Odjakživa bola zaužívaná veta "Myslím - teda som.". Nechcem byť príliš kritická, no neviem, či je to len môj pocit, alebo ľudia už vo všeobecnosti prestávajú myslieť. Je však jedna vec na ktorú nikdy neprestanú myslieť a to na seba. Nebudem klamať, zvykla som si na to, že ľudia sú sebeckí a myslia len na seba aj za cenu toho, že svojím konaním môžu ublížiť niekomu inému. Stále mám pred očami jednu udalosť a naozaj to nie je príjemná spomienka. Ak máte vodičský preukaz a aktívne jazdíte, alebo sa radšej len tak usadíte na sedadlo spolujazdca, určite mi dáte za pravdu, že na ceste je tej neohľaduplnosti najviac. Každý sa niekam ponáhľa, no nie vždy to dopadne najšťastnejšie. Myslím, že nie je až tak od veci riadiť sa heslom "Pomaly ďalej zájdeš". Ľudia majú zvyčajne tendenciu vyraziť z domu o päť minút dvanásť a potom je jasné, že nemusia doraziť na čas. Aj napriek tomu, že každým dňom pribúda množstvo nehôd na cestách, niektorí ľudia sú proste nepoučiteľní.

Doteraz som nemala žiadnu skúsenosť s neohľaduplnosťou na cestách (samozrejme, niečo by sa našlo, no boli to skôr také banálne veci, ktoré sa môžu stať hocikomu). Sama ešte nešoférujem, no často mi to pripadá, že najviac si odskáču tí féroví a zodpovední vodiči.

Cestovali sme už nejakú tú hodinu, keď sa oproti nám z ničoho nič vyrútilo auto, ktoré predbiehalo dva kamióny naraz (, no uznajte, či to nebol dosť hlúpy nápad alebo v dnešnej dobe skôr "frajerina"). Hnali sme sa oproti sebe a len v poslednej chvíli sa vodič osobného auta prestrčil medzi kamióny, kde mu (ten zodpovednejší vodič) vytvoril miesto.

Síce som celú situáciu vnímala len zo sedadla spolujazdca, no nechcem vedieť, čo sa práve preháňalo hlavou vodičovi. Ja som teda myslela na rôzne katastrofické scenáre a ostala som dosť v šoku aj keď sa našťastie nič zlé nestalo. Ak by sa vodič rýchlo nepretlačil medzi kamióny, nebola by žiadna šanca. V tej chvíli som si uvedomila, akí sú ľudia bezcitní. Riskujú všetko pre nič. Pre takú absolútne banálnu vec ako je čas. Čo keby sme sa ešte pred tým, ako sa za ním začneme naháňať, zamysleli, či nám za to tých pár minút stojí?

Chápem, že v dnešnej dobe je času veľmi málo, pretože náš život je až príliš uponáhľaný a každé sekundy navyše sú veľmi dôležité. Skúste ísť aspoň raz o niečo pomalšie a všímajte si reakcie vodičov. Určite sa to nezaobíde bez nadávok, predbiehania či trúbenia. Takí proste sme, tvárime sa akoby sme na svete existovali len my a nikto iný, nevieme sa tolerovať a zaobísť bez arogancie. Myslíme len na seba, a tak to zrejme ostane až dokiaľ nezmeníme naše zmýšľanie a začneme si všímať aj okolie a ľudí, ktorí možno v živote nemajú až také šťastie ako my. Viacerí z nás by však museli potopiť svoje ego a to sa tak skoro určite nestane. 

Máte podobnú skúsenosť z ciest? 

Janie.