priniesli na trh bezdrôtové slúchadlá.


Priznám sa, že v oblasti technických noviniek sa nepohybujem a často na niečo inovatívne narazím až úplnou náhodou. Napriek tomu, že som už na ulici stretla množstvo ľudí s podobnými slúchadlami v ušiach, neprikladala som im veľkú váhu a nijako extra sa nimi nezaoberala. Raz však nastal deň D a ja som na AliExpress narazila na bezdrôtové slúchadlá, ktoré by mali fungovať prostredníctvom bluetooth. Myšlienka žiadnych zamotaných káblov ma ihneď nadchla a keďže rada cestujem, určite bude jednoduchšie hodiť do batoha malé biele slúchadlá ako horu káblov, ktoré sa mi nikdy nechce pekne uložiť do puzdra. Zrejme si viete predstaviť, ako to potom vyzerá. Na základe kladných hodnotení som si objednala tieto, ktoré boli podľa môjho názoru za prijateľnú cenu a čakala, čo to dá.


Prišli približne po mesiaci, pekne zabalené a na prvý pohľad bez akýchkoľvek viditeľných poškodení. Spolu so slúchadlami bola v balíčku zabalená aj nabíjačka a papier s návodom, ako ich používať. Po prvotnom nabití ich stačilo iba zapnúť pridržaním tlačidla. Zo slúchadla sa ozve hlas, ktorý vám oznámi, že slúchadlo bolo zapnuté a môžete ho jednoducho prostredníctvom bluetoothu v mobile spárovať. V ušiach držia na počudovanie dobre, vôbec nevypadávajú až by som povedala, že mi vyhovujú viac ako klasické slúchadlá. Neobmedzujú vás žiadne káble a nemusíte si ich opravovať pri každom pohybe. Voľnosť pohybu jej to najväčšie plus, ktoré som zaznamenala.


Z hľadiska výdrže neprekvapili, no ani nesklamali. Doba nabíjania je okolo 30 minút a po nabití vydržia približne dve hodiny, čo na dlhšie cesty určite nestačí, no cestu mestskou hromadnou dopravou z práce alebo školy s najväčšou pravdepodobnosťou zvládnu. Nie som žiadny odborník, no slúchadlá spĺňajú moje požiadavky, čo sa týka kvality zvuku, no pri prehrávaní videa sa zvuk dostáva do slúchadiel o niečo neskôr, a tak obraz videa často nekorešponduje so zvukom. Neviem, či je to iba v tomto prípade alebo sú všetky bezdrôtové slúchadlá trošku pozadu? Napriek tomu si myslím, že pri porovnaní ceny a kvality prevažujú pozitívne dojmy.




Karollinatom

 Ahojte. 

Chladné obdobie je už pomaličky za nami a každým dňom pribúda čoraz viac teplých slnečných lúčov, ktoré nás šteklia po tvári a prinášajú úsmev. Nie je prekvapením, že tu, u nás na Spiši, sa ešte vo vyšších nadmorských výškach so snehom stretneme. Je zvláštne, že zatiaľ čo v jednej časti Slovenska už kvitnú stromy, v druhej akoby zima chcela panovať navždy. Priznám sa, že počas zimy mi tieto jednodňové výlety a bádania po Slovensku celkom chýbali. Veľa krásnych pamiatok je počas tohto obdobia zatvorených, alebo je vstup obmedzený na minimálny počet návštevníkov, aby sa vôbec prehliadka uskutočnila, čo je pre mňa sklamanie. Neviem ako vy, ale ja vyhľadávam najmä miesta, ktoré si môžem pozrieť sama, bez sprievodcu prípadne s papierovým alebo virtuálnym sprievodcom v aplikácií. Podľa mojej mienky je to oveľa pohodlnejšie, nemusíte sa tlačiť cez dav ľudí, aby ste sa k vystavenému predmetu dostali a máte času, koľko len chcete. Jednou z takýchto zaujímavostí je napríklad aj Chodník korunami stromov v Bachledovej doline, ktorý sa nachádza neďaleko malebnej rázovitej obce Ždiar. Počas lyžiarskej sezóny je Bachledka Ski & Sun pomerne navštevované lyžiarske stredisko na Spiši. Známa sa však stala až v posledných rokoch a to aj vďaka Chodníku korunami stromov, ktorý láka nie len slovenských, ale aj poľských, či českých turistov. 

Určite vám neunikla davová psychóza, ktorá krátko po dokončení výstavby a otvorení, vypukla. Dovtedy to bolo niečo nevídané a jediné svojho druhu na Slovensku. V súčasnosti si myslím, že toto šialenstvo je už pomerne na ústupe. Celkom som sa bála, že po príchode na miesto nebude dostatok voľných miest, a tak sme na výlet vyrazili skoro ráno, aby sme dorazili krátko po otvorení, pretože šliapať pešo zo Ždiaru sa nám rozhodne nechcelo. Prekvapilo ma, že napoludnie pri našom odchode bolo ešte stále dostatok voľných parkovacích miest, a tak sa hororové scenáre z recenzií na internete nekonali. Pravdou je, že toto obdobie je v cestovnom ruchu hluché a teda veľa turistov tu nebýva, preto určite odporúčam poponáhľať sa a navštíviť chodník ešte pred začiatkom letnej sezóny, ak sa chcete vyhnúť nervozite.

Ku chodníku sa môžete pohodlne vyviesť lanovkou alebo si urobiť dlhšiu prechádzku a odšliapať si to po vlastných. Kabínkové lanovky mám veľmi rada a málokedy dostanem možnosť povoziť sa v nej, takže u mňa bola rozhodne jednoznačná voľba. Veľkým plusom je aj pre rodiny s malými detičkami, pretože do lanovky pokojne vojde aj detský kočík. 

Prvé veľké sklamanie nastalo hneď po vystúpení z lanovky. Pohľad na stavebné práce, betónové základy akého si nového čuda a blato, ktoré ste o niekoľko minút mohli mať aj za ušami, ma vôbec nepotešil. Rozhodne som mala podľa článkov a fotografií na internete iné predstavy. Tiež poznáte to sklamanie, keď si v hlave vytvoríte predstavy, ktoré vôbec nekorešpondujú s realitou?

Musím priznať, že som od tohto miesta očakávala viac ako len prechádzku po umelo vybudovanom chodníku pomedzi vetvičky stromov. S úžasom som pozorovala ľudí, ktorí o tomto mieste básnili, volali známym, že určite neuveria, kde sú a ako je tu krásne. Nepopieram, že výhľady boli zaujímavé, no mne ako človeku, ktorý vidí Tatry každý deň z okna, to neprišlo až také zvláštne. Určite je aj veľa krajších miest s nedotknutou prírodou bez zásahu ľudskej ruky.

Bezpochyby do tejto lokality prilákali oveľa viac turistov a je veľkým plusom pre cestovný ruch, no ja v tom vidím najmä veľmi dobrý ťah a spôsob, ako zarobiť čo najviac peňazí.

Podľa mojej mienky veľa vecí nebolo dobre doriešených. Počas mojej návštevy bol suchý tobogán zatvorený, čo bolo sklamaním nie len pre mňa, ale aj pre veľa ďalších turistov. Nemám informácie, či bol vôbec od vybudovania aspoň raz otvorený, preto ak máte nejakú osobnú skúsenosť budem rada, ak mi dáte spätnú väzbu. Nakoľko je na chodník len jeden vchod, tú istú trasu musíte prejsť tam aj späť, čo znamená, že musíte ísť proti prúdu, aby ste sa vôbec dostali von. Každý návštevník a milovník adrenalínu sa určite najviac teší na pochôdznu sieť, ktorá sa nachádza na vrchole vyhliadkovej veže. Ďalšou nedoriešenou vecou a pre menšie deti nebezpečnou je veľkosť ôk na sieti, ktoré sú dosť veľké na to, aby im tam pokojne prepadla celá nôžka. Rozhodne by ste teda mali mať deti na očiach, najmä tie, ktorým chýba pud sebazáchovy 😄.

Z vyhliadkovej veže je krásny pohľad na Belianske Tatry, Zamagurie a v neposlednom rade aj Pieniny (v diaľke môžete zahliadnuť pohorie Tri Koruny, nie Tri Korunky, ako ich niektorí ľudia zvyknú volať). Určite oceňujem aj malé informačné tabuľky - šípky, ktoré ukazujú, kde sa daná obec alebo pohorie nachádza. Počas prechádzky po chodníku sa môžete pristaviť pri informačných tabuliach, ktoré vás zoznámia s tunajšou faunou a flórou. Sú vyhotovené v niekoľkých jazykoch, takže zahraniční turisti určite nie sú o nič ukrátení.

Viac ako samotný chodník ma zaujala neďaleká menšia rozhľadňa. Nie je veľmi vysoká, no naskytne sa vám nádherný výhľad na Tatry zaplavené slnkom. Nenájdete tu toľko turistov, a tak sa môžete nerušene kochať krásou prírody.

Mali ste niekedy možnosť vyskúšať podobnú atrakciu? Aké sú vaše skúsenosti?

Karolína

Nie je to tak dávno, keď sme minútu po minúte odpočítavali a očakávali starý rok 2018. Niekomu sa mohlo zdať, že sa čas vlečie, no iným by sa zdalo, že rok s rokom sa stretol neuveriteľnou rýchlosťou. Tak či onak, všetci sme mali jedno spoločné. Každý z nás si prial, aby rok 2018 bol opäť o niečo čarovnejší ako ten minulý.

To známe, no aj tak stále používané klišé, vyslovované pravidelne 31. decembra. Zapĺňame sociálne siete fotkami a presviedčame ľudí, no i samých seba, že náš rok bol výnimočnejší ako ich. Tvárime sa, že žijeme dokonalé životy a smútok, sklamanie, či bolesť nepatria do nášho každodenného sveta. Aspoň jeden deň žijeme v dokonalej ilúzií a spomíname len na to dobré, a tak to má zrejme byť. Pri každom štrngnutí pohárov si uvedomujeme, že začíname novú knihu s čistým listom a je len na nás, čo do nej napíšeme.

Je ťažké povedať, že tento rok bol pre mňa výnimočnejší ako všetky predtým. Mala som možnosť byť súčasťou Ja Veľtrhu podnikateľských talentov 2018 a vyskúšať si, aké to je prezentovať firmu a svoje produkty. Oprášila som staronové zabudnuté hobby a začala svojimi kresbami robiť radosť nie len sebe, ale aj ľuďom okolo mňa. Videla som toľko iskričiek v detských očkách, ktorým sa nevyrovnajú ani tie najžiarivejšie hviezdy na nebi.

Teší ma, že som mohla spoznať zaujímavé kúty Slovenska a odniesť si z nich napríklad aj klaustrofobický zážitok z kostolnej veže v Bardejove 😄, či ponuku na tandemový paragliding. Bardejov bol tento rok tajným splneným snom a bol naozaj taký úchvatný, ako som si ho predstavovala. Vedeli ste, že námestie nie je úplná rovina, ale mierny kopček?

Nesmiem zabudnúť ani na milých ľudí, ktorých som spoznala, prekonala všetky svoje obavy a kvôli šatám na stužkovú slávnosť som sa neváhala vrhnúť ani do tej najväčšej búrky na diaľnici, akú som dovtedy ešte nemala možnosť zažiť. Prvýkrát v živote mi reálne tuhla krv v žilách, keď som videla desiatky odstavených áut na krajnici a hustá biela clona nemala konca kraja. Myslím, že stužková slávnosť sa navždy do mojej pamäte zapíše ako vtipný moment, keď mi už na nástupe prestala hrať hudba, no keď som podotýkala predtým, že to tak zrejme bude, nikto ma nepočúval. Pri odovzdávaní stužky mi skomolili meno, a tak budem mať veľmi pamätný okamih zaznamenaný na videu. Už teraz sa teším, ako budem vysvetľovať svojim deťom, že tá neznáma slečna som bola v skutočnosti ja 😄. Napriek tomu to nevidím až tak čierne. Možno to bolo iné, ako som čakala a možno som mala len prehnané predstavy, no bol to naozaj čarovný moment. Som vďačná, že som ho mohla prežiť s ľuďmi, ktorých mám rada.

Najväčším šťastím je pre mňa, že som sa konečne zbavila dlhoročnej smoly a neskočila ani na jeden deň v nemocnici. Ťažko sa mi lúči s minulým rokom najmä, keď si pomyslím, koľko zlomov ma v roku 2019 čaká. Snáď môj výber vysokej školy neoľutujem a splní sa mi môj malý sen, stať sa učiteľkou výtvarnej výchovy. Ďakujem ľudom, ktorí mi svojimi slovami dodali odvahu aspoň to skúsiť. Verím, že so šťastnou rukou zmaturujem a do novej etapy života vstúpim tou správnou nohou.

Hodiny už pomaly odbíjajú polnoc. Susedia už netrpezlivo na balkóne cupkajú z nohy na nohu, k dlani im pomaly primŕza pohár šampanského a očami pozorujú, ako sa na ich digitálnych hodinkách pomaly pretáča sekunda po sekunde. Každý rok ten istý scenár, no vždy o niečo krajší. Nezostáva mi teda nič iné, ako sa s úderom polnoci definitívne rozlúčiť so starým rokom a popriať Vám, nech je rok 2019 presne taký, aký si ho predstavujete.

Dilemou každej ženy je vyzerať krásna v každom veku. Snažíme sa o to rôznymi spôsobmi, či už make upom, účesom, starostlivosťou o pleť a v neposlednom rade našu dokonalú vizáž určite dopĺňajú aj šperky. Každá žena je iná, teda výber šperkov, či bižutérie je určite individuálna záležitosť. Niekomu sa páči menej výrazné doplnky, niekto miluje extravaganciu a iné dámy  šperky nenosia vôbec. V tomto smere sa dokonale prejavuje jedinečnosť každej z nás. Výber toho správneho doplnku, ktorý by ulahodil nášmu oku aj srdcu je niekedy majstrovský kúsok aj pre nás.

Pamätám si, ako som pred niekoľkými rokmi vyhľadávala najmä extravaganciu, masívne náhrdelníky a milióny farieb. Niekedy sa až chytám za hlavu a vravím si, toto som určite nemohla byť ja. Myslím, že podobným (dospievacím 😄) obdobím si prešla každá z nás. Čím som staršia, tým sa zameriavam skôr na menej vyzývavé, skoro až nepatrné doplnky. Časy, keď som vrážala veľké peniaze do bižutérie, ktorá mi vydržala maximálne mesiac a mohla letieť do koša sú už preč. Dnes u mňa vyhráva skôr udržateľný spôsob života a teda zvíťazili skôr jemné strieborné šperky, či doplnky z chirurgickej ocele, ktoré vydržia roky.
Je pravdou, že rozhodnutie prejsť z bižutérie na šperky neprišlo len tak cez noc. Boli za tým skôr zdravotné problémy, a tak všetky obyčajné náušničky leteli do koša. Postupne som sa rozhodla prejsť na šperky, keďže nie je deň, kedy by som na sebe nemala aspoň drobné náušničky. Pomaly sa k nim pridávali náhrdelníky, náramky a prstienky, ktoré (musím priznať) veľmi nenosím, no strážim si ich ako oko v hlave.


Ako pravý milovník prírody mám vo svojej zbierke aj pár kúskov z prírodných materiálov. Minerálne alebo prírodné kamene určite poznáte. Ľudia si ich kupujú najmä preto, že veria v ich liečivé schopnosti. Páči sa mi myslienka nosiť pri sebe na každom kroku kus prírody. Taktiež veľmi fandím myšlienke vyrábať doplnky z výlučne prírodných materiálov ako je drevo. Nie len, že vyzerajú štýlovo a kreatívne, ale majú aj hlbšiu myšlienku a to sa mi páči. Vyjadrujú totiž spätosť človeka a prírody, nášho jediného skutočného bohatstva.

U mňa jednoznačne vyhráva kvalita. Nie len, že šperk vyzerá oveľa lepšie ako bižutéria, ale vydrží roky. Samozrejme, občas je potrebná drobná starostlivosť v podobe čistenia, no to postačí párkrát za rok. Malým bonusom k tomu všetkému je, že nemíňate množstvo peňazí za veci, ktoré aj tak po pár použitiach hodíte do koša. Na druhej strane, ak máte radšej zmenu a nudí vás nosiť stále dookola tie isté šperky, bola by pre vás zrejme vhodnejšia bižutéria.

Janie

Dni plynú tak rýchlo, že ich nestačím ani spočítať. Polročné písomky a skúšanie mám už za sebou, no učiteľov skúšková eufória natoľko pohltila a povedali si, že by bolo načase začať písať ďalšie testy. Doba je vraj rýchla a v tom s nimi musím súhlasiť. Ľudia sa už pomaly začínajú podobať na stroje, ktoré isto iste vo veľkej miere ovplyvňujú naše životy. Pomaly strácame vlastný názor a ak niekomu ešte čírou náhodou skrsne v hlave zaujímavá myšlienka odlišná od ostatných, zamietneme ju pod koberec ako hlúposť, výplod fantázie, či abstraktný pojem, ktorému nikto nerozumie.

Tiež máte niekedy ten pocit, akoby ste pricestovali z inej planéty na dovolenku a o niekoľko rokov sa opäť vrátite späť? Jediné, čo s určitosťou viem je, že nerozumiem ľuďom a ľudia zase nerozumejú mne. Prisahám, že v komunikácií komplikácie určite nenastávajú 😄, ide skôr o zmýšľanie a názory, ktoré sú občas (dobre, možno dosť často) diametrálne odlišné od ľudí v mojom veku alebo okolí.

To spôsobuje, že sa v diskusných otázkach často nezhodneme a ja som už trošku rezignovala a rozhodla sa, že svoj názor si radšej nechám pre seba. Jednak preto, že diskutovanie a objasňovanie vlastných názorov a myšlienok nie je mojou silnou stránkou a možno aj preto, že je ťažké vysvetliť a presvedčiť niekoho, že jeho názor nie je správny a mal by sa k problému postaviť aj z druhej strany. Názor jednotlivca však v dnešnej dobe neznamená nič, nikto ho nepočúva a nikto sa nad ním ani nepozastavuje. Každý totiž háji to, čo všetci ostatní. Ľudia sú schopní vzdať sa vlastného rozumu len preto, aby sa druhému človeku zapáčili.  V niektorých chvíľach mám pocit, akoby niektorí priatelia vlastne ani neboli našimi priateľmi. Držia sa nás pokiaľ majú nejaký úžitok, až sa stratí, vyparia sa spolu s ním nevedno kam.


Do môjho rebríčka hodnôt určite taktiež patria aj peniaze, nakupovanie, či brigáda, no myslím si, že ma neovplyvňujú až v takej miere, ako ostatných rovesníkov v mojom veku. Týmto som nemala v pláne nikoho uraziť, každý si stavia svoj rebríček sám a je len na ňom, čo postaví na vrchol. Ja nevidím zmysel v nakupovaní závratného množstva oblečenia a kozmetiky, ktoré aj tak doma hodím do skrine a po dvoch rokoch si už ani nespomeniem, kedy som si niečo podobné kúpila. Nevidím podstatu vo vete: "Vieš aký je ten mobil super?" Pre mňa telefón znamená iba vec od ktorej požadujem, aby som mohla zatelefonovať kedykoľvek potrebujem, poslať pár správ, či odfotiť okamihy s rodinou. Stále je to len kus techniky a na to často zabúdame.

Už minulý rok mi niektorí dali nepriamo najavo, že som úplný povaľač, pretože som v lete nebrigádovala. Veta typu "A za čo tam chceš ísť?" ma určite nenechala chladnou. Narozdiel od iných, viem aj šetriť a peniaze, ktoré dostanem, neminiem na prvú vec, ktorú uvidím v obchode s oblečením. Je to tak, ak nezarábate peniaze ste pre dnešnú materiálnu spoločnosť v podstate niktoš. Nikto sa však nepozrie na seba a neuvedomí si, že peniaze, ktoré v jeden deň dostane, druhý deň už nemá. Aká je potom podstata letného zárobku? Podľahnúť konzumnej spoločnosti a minúť ho v obchodoch? Nie, ďakujem, o to nestojím.

Letné prázdniny pre mňa predstavujú najmä formu oddychu po náročnom školskom roku (a verte mi, že každým rokom je to viac a viac na zbláznenie). Samozrejme, ak by sa naskytla nejaká možnosť zarobiť si niečo a odbremeniť tak rodičov od výdavkov, určite by som túto možnosť uvítala. Vždy je však na prvom mieste štúdium, potencionálna vysoká škola a samozrejme maturita.

Už som sa prestala zamýšľať nad tým, ako nám peniaze zatemnili myseľ a jediné o čom sa vieme rozprávať je, koľko peňazí asi dostaneme od rodičov, či starých rodičov po maturite, či k osemnástke. Som zrejme jediná, ktorá by chcela niečo, čo nezničia ani dlhé roky. Niečo, na čo sa pozriem a pripomenie mi to ľudí, okamihy, lásku s ktorou mi to darovali. Občas cena neznamená všetko. Tí, ktorí toho nemajú veľa, často dajú najviac. Na týchto ľudí budem stále spomínať s láskou, aj keď tu už nebudú, pretože sú malým slniečkom na zamračenej oblohe a nepochybujem o tom, že sa raz dostanú do neba.

Sú okamihy, kedy by som za všetkým rada zabuchla dvere. Za falošou, za pretvárkami, iróniou a uštipačnými komentármi. Zostali by len úprimné úsmevy malých detí, milé gestá a dobro, najmä to. Nič nezahreje pri srdci viac, ako keď sa na vás len tak usmeje malé dieťa v autobuse div mu nevypadne cumlík, alebo keď vám cudzí človek otvorí dvere a pustí vás prvú.


Karollinatom

Žijeme vo svete, kde sa už málokto zamýšľa nad tým ako chemikálie, ktoré každý deň používame, poškodzujú našu planétu.  Je pre nás samozrejmosťou každý deň používať množstvo jednorazových plastov, ktoré po jednom použití končia automaticky niekde na zemi, pri najlepšom v smetnom koši, alebo nádobe určenej na recykláciu plastov. Napriek tomu, že sa kladie veľký dôraz na ekologické myslenie a zmenu života, niktorých to zjavne nezaujíma, respektíve nechce zaujímať. Žijeme si vo svojej škatuľke a tvárime sa, že nás sa to netýka, nech si s tým poradia ostatní. 

Nebudem sa tváriť, že ma táto téma niekedy v minulosti extra zaujímala a žila som tiež v svojej vlastnej škatuľke, kde príroda nehrala žiadnu rolu.  Postupom času som však zistila, že príroda nie je len pár zelených stromov. Je to tiež život. Presne taký istý ako ten môj alebo tvoj s tým rozdielom, že ho naším správaním ničíme.
Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, čo robíte preto, aby ste zabránili hromadeniu odpadu? Konzumný život nás úplne pohltil. Dovolím si citovať jednu múdru vetu: "Kupujeme si veci, ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, aby sme ohúrili tých, ktorých neznášame." Presne takto by sa dalo charakterizovať zmýšľanie ľudí. Každý mesiac nové oblečenie, každý rok najnovší model telefónu. Ľudí už nezaujíma ako sa máte, alebo či ste zdravý. Prvá otázka, ktorú sa vás opýtajú je "Koľko máš rokov? Kde pracuješ/študuješ? Koľko zarábaš?"  a myslia si, že v tej chvíli o vás vedia všetko.
Možno aj preto mi v hlave skrsla myšlienka napísať tento článok a ukázať vám, že nie je až také ťažké začať chrániť naše životné prostredie. Každá maličkosť sa určite počíta. Spísala som pár spôsobov, ktorými sa už nejakú dobu riadim, preto dúfam, že inšpirujem aj vás.

1. Pestujem rastlinky

Som hrdá na to, že sa môžem zaradiť k milovníkom prírody a všetkého živého. Už len pohľad na rastlinky mi dokáže zlepšiť deň a načerpať energiu. Vykúzliť si malý kúsok prírody aj v izbe bolo pomerne spontánne rozhodnutie, ktoré nakoniec prerástlo do vášne. Nikdy neprestanem milovať pohľad na nové púčiky, ktoré sa šklbú na svet. Je fascinujúce starať sa o maličký život a sledovať, ako rastie. Postupne by som chcela prejsť od zelených rastliniek až k orchideám a najväčším snom je menšia palma v obrovskom kvetináči 😍, pre ktorú bohužiaľ zatiaľ nie je miesto (, tak snáď o pár rokov).

2. Používam látkové tašky

Respektíve začínam používať. Už ma prestalo baviť pri každom spontánnom nákupe kupovať igelitovú tašku (vždy si zabudnem jednu odložiť do tašky a potom to tak vyzerá), ktorá vydrží maximálne jedno použitie a je súca do koša. Rozhodla som sa povedať stop (aj igelitovým taškám, aj svojej zábudlivosti) a nakúpiť látkové tašky. Do každej tašky minimálne jednu, aby sa mi už nestalo, že ju zabudnem v nejakej inej. Je to nie len ekologické, ale aj praktické. Už sa vám nikdy neprihodí situácia, že sa vám roztrhlo dno alebo uško. Navyše vyzerajú veľmi štýlovo. 

Len tak pre zaujímavosť, rozbieham projekt Maľované slovo, kde plánujem oživiť pár slovenských prísloví, porekadiel a piesní. Zatiaľ len pre priateľov a známych, no viac sa dozviete čoskoro na blogu.

3. Nakupujem v secondhandoch

Nákup v secondhande považujem tiež za istú formu recyklovania. Rovnako, ako ja posúvam nenosené, nepotrebné oblečenie, ktoré mi v skrini zaberá miesto, rada takéto oblečenie nakúpim, či príjmem. Vždy sa poteším, keď nájdem krásne značkové veci za pár eur. Jediné, čo ma na tom celom hnevá sú predsudky ľudí. To, že som mladá neznamená, že nemôžem zájsť raz za čas do obchodov s oblečením z druhej ruky. Klišé, že secondhandy sú len pre babičky sú už dávno mýtus.

4. Nenakupujem knihy

Knihy veľmi nenakupujem (dobre, jednu knihu za pol roka mi snáď odpustíte 😄), mám skôr radšej tie pekne preležané z knižnice, ktoré už sami o sebe prezrádzajú určitý životný príbeh. V obchodoch väčšinou súdim knihu podľa obalu a častokrát sa sklamem. Takto vyberám skôr intuitívne, pretože navonok vyzerajú všetky rovnako.  Niekedy som milo prekvapená, inokedy ju odložím už po pár stranách. Tento rok som si povedala, že by bolo dobré vyskúšať aj nejakú anglickú literatúru, aby som rozšírila obzory a nabrala slovnú zásobu. Máte nejaký tip na menej náročnú literatúru?

Okrem toho samozrejme recyklujem a šetrím vodou, či elektrinou. Myslím si, že to nie je nič neobvyklé a v dnešnej dobe by to už mal robiť každý, pretože planétu máme len jednu...

Máte ešte nejaké rady, ako aspoň trošku pomôcť našej prírode a zmeniť doterajší spôsob konzumného života?

Ahojte.

  

Raz a už navždy...