Janie Hannagonova

Dni plynú tak rýchlo, že ich nestačím ani spočítať. Polročné písomky a skúšanie mám už za sebou, no učiteľov skúšková eufória natoľko pohltila a povedali si, že by bolo načase začať písať ďalšie testy. Doba je vraj rýchla a v tom s nimi musím súhlasiť. Ľudia sa už pomaly začínajú podobať na stroje, ktoré isto iste vo veľkej miere ovplyvňujú naše životy. Pomaly strácame vlastný názor a ak niekomu ešte čírou náhodou skrsne v hlave zaujímavá myšlienka odlišná od ostatných, zamietneme ju pod koberec ako hlúposť, výplod fantázie, či abstraktný pojem, ktorému nikto nerozumie.

Tiež máte niekedy ten pocit, akoby ste pricestovali z inej planéty na dovolenku a o niekoľko rokov sa opäť vrátite späť? Jediné, čo s určitosťou viem je, že nerozumiem ľuďom a ľudia zase nerozumejú mne. Prisahám, že v komunikácií komplikácie určite nenastávajú 😄, ide skôr o zmýšľanie a názory, ktoré sú občas (dobre, možno dosť často) diametrálne odlišné od ľudí v mojom veku alebo okolí.

To spôsobuje, že sa v diskusných otázkach často nezhodneme a ja som už trošku rezignovala a rozhodla sa, že svoj názor si radšej nechám pre seba. Jednak preto, že diskutovanie a objasňovanie vlastných názorov a myšlienok nie je mojou silnou stránkou a možno aj preto, že je ťažké vysvetliť a presvedčiť niekoho, že jeho názor nie je správny a mal by sa k problému postaviť aj z druhej strany. Názor jednotlivca však v dnešnej dobe neznamená nič, nikto ho nepočúva a nikto sa nad ním ani nepozastavuje. Každý totiž háji to, čo všetci ostatní. Ľudia sú schopní vzdať sa vlastného rozumu len preto, aby sa druhému človeku zapáčili.  V niektorých chvíľach mám pocit, akoby niektorí priatelia vlastne ani neboli našimi priateľmi. Držia sa nás pokiaľ majú nejaký úžitok, až sa stratí, vyparia sa spolu s ním nevedno kam.


Do môjho rebríčka hodnôt určite taktiež patria aj peniaze, nakupovanie, či brigáda, no myslím si, že ma neovplyvňujú až v takej miere, ako ostatných rovesníkov v mojom veku. Týmto som nemala v pláne nikoho uraziť, každý si stavia svoj rebríček sám a je len na ňom, čo postaví na vrchol. Ja nevidím zmysel v nakupovaní závratného množstva oblečenia a kozmetiky, ktoré aj tak doma hodím do skrine a po dvoch rokoch si už ani nespomeniem, kedy som si niečo podobné kúpila. Nevidím podstatu vo vete: "Vieš aký je ten mobil super?" Pre mňa telefón znamená iba vec od ktorej požadujem, aby som mohla zatelefonovať kedykoľvek potrebujem, poslať pár správ, či odfotiť okamihy s rodinou. Stále je to len kus techniky a na to často zabúdame.

Už minulý rok mi niektorí dali nepriamo najavo, že som úplný povaľač, pretože som v lete nebrigádovala. Veta typu "A za čo tam chceš ísť?" ma určite nenechala chladnou. Narozdiel od iných, viem aj šetriť a peniaze, ktoré dostanem, neminiem na prvú vec, ktorú uvidím v obchode s oblečením. Je to tak, ak nezarábate peniaze ste pre dnešnú materiálnu spoločnosť v podstate niktoš. Nikto sa však nepozrie na seba a neuvedomí si, že peniaze, ktoré v jeden deň dostane, druhý deň už nemá. Aká je potom podstata letného zárobku? Podľahnúť konzumnej spoločnosti a minúť ho v obchodoch? Nie, ďakujem, o to nestojím.

Letné prázdniny pre mňa predstavujú najmä formu oddychu po náročnom školskom roku (a verte mi, že každým rokom je to viac a viac na zbláznenie). Samozrejme, ak by sa naskytla nejaká možnosť zarobiť si niečo a odbremeniť tak rodičov od výdavkov, určite by som túto možnosť uvítala. Vždy je však na prvom mieste štúdium, potencionálna vysoká škola a samozrejme maturita.

Už som sa prestala zamýšľať nad tým, ako nám peniaze zatemnili myseľ a jediné o čom sa vieme rozprávať je, koľko peňazí asi dostaneme od rodičov, či starých rodičov po maturite, či k osemnástke. Som zrejme jediná, ktorá by chcela niečo, čo nezničia ani dlhé roky. Niečo, na čo sa pozriem a pripomenie mi to ľudí, okamihy, lásku s ktorou mi to darovali. Občas cena neznamená všetko. Tí, ktorí toho nemajú veľa, často dajú najviac. Na týchto ľudí budem stále spomínať s láskou, aj keď tu už nebudú, pretože sú malým slniečkom na zamračenej oblohe a nepochybujem o tom, že sa raz dostanú do neba.

Sú okamihy, kedy by som za všetkým rada zabuchla dvere. Za falošou, za pretvárkami, iróniou a uštipačnými komentármi. Zostali by len úprimné úsmevy malých detí, milé gestá a dobro, najmä to. Nič nezahreje pri srdci viac, ako keď sa na vás len tak usmeje malé dieťa v autobuse div mu nevypadne cumlík, alebo keď vám cudzí človek otvorí dvere a pustí vás prvú.


Karollinatom

Žijeme vo svete, kde sa už málokto zamýšľa nad tým ako chemikálie, ktoré každý deň používame, poškodzujú našu planétu.  Je pre nás samozrejmosťou každý deň používať množstvo jednorazových plastov, ktoré po jednom použití končia automaticky niekde na zemi, pri najlepšom v smetnom koši, alebo nádobe určenej na recykláciu plastov. Napriek tomu, že sa kladie veľký dôraz na ekologické myslenie a zmenu života, niktorých to zjavne nezaujíma, respektíve nechce zaujímať. Žijeme si vo svojej škatuľke a tvárime sa, že nás sa to netýka, nech si s tým poradia ostatní. 

Nebudem sa tváriť, že ma táto téma niekedy v minulosti extra zaujímala a žila som tiež v svojej vlastnej škatuľke, kde príroda nehrala žiadnu rolu.  Postupom času som však zistila, že príroda nie je len pár zelených stromov. Je to tiež život. Presne taký istý ako ten môj alebo tvoj s tým rozdielom, že ho naším správaním ničíme.
Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, čo robíte preto, aby ste zabránili hromadeniu odpadu? Konzumný život nás úplne pohltil. Dovolím si citovať jednu múdru vetu: "Kupujeme si veci, ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, aby sme ohúrili tých, ktorých neznášame." Presne takto by sa dalo charakterizovať zmýšľanie ľudí. Každý mesiac nové oblečenie, každý rok najnovší model telefónu. Ľudí už nezaujíma ako sa máte, alebo či ste zdravý. Prvá otázka, ktorú sa vás opýtajú je "Koľko máš rokov? Kde pracuješ/študuješ? Koľko zarábaš?"  a myslia si, že v tej chvíli o vás vedia všetko.
Možno aj preto mi v hlave skrsla myšlienka napísať tento článok a ukázať vám, že nie je až také ťažké začať chrániť naše životné prostredie. Každá maličkosť sa určite počíta. Spísala som pár spôsobov, ktorými sa už nejakú dobu riadim, preto dúfam, že inšpirujem aj vás.

1. Pestujem rastlinky

Som hrdá na to, že sa môžem zaradiť k milovníkom prírody a všetkého živého. Už len pohľad na rastlinky mi dokáže zlepšiť deň a načerpať energiu. Vykúzliť si malý kúsok prírody aj v izbe bolo pomerne spontánne rozhodnutie, ktoré nakoniec prerástlo do vášne. Nikdy neprestanem milovať pohľad na nové púčiky, ktoré sa šklbú na svet. Je fascinujúce starať sa o maličký život a sledovať, ako rastie. Postupne by som chcela prejsť od zelených rastliniek až k orchideám a najväčším snom je menšia palma v obrovskom kvetináči 😍, pre ktorú bohužiaľ zatiaľ nie je miesto (, tak snáď o pár rokov).

2. Používam látkové tašky

Respektíve začínam používať. Už ma prestalo baviť pri každom spontánnom nákupe kupovať igelitovú tašku (vždy si zabudnem jednu odložiť do tašky a potom to tak vyzerá), ktorá vydrží maximálne jedno použitie a je súca do koša. Rozhodla som sa povedať stop (aj igelitovým taškám, aj svojej zábudlivosti) a nakúpiť látkové tašky. Do každej tašky minimálne jednu, aby sa mi už nestalo, že ju zabudnem v nejakej inej. Je to nie len ekologické, ale aj praktické. Už sa vám nikdy neprihodí situácia, že sa vám roztrhlo dno alebo uško. Navyše vyzerajú veľmi štýlovo. 

Len tak pre zaujímavosť, rozbieham projekt Maľované slovo, kde plánujem oživiť pár slovenských prísloví, porekadiel a piesní. Zatiaľ len pre priateľov a známych, no viac sa dozviete čoskoro na blogu.

3. Nakupujem v secondhandoch

Nákup v secondhande považujem tiež za istú formu recyklovania. Rovnako, ako ja posúvam nenosené, nepotrebné oblečenie, ktoré mi v skrini zaberá miesto, rada takéto oblečenie nakúpim, či príjmem. Vždy sa poteším, keď nájdem krásne značkové veci za pár eur. Jediné, čo ma na tom celom hnevá sú predsudky ľudí. To, že som mladá neznamená, že nemôžem zájsť raz za čas do obchodov s oblečením z druhej ruky. Klišé, že secondhandy sú len pre babičky sú už dávno mýtus.

4. Nenakupujem knihy

Knihy veľmi nenakupujem (dobre, jednu knihu za pol roka mi snáď odpustíte 😄), mám skôr radšej tie pekne preležané z knižnice, ktoré už sami o sebe prezrádzajú určitý životný príbeh. V obchodoch väčšinou súdim knihu podľa obalu a častokrát sa sklamem. Takto vyberám skôr intuitívne, pretože navonok vyzerajú všetky rovnako.  Niekedy som milo prekvapená, inokedy ju odložím už po pár stranách. Tento rok som si povedala, že by bolo dobré vyskúšať aj nejakú anglickú literatúru, aby som rozšírila obzory a nabrala slovnú zásobu. Máte nejaký tip na menej náročnú literatúru?

Okrem toho samozrejme recyklujem a šetrím vodou, či elektrinou. Myslím si, že to nie je nič neobvyklé a v dnešnej dobe by to už mal robiť každý, pretože planétu máme len jednu...

Máte ešte nejaké rady, ako aspoň trošku pomôcť našej prírode a zmeniť doterajší spôsob konzumného života?

Ahojte.

  

Raz a už navždy...

Vianoce sa nám blížia neuveriteľnou rýchlosťou a už v dnešných dňoch nastáva šialenstvo, ktoré všetci nazývajú "Black Friday". Neviem ako vám, ale mne dosť vadí preberanie anglických názvom do slovenčiny. Čo tak to pomenovať naším rodným jazykom? Niekedy ani nedokážem uveriť, že už sú tu opäť najkrajšie sviatky v roku. Mám pocit, akoby to bolo len včera, čo som ujedala salónky z vianočného stromčeka a tešila sa na rozprávky v televízií. Dnes je to znovu skutočné. Stále ma fascinovalo, ako čas neúprosne plynie. Len pred niekoľkými rokmi som ešte bola malé dievčatko, ktoré ani neuvažovalo nad tým, čo bude až vyrastie. O šesť mesiacov mám už osemnásť a dospelosť na krku. Nič sa v podstate nezmenilo, stále neviem, čo očakávať. Jediné v čo dúfam je, že nikdy nebudem človekom, ktorý už nie je schopný vidieť a oceniť tie krásne malé veci v živote.
V týchto dňoch moja noha do nákupných centier ani nevkročí. Naozaj nemienim riskovať to davové šialenstvo, ktoré sa dá prirovnať aj k nákupnej horúčke. Ľudia behajú z obchodu do obchodu, len aby si kúpili veci, ktoré nepotrebujú.

V posledných dňoch sa často stretávam s otázkou, čo by si chcela dostať na Vianoce? Každý rok som poznala odpoveď, vždy som vedela, čo by mi urobilo radosť, no tento rok je to akési iné. Všetko to boli len materiálne veci, ktoré síce v kútiku duše potešia na určitú dobu, no postupom času na radosť zabudneme a sú to pre nás len obyčajné hmotné veci. Chceme viac a viac, drahé topánky, hodinky, kabelky na ktoré sa síce tešíme, no keď ich dostaneme prestávajú byť našim objektom záujmu. Už sú to len veci, ktoré vlastníme, nič viac a nič menej. Veci, ktoré by som si naozaj priala sa nedajú kúpiť v žiadnom obchode. 

Z celého srdca si želám, aby boli všetci ľudia šťastní a zažili krásne Vianoce aj vďaka pomoci druhých. Nedávno ma chytilo za srdiečko, ako jedna pani kupovala darček na Vianoce pre štvorročné dievčatko, pretože jej maminka si nemôže dovoliť kúpiť jej darček. Sama nemala na rozhadzovanie, no našla si pár drobných, aby dievčatko nestratilo nádej v čarovné Vianoce. Toto je podľa mňa obeta, pravý duch Vianoc a láskyplné srdce, urobiť niečo aj pre druhého. Vtislo mi to slzičky do očí, že dobrí ľudia ešte existujú. Ak by som mala takú možnosť, určite by som urobila to isté, pretože Vianoce nie sú o tom, čo dostaneme, ale o tom, čo dokážeme obetovať pre šťastie toho druhého, hoci aj cudzieho človeka. Deti by nikdy nemali byť ukrátené o všetko krásne, čo najbližšie dni ponúknu. Nemali by stratiť nádej, že sa na nich niekto z hora pozerá a vie, že boli dobré. Dúfam, že nikto na Vianoce nebude sám. Verím, že sa vždy nájde človek, ktorému jeho osud nebude ľahostajný a podelí sa s ním o miesto pri štedrovečernom stole. Pretože tak by to malo byť. To len my, ľudia, máme skreslené predstavy o Vianociach a pritom ich krása je ukrytá niekde hlboko vo vnútri.
Rozhodla som sa, že tento rok nebudem mať žiadne špeciálne priania. Úplne my postačí, ak prežijem Vianoce s ľuďmi, ktorých mám rada, vyložím si nohy a budem cítiť krásnu atmosféru. Budú to moje prvé minimalistické, (alebo ako hovoria nektorí) duchovné Vianoce za sedemnásť rokov. Nechám sa prekvapiť, a tak trošku som aj zvedavá, ako ma ľudia v mojej rodine poznajú a či sa trafia do môjho (niekedy až príliš náročného) vkusu. V každom prípade, budem sa tešiť z každej maličkosti. Určite oveľa viac, ako v prípadoch, keď viem, čo očakávať.
Samozrejme, vy sa aj tento rok môžete tešiť na pár článkov, ktoré budú vychádzať pravidelne každú adventnú nedeľu, aby sme umocnili čaro prichádzajúcich Vianoc. Spolu s jedným (zatiaľ nemenovaným) e-shopom chystám recenziu toho najúžasnejšieho vianočného príbehu v knižnej podobe, ktorý chytí za srdce každého čitateľa. Predstavím vám rozprávky, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť môjho detstva a dovolím vám nakuknúť do môjho šatníka, kde nájdete pár gýčových svetrov, ktoré mám rada 😄.

Každý začínajúci, ale aj zabehnutý bloger si už určite aspoň raz položil túto otázku. Na začiatku si úprimne povedzme, že zviditeľniť svoj blog je ťažšie ako kedysi. Blogovanie sa za posledné roky dostalo do väčšieho povedomia a konkurencia blogerov je veľká. Každý druhý človek, ktorého stretnete na ulici je určite bloger alebo youtuber. Ja však tvrdím, nepozerajte na kvantitu. To, že daný blog navštívi denne 2 000 ľudí neznamená aj kvalitný obsah. Často sa stretávam s blogmi, ktoré dosiahnu za deň aj tisícky zhliadnutí, no z hľadiska obsahu je to úplne o ničom. Avšak nebudeme si klamať, takéto čísla určite zahrejú pri srdiečku nejedného blogera. Dnes vám prinášam pár tipov, ktoré sa mi za tých pár rokov osvedčili.

Nepotrebujete publikovať články každý deň. Písať nasilu len preto, aby ste zaplnili časovú medzeru, je hlúposť. Týmto spôsobom svojich čitateľov skôr odlákate. Každý si radšej prečíta jeden kvalitný článok ako desiatky bez pointy. Dávajte si pozor na pravopis a štylizáciu viet. V tomto prípade sa stále len učím a chybička krásy sa stále niekde nájde, no vďaka blogu som sa naučila lepšie vyjadrovať v písomnej podobe, a tak mi nerobí problém napísať výklad na dve strany. Veľa ľudí je prekvapených odkiaľ sa to vo mne berie a vyhovárajú sa na genetiku alebo na to, že ani ich rodičia, či príbuzný nevedeli písať slohové práce. Vždy sa nad tým pousmejem. Všetko sa dá naučiť, avšak v dnešnej dobe je veľkým problémom, že nás neučia myslieť kreatívne a v osudnú hodinu nevieme zo seba vypotiť ani jednu zmysluplnú vetu. Blog je tou najlepšou príležitosťou, ako to zmeniť, a tak ju nepremárnite. Skúste vytvoriť niečo originálne, kreatívne, čo ostatných čitateľov na prvý pohľad zaujme. (Áno, som si vedomá toho, že new in alebo beauty články patria zväčša medzi tie najčítanejšie, no skúste ísť vlastnou cestou.) Základom je zaujímavý názov, ktorý ihneď pritiahne pozornosť čitateľov, no ani obsah by nemal zaostávať.

Vzhľad blogu je asi to prvé, čo čitateľa na blogu zaujme. Je to prvá skúška v ktorej buď prejde alebo ostane zabudnutý navždy. Podľa vlastnej skúsenosti (z pohľadu čitateľa) viem, že príliš farebný, preplnený, či tmavý dizajn ma odradí natoľko, aby som už na daný blog nikdy neklikla. To isté platí aj o nadpisoch a písme. V prvom rade treba myslieť na pohodlie čitateľa a netreba ho vystavovať námahe v podobe množstva farieb. Keď som začínala, boli v kurze farebné, preplácané dizajny, no dnes sa kladie dôraz na minimalizmus. Čím jednoduchšie, tým lepšie. Vyberte si štýl písma, ktorý podporuje mäkčene a dĺžne. V opačnom prípade bude váš článok nečitateľný. Taktiež si zvoľte originálny dizajn, ktorý nenájdete na každom druhom blogu, pretože to čitateľov ihneď odradí. V súčasnosti sa dá nájsť množstvo zaujímavých a originálnych dizajnov, chce to len hľadať. 

Musím sa priznať, že tento bod sa mi veľmi nedarí plniť. Od nástupu do školy mám v hlave opäť menšie okno a kreativita je na bode mrazu. Možno je to tým, že som si za tých pár mesiacov zvykla nepoužívať hlavu 😄 a robiť len to, čo mi prikážu. Snažím sa, aby každý týždeň vyšiel aspoň jeden článok, no niekedy sa mi to proste nedarí. Obdivujem blogerov, ktorí si vedia zorganizovať čas aj priority tak, aby články vychádzali pravidelne v určité dni v týždni. Je to dobré nie len pre blogera, ktorý si takto pekne zorganizuje svoj čas, ale aj pre čitateľov, pretože presne vedia v ktorý deň majú očakávať nový článok.

Tento bod je dosť diskutabilný. Je jasné, že komentovaním iných článkov sa váš blog dostáva do väčšieho povedomia potencionálnych čitateľov, no netreba komentovať za každú cenu. Ak vám článok, ktorý práve čítate nič nedal a neviete sa k nemu objektívne vyjadriť, tak radšej nekomentujte. Často sa stretávam s komentármi typu "Krásny článok." Toto považujem za veľmi irelevantné, očakávam totiž od čitateľa, že sa vyjadrí k danej téme, napíše svoj názor alebo nesúhlas. Patrím k blogerom, ktorí vedia prijať kritiku a snažím sa zakladať každý článok na princípe diskusie. Takže som veľmi šťastná, keď si môžem prečítať aj váš názor. To, že si prezriete fotky ešte neznamená, že viete o čom daný článok je. Už sa mi párkrát stalo, že som dostala komentár ohľadom knihy, ktorá bola na fotke iba ako príklad a v článku nebola ani len spomenutá. Samozrejme, nebrala by som to tak tragicky, ak by sa slečna vyjadrila k článku a potom napísala pár slov ku knihe, no toto ma trošku rozosmialo. Tak isto v komentároch neznášam pozvánky na giveaway. Ak ma nejaká súťaž zaujme, vyhľadám alebo zapojím sa do nej na základe vlastnej iniciatívy. 

Čuduj sa svete, ale sociálne siete dnes naozaj hýbu svetom a určujú zmýšľanie ľudstva. Veľakrát ma hnevá, že ľudia už pomaly zabúdajú žiť reálny život a sedia na sociálnych sieťach dvadsaťštyri hodín denne. Na tom by samozrejme nič nebolo, je to ich voľba, no najviac ma hnevá, že to vyžadujú aj od ostatných. Takže mi určite dáte za pravdu, že zdieľanie článkov na sociálnych sieťach je dobrou voľbou, ako svoj blog dostať do popredia. O tejto možnosti som sa dozvedela zhruba pred rokom a od vtedy sa sledovanosť môjho blogu zvýšila o nejaké percento. Existuje množstvo blogerských skupín na Facebooku, kde môžete zdieľať svoju tvorbu. Najlepšie je nezdieľať svoj článok v rovnakom čase vo viacerých skupinách. S menším časovým odstupom sa o vašom článku môže dozvedieť viac ľudí, pretože nikto nie je aktívny dvadsaťštyri hodín denne. Dajte si však pozor, aby ste nezdieľali ten istý článok v rovnakej skupine k čomu môže ľahko dôjsť. 

Ďalšou sociálnou sieťou, ktorú blogeri využívajú na informovanie svojich čitateľov je Instagram. Musím povedať, že túto sieť na podobné účely nevyužívam, pretože ma sleduje veľa známych a príde mi hlúpe zaplniť ich nástenku, prípadne instastories s mojimi upozorneniami.

Aké sú vaše tipy na zviditeľnenie blogu?

Maľovanie. Kedysi môj jediný voľnočasový koníček, ktorému som sa pravidelne venovala s nástupom na strednú školu zapadol prachom. Už sú to tri roky, čo som dokončila prvý stupeň Základnej umeleckej školy v odbore Výtvarné umenie. Od tých čias som na štetec a farbu pomaly, ale isto zabudla. Úprimne povedané, pri strednej škole, ktorú som si vybrala, na to nebol a do teraz poriadne nie je čas. Posledné dva týždne boli pre mňa nočnou morou o ktorej sa mi nikdy ani nesnívalo a určite k tomu malinko dopomohla aj škola a niekoľko ľudí. Rozhodla som sa, že si na mesiac urobím malinkú pauzu od sociálnych sietí a odpisovať budem len ľuďom, ktorí sú naozaj dôležití. Verte či nie, za stav nášho zdravia malinko zodpovedajú aj sociálne siete a najmä "toxickí ľudia". Taktiež som si dala predsavzatie, že sa vo voľnom čase budem venovať aj niečomu inému, ako iba čítaniu kníh, či učeniu.

Pár dní po mojom rozhodnutí a premýšľaní, čomu by som mohla venovať minútku svojho drahocenného času, som dostala odpoveď. Priletela sama, akoby to bolo znamenie, že som práve v tom čase našla v starej skrinke (ukladám tam roky nepotrebné veci, ktoré je mi ľúto vyhodiť) farby na textil. Ak by ste boli v tom momente pri mne, určite by ste videli, ako sa mi v hlave rozžiarila malinká žiarovka a ja som presne vedela, že toto je ono. Zostávalo už len spojiť príjemné s užitočným, zabehnúť do second-handu po niekoľko obyčajných tričiek a dať im novú šancu. 

Keď som po toľkom čase opäť chytila do ruky štetec, spomenula som si na pieseň Farbičky čarbičky, ktorú som v detstve tak milovala. Dnešné deti ju už zrejme nebudú poznať, pretože momentálne je in, ak počúvate rap, alebo anglické piesne, ktorým vlastne ani nerozumejú, ale je to "frajerina". Vtedy som si uvedomila, že aj keď je pieseň určená deťom, dokonalo sa hodí do dnešného sveta. Všade je kopec špiny, ľudia chodia bez úsmevu na tvári a odetí sú v päťdesiatich odtieňoch šedej. Žiadne farby, žiadna odlišnosť a o originalite už ani nevravím. Všetci nosíme to, čo nosia iní, pozeráme tie isté filmy a počúvame tú istú hudbu, aby sme náhodou nevyšli z radu. Možno aj to je ten dôvod, prečo som sa rozhodla opäť začať maľovať na tričká a ukázať niečo originálne.

 Čo tak dať šancu nášmu ľudovému vzoru, našim tradíciám a minulosti? Viem, asi budem staromódna, pretože v dnešnej dobe letia skôr anglické nápisy (, ktorým veľká väčšina nerozumie, ale čo tam po tom). Vlastne ani neviem, ako som sa zamilovala do folklóru. Nikdy som netancovala v žiadnom súbore a nad ľudovou hudbou som vždy ohrnula nosom. Keby mi dnes niekto povedal, že neznáša ľudovú hudbu, tak by som mu asi prinajmenšom vynadala 😄. Nie sú to len hlúposti pre babičky, ako mnohí tvrdia. Folklór je viac ako láska, je to minulosť našich predkov, ktorú by sme si mali vážiť tak, ako to kedysi robili oni. Srdce mi plesá, keď vidím, ako v poslednej dobe naše ľudové vzory a ornamenty zažívajú nový začiatok. Viem, niekomu sa to možno nepáči, no ja som sa do nich zamilovala a zrejme aj preto pod mojimi rukami vzniklo tričko s touto tématikou. Zabralo mi síce šesť hodín práce, no ani zďaleka sa to nedá vyvážiť hrejivým pocitom na duši, ktorý mám pri každom pohľade na môj výtvor. Keď srdce maľuje, ani šesť hodín sa nezdá veľa a práca ide sama od seba. V každom ťahu štetca je kúsok zo mňa, kúsok lásky s ktorou som to maľovala. 

Určite ešte vdýchnem život niekoľkým zabudnutým kúskom a zbavím svet štipky fádnosti. Dúfam, že onedlho budú moje tričká robiť radosť nie len mne, ale aj ľuďom v mojom okolí a budú ich nosiť s takou láskou, akú som do nich pri maľovaní vložila. 

Chceli by ste v budúcnosti vidieť viac mojich výtvorov? Sledujte môj instagram 😊. 

Janie

Rok s rokom sa opäť stretol a čuduj sa svete, v najbližších dňoch môj blog oslávi už v poradí tretie narodeniny. Čas tak rýchlo letí. Do dnes si pamätám, ako som s malou dušičkou zakladala v deviatom ročníku na základnej škole môj prvý a zatiaľ jediný blog. Veľa blogerov, si v prebehu niekoľkých rokov prešlo rôznymi zmenami, no ja som zatiaľ zotrvala pri tom, ktorý teraz čítate. 

Určite budete súhlasiť, že začiatky sú zo všetkého najhoršie. Presvedčiť ľudí, že viete písať, že na to máte, že to nie je hlúposť a strata času. Nájsť stálych čitateľov chce naozaj tvrdú drinu a čas. Často sa stretávam s podceňovaním začínajúcich blogov a hádzaním do jedného koša. Čo na tom, že články sú naozaj kvalitné, keď nemá žiadnu kariéru v blogerskej sfére, budúcnosť a jeho meno nikomu nič nehovorí. Je pravdou, že v poslednej dobe sa s blogermi roztrhlo vrece, no to neznamená, že nové blogy sú o ničom. Niekedy narazím na blog s veľkým množstvom čitateľov, no články nestoja v podstate za nič. Áno, ľudia dnes milujú množstvo fotiek, nákupy a kozmetiku, no ja v tomto nevidím nejaký prínos pre čitateľa.

Všetko je to otázkou vkusu a nie sme všetci rovnakí, no v tej chvíli ma tak trošku pichne pri srdiečku. Prečo sú niektoré blogy také obľúbené a iné zase zapadajú prachom? Možno je to spôsobené aj tým, že je nás už pomerne veľa a potencionálny čitatelia na náš blog v tom množstve sotva narazia. V každom prípade, nezáleží na tom, či je bloger začiatočník a jeho meno ešte nie je známe, alebo už má za sebou nejakú tu kariéru. Každý by mal dostať rovnakú šancu tak, ako som ju dostala kedysi ja. Samozrejme, že každým rokom sa môj blog o čosi zmenil (rozhodnutie o tom, či k lepšiemu alebo horšiemu nechám na vás). 

Myslím, že po prvom roku to bol najmä štýl písania a celková slovná zásoba, ktorá postúpila o stupeň vyššie. Pri spomienke na prvé články sa vždy zasmejem, no určite aj trošku zahanbím. Niekedy si položím otázku : "Písala som to vôbec ja?" Potom si pozriem fotky a uvedomím, že je to krutá realita a krásne sledujem, ako sa za tie mesiace môj blog formoval až do tejto podoby. Objavovala som samú seba a asi niekedy medzi prvým a druhým rokom som sa rozhodla, že to pojmem, ako väčšina blogerov (čiže beauty a fashion). 

Celý druhý rok som sa teda trápila s článkami (recenziami), ktoré boli z časti sponzorované. V tom čase som prijímala každú ponuku spolupráce, aká prišla a recenzie som písala len z donútenia a vidiny produktov zadarmo. Áno, veľmi sa za to hanbím, no je to realita a myslím, že väčšina blogerov to takto robí. 

Najväčší prevrat zrejme nastal v tomto, treťom roku, kedy mi skončila dlhoročná spolupráca s nemenovaným predajcom kozmetiky. Nebudem klamať, bola som z toho veľmi sklamaná a zrejme aj to spôsobilo vyše mesačnú neaktivitu na blogu. Potom som si povedala, že blog musí ísť ďalej, so spoluprácou alebo bez nej, na tom predsa nezáleží. V tom čase som bola ako vo zveráku, valili sa na mňa rôzne povinnosti a ja som potrebovala vypustiť myšlienky a možno aj preto vznikol tento článok. Stal sa akýmsi prevratom v mojom doterajšom myslení. Skutočnosť, že ľuďom sa tieto články páčia oveľa viac ako nejaké hlúpe recenzie na výrobky plné chémie ma veľmi potešil. Rozhodla som sa ponechať, všetky doterajšie príspevky, no od Apríla som začala od znovu. Písanie s energiou, vášňou a od srdca ma ešte stále neomrzelo. Dúfam, že budem tento blog ťahať ešte pekných pár rokov.
Zaujímal by ma aj váš názor na túto zmenu (ak je tu nejaký pravidelný čitateľ). Ja som maximálne nadšená a cítim sa oveľa viac voľná. Už nie som viazaná vidinou peňazí, či produktov, no času je po nástupe do školy celkom málo. Momentálne som ešte pár dní maród na plný úväzok, a tak si trošku krátim dni písaním aj napriek tomu, že by som sa mala radšej učiť. Tento rok som nejaká až príliš lenivá alebo skôr unavená (zo všetkého a zo všetkých). Dúfam, že to čoskoro prejde a neprenesiem túto moju pochmúrnu náladu aj na blog. Nerada by som vás zaplavila negatívnou energiou (aj keď v každom článku sa zrejme preukazuje moja melancholická povaha).

Janie