Janie Hannagonova

V poslednej dobe som začala myslieť viac ekologicky. Často uvažujem, aký dopad bude mať asi moje konanie na prírodu, ktorú tak milujem. Musíme si totiž uvedomiť, že to, čo je pre nás dnes samozrejmosťou už zajtra byť nemusí. Dennodenne vidím, ako sa kedysi z krásnych zelených lúk stávajú stavebné pozemky, kde o niekoľko mesiacov, rokov budú stáť ozruty z kameňa. Príroda nám dáva znamenia, že niečo nie je v poriadku, no my sa ich snažíme ignorovať, akoby vôbec neexistovali a stále žijeme v tom našom rozšafnom spôsobe života. Nakupujeme kozmetiku plnú chémie, či igelitové tašky, ktoré sa v prírode rozložia len veľmi ťažko, plytváme elektrinou a nešetríme papierom. Nečudujme sa, že každým rokom pribúdajú silnejšie povodne, keď vyrubujeme lesy. Verte mi, aj tie majú na svete určitú funkciu okrem toho, že produkujú kyslík. Ak ste ešte nestihli postrehnúť, 2. augusta sme vyčerpali prírodné zdroje, ktoré Zem dokáže za rok doplniť. Takže teoreticky aj prakticky žijeme na dlh. Ešte stále máte pocit, že bol dobrý nápad kúpiť dnes tú plastovú tašku? Čo tak vymeniť ju radšej za látkovú, ktorú môžete použiť opakovane? Dnes sa už dajú zohnať naozaj s rôznymi možnými aj nemožnými motívmi a ak náhodou nenájdete svoju vysnívanú, môžete sa zabaviť jej zdobením.

Dnes som sa rozhodla trošku zabrdnúť aj do módy, keďže od čias, keď som sa odhodlala od základov prebudovať blog sa tu už žiadny new in či haul neobjavil (ubezpečím vás, že zrejme ani neobjaví). Nakupovať som však nikdy neprestala, len to už nie je v takom masívnom množstve. V posledných rokoch som si obľúbila najmä recyklovanie oblečenia. Páči sa mi myšlienka záchrany oblečenia, ktoré už nikto nechce. Príde mi to ekologickejšie, ako nakupovať oblečenie v obchode. Pomáham tým nie len prírode, ale aj samej sebe. Predsa len, dokážete tým ušetriť pekných pár drobných a odložiť si ich na kávičku či koláčik. (Teraz už zrejme viete na čo míňam väčšinu svojich peňazí 😄.) Nie je však všetko zlato, čo sa blyští a na to by sme mali pamätať ešte pred tým, ako si niečo odnesieme domov. Aké sú výhody, či nevýhody nákupu v second-hande?
V prvom rade chcem povedať, že existujú aj ľudia, ktorí v obchodoch s oblečení z druhej ruky nenakupujú. Nie preto, žeby tam nikdy nič nenašli, len sa im proste protiví pocit, nosiť oblečenie po niekom neznámom. Pravdaže im to nezazlievam, je to ich rozhodnutie, avšak myslím, že častokrát si tieto pocity ľudia iba nahovárajú. Ja s tým nemám najmenší problém, skôr mám pocit, že si v poslednej dobe sama vnucujem strach z malých alebo neznámych uzavretých priestorov (o tom však inokedy). Ak si oblečenie dôkladne operiete nemal by s tým byť žiaden problém. Častokrát mám radšej už nosené oblečenie, predsa len je trošku natiahnuté, čím sa stáva pohodlnejším a jemnejším, narozdiel od nového.
Je to rozhodne lacnejšie a za cenu jedného trička si pokojne vyberiete aj tri. Potom vám nie je ľúto oblečenie darovať, či po niekoľkých použitiach vyhodiť (aj keď tento spôsob ja nepreferujem). Samozrejme aj nakupovanie lacného oblečenia má svoje nevýhody. Častokrát si dokážeme pri nepozornosti kúpiť obnosené, zničené alebo rozťahané oblečenie, ktoré je súce akurát tak na nosenie doma. Moja rada znie, poriadne si oblečenie poprezerať a najlepšie aj viackrát. Pri prvom prezretí nemusíte zachytiť všetky nedostatky. Nebojte sa, nebude vyzerať hlúpo, ak sa dobre poobzeráte, robí to hádam každý. Dôležité je rozmyslieť si, či daný kúsok potrebujete, prípadne si ho aj vyskúšať, ak máte možnosť. Tak zabránite nechcenému kopeniu vecí, ktoré vám nesedia, alebo sa nehodia do kategórie oblečenia medzi ľudí.
Ja si rozhodne tento spôsob nakupovania neviem vynachváliť, často nájdem aj nové kúsky, ktoré bežne v obchode mohli stáť peknú sumu peňazí. Mám z nich obrovskú radosť a hrejivý pocit na duši, že som opäť urobila niečo pre dobro prostredia v ktorom žijem. Príroda mi totiž vôbec nie je ľahostajná. Kde inde by som potom mohla zahodiť myseľ a nájsť svoju dušu?

Janie

Tak a je to tu. Deň, ktorý by sme najradšej oddialili, no nič netrvá večne, ani prázdniny. Po dvoch mesiacoch znova zasadneme na naše známe aj neznáme miesta, možno sa o ne stihneme aj pobiť 😅, pretože každý chce samozrejme sedieť vzadu. Avšak mám naozaj overené, že pod lampou je najväčšia tma a minulý rok mi celkom vyhovovalo sedieť v prvej lavici pri katedre. Je tam totiž väčší kontakt s učiteľom (vtedy, keď je to potrebné) a priateľský vzťah so žiakom. Dá sa s nimi porozprávať o hocičom a opýtať na pár vecí z učiva, ktorým nerozumiete, bez toho, aby ste museli vykrikovať na celú triedu a verejne sa priznať, že vás výklad naozaj zaujíma.

Zajtrajšok bude zrejme najdôležitejší pre tých, ktorí prvýkrát prekročia prah strednej školy. Na svoje kroky si pamätám celkom presne. Nesmelé a roztrasené. V žalúdku mi vyhrával ten najväčší symfonický orchester a nervozita by sa dala krájať na malé kúsočky. Všetko však prešlo a ja dnes nastupujem do tretieho ročníka ako hrdá ekonómka. Ak mám však povedať pravdu, vidieť rozvrh týždeň pred začiatkom roka nebol príliš dobrý nápad. Možno by som si ušetrila tu žalúdočnú nervozitu a menší infarkt na neskôr. Dve nulté hodiny za sebou a zmena učiteľov ma vôbec nepotešili. To som však mohla čakať, už nie som malé dieťa a niekedy mám pocit, že naša škola nás nechce naučiť len potrebné vedomosti, ale aj pripraviť na tvrdý režim mimo školy (či už v práci, alebo na vysokej škole). Každopádne, roky nesmierne rýchlo letia a o rok už budem riešiť stužkovú slávnosť a maturitu z ktorej mám už teraz nervozitu. 

Niekedy len tak myslím na zlaté časy na základnej škole a spomínam, aká som bola hlúpa, keď som sa nevedela dočkať strednej školy. Dnes by som však neprijala možnosť vrátiť sa späť. Môj bývalý kolektív totiž nebol o nič lepší ako je ten dnešný, no našla som si pár priateľov, ktorých mám veľmi rada a nesmierne sa teším, keď ich po dlhých mesiacoch znova uvidím. 

Podobne ako po minulé roky, aj tento budem potrebovať veľa motivácie, aby som všetko zvládla s ľahkosťou. Tá je totiž v živote najdôležitejšia. Všetko sa dá zvládnuť, ak v to veríte. Horšie však je, ak nemáte presne stanovený cieľ a to je zrejme aj môj prípad. Často si kladiem otázku, kam sa bude uberať môj život po strednej škole? Ľudia mi vravia, že by som nad tým mala začať rozmýšľať, no ja stále tápam. Raz som nadšená z myšlienky, ísť na vysokú školu, inokedy sa zase do toho príliš nehrniem. Bojím sa totiž nesprávneho rozhodnutia podobne, ako to bolo pri výbere strednej školy. Nemôžem povedať, že by bola zlá, no nie je pre mňa to pravé orechové. Uvažovala som nad rôznymi možnosťami, no dospela som k tomu, že študovať ekonomiku ešte aj na vysokej škole by pre mňa bolo príliš vyčerpávajúce a beriem to ako takú zálohu. Niekedy uvažujem nad pedagogikou, inokedy zase nad žurnalistikou. Každopádne, ešte mám nejaký čas, tak dúfam, že sa rozhodnem múdro. 

Ak ste čakali, že v tomto článku nájdete veci, ktoré som si kúpila do školy alebo outfit, ktorý si zajtra oblečiem, dúfam, že nie ste príliš sklamaní. Nie je to pre mňa dôležité a taktiež to nie je nič zaujímavé, pretože zväčša preferujem iba obyčajné zošity z recyklovaného papiera za niekoľko centov. Nenakupujem tie krásne biele zošity s perfektnou obálkou. Predstavte si, koľko lesov by museli ročne vyrúbať, ak by sme všetci nakupovali iba zošity z nového papiera? Celkovo mám pocit, že už aj tak veľmi využívame prírodu a nevážime si nič čo nám dáva, ale o tom pri inej šálke kávy. Majte sa a držím vám palce v novom školskom roku.

Janie

Rozmýšľala som, či tento článok vôbec písať, no nakoniec som sa rozhodla, že by bolo fajn zrekapitulovať si zážitky a myšlienky z tohto leta. Predsa len, tento blog vnímam skôr ako denník, kde si môžem vyliať dušičku, posťažovať sa a zapísať všetko krásne, čo ma v živote stretlo. Bolo by skvelé prísť po niekoľkých rokoch, prezrieť si fotografie a pripomenúť, ako ten čas strašne rýchlo letí, no spomienky stále ostávajú a dúfam, že nikdy nezmiznú. Toto leto bolo v niečom výnimočné tak ako každé leto. Spoznala som množstvo nových krásnych miest, pocitov a nazbierala hŕbu spomienok, ktoré budú vo mne žiť ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov. V živote nič nie je samozrejmosť a mali by sme v sebe vybudovať vďačnosť. Ďakovať za všetko, čo nás v živote stretlo, či už je to slnečné ráno alebo len to, že žijeme, dýchame. 

Myslím, že toto leto si odo mňa zaslúži asi to najväčšie ďakujem aké som kedy vyslovila. Stihla som precestovať Severný Spiš (Zamagurie), Oravu, časť Liptova a Poľska. Absolvovala som splav na pltiach (o ktorom si môžete prečítať TU), túru popri prielome Dunajca, Stretnutie Goralov v Pieninách a plavbu výletnou loďou po Czorsztynskom jazere. Milujem šum vody, vôňu lesa, čerstvý vzduch a nádherný výhľad na skaly. Mám pocit, akoby som našla kúsok skladačky, ktorý mi už dlhé roky chýbal. Taktiež som navštívila aj múzeum Pienapu a poľské mesto Szcziawnica odkiaľ bohužiaľ nemám fotky, no spomienky v mojej mysli sú oveľa kvalitnejšie ako pár obrázkov.

Najväčší dojem vo mne zanechalo zrejme spomínané Stretnutie Goralov v Pieninách v nádhernom prostredí Kúpeľov Červený Kláštor. Som veľmi šťastná, že sa mi tam nakoniec podarilo dostať. Atmosféra bola vynikajúca a piesne od Kollarovcov ešte krajšie ako vo videoklipoch. Jediné čo mi na tom celom vadilo bola veľká arogancia a neohľaduplnosť ľudí. Niektorí sa proste správajú akoby im patril celý svet a druhí už neexistovali. Ďalším negatívom bolo počasie. Ešte pred začiatkom sa strhla silná búrka a žiaden kus oblečenia nezostal suchý 😄. Bohužiaľ po pár hodinách sme museli odísť, pretože sme boli úplne mokrí a nechceli sme riskovať prechladnutie. Život je niekedy nevyspytateľný a plány nemusia vždy vyjsť podľa predstáv, no som vďačná aj za tých pár hodín strávených na mieste, ktoré tak milujem.

Čo by to bolo za leto bez hradov a zámkov? Neviem ako vy, ale ja ich mám neodmysliteľne späté s letnou dovolenkou. Tento rok som ich navštívila hneď niekoľko a musím povedať, že na niektoré určite tak skoro nezabudnem. Hrad Niedzica sa nachádza hneď pri hraniciach so Slovenskom a myslím, že veľa turistov pochádza práve zo Slovenska (i keď o Slovákoch a cestovnom ruchy by sa dalo veľmi polemizovať). Jednoznačne musím povedať, že Poliaci si svoje pamiatky vedia viac vážiť a sú kultúrnejší (avšak nie v každom smere 😅). Videli sme tam len pár zariadených izieb (čomu zodpovedal aj vstup) a na to, aký vyzerá veľký bol v skutočnosti maličký. Ľudia však stáli v rade aj dvadsať minút aby sa tam dostali, čo mi prišlo veľmi smiešne, keď to porovnám s takým Oravským hradom. K zahraničným turistom sa tam však nesprávajú príliš ukážkovo. Hneď na parkovisku sme dostali skoro vynadané, že sme zle zaparkovali. Ďalšou situáciou, ktorá ma dosť nahnevala bolo, keď ma ľudia tlačiaci sa na vyhliadkovú jazdu loďou po Czorsztynskom jazere (nachádza sa pod hradom Niedzica) skoro zhodili do jazera. Mali ste vidieť to davové šialenstvo, normálne som si myslela, že som sa na chvíľu ocitla v blázinci.

Myslím, že na Ľubovniansky hrad tak skoro nezabudnem. Odprisahala som totiž, že ma tam najbližších pár rokov nikto nedostane. Úprimne, nikdy som sa tak nemodlila, aby už bol koniec prehliadky ako vtedy. Prešli sme toľko schodov, že sa to nedalo ani porátať, v kazematoch som sa skoro zosypala zo schodov (užšie som naozaj nevidela), cestou z hradnej veže som skoro prišla o chrbticu a hlavu, ktorou som našťastie nestihla naraziť do kamenného stropu a aby toho nebolo predsa len málo, menší otras mozgu som skoro zažila v skanzene pod hradom, keď som hlavou narazila do zárubne dverí. Au, tá spomienka doteraz bolí. Všetkým to vtedy prišlo náramne vtipné, no jeden Poliak ma upokojil a povedal, že to mám pre šťastie. Tak teda, ďakujem pekne za také šťastie. Cestou domov som už ledva šuchtala nohami a myslím, že niekde medzi obedom, ktorý sme mali mimochodom o piatej a cestou domov som si dala sľub, že ma tam už nikto tak skoro nedostane.

Na menšej dovolenke v Pieninách som navštívila aj neďalekú obec Sromowce Niżne, kde sa nachádza tento krásny drevený kostolík sv. Kataríny. V súčastnosti slúži už iba ako Galéria pieninského umenia.

Posledným hradom, ktorý som tento rok navštívila bol náš najkrajší a to Oravský hrad. Prešli sme síce 700 schodov, no ani zďaleka ma tak neboleli nohy ako pri Ľubovnianskom. Prehliadka trvala dve hodiny a bola spestrená hudbou, či "hercami" v dobových kostýmoch. Najviac ma však zaujala Mediatéka v ktorej boli figuríny hlavných postáv z filmov a rozprávok, ktoré sa točili na Oravskom hrade. Myslím, že to bolo pekným spestrením prehliadky. Z Oravy sme putovali na Liptov, kde sme si dali výdatný obed v podobe halušiek v salaši Krajinka. Zaujalo ma, že to nepoňali len tak ako v obyčajných reštauráciách. Dalo sa vstúpiť aj do ovčina, pohladkať ovečky či somárika (pre deti hotový raj na zemi), alebo ísť na výstavu traktorov. Mňa ako dievča z dediny to príliš nenadchlo, keďže traktory alebo sliepky môžem vidieť každý deň, no pre ľudí žijúcich vo veľkomestách to mohlo byť naozaj zaujímavé.

Ak ste došli až na koniec bez toho aby ste preskočili moje nudné reči tak máte môj veľký obdiv za trpezlivosť.  Tento článok sa zrejme zaradí k historicky najdlhším na mojom blogu. Pracovala som na ňom niekoľko dní a dalo to vážne zabrať. Každopádne, leto som si nesmierne užila a bolo ešte lepšie, ako som si ho predstavovala. Netajím, že mi je trošku smutno za všetkými chvíľami, ktoré sa už nevrátia, no čas plynie ďalej a ja sa už začínam psychicky pripravovať na ďalší školský rok. 

Jediné, čo mi zostáva povedať je: "Leto, bolo si úžasné. Ďakujem a vidíme sa opäť o rok."

Aké bolo vaše leto?

Nedávno som rozmýšľala, čo všetko mi zmena na blogu priniesla. Je to snáď neuveriteľné, ale na začiatku som vôbec neverila, že by niekoho tieto moje reči pri kávičke zaujímali. Bolo ťažké presmerovať svoje myslenie inam ako na materiálne veci, recenzie a spolupráce. Tie ma tuším ťahali dole najviac. Úplne som sa im podriaďovala a ony ma stále viac a viac brzdili. Zbavenie sa týchto bremien mi prinieslo veľa svetla do ďalšieho blogerského života a musím povedať, že aj teraz je dosť ťažké odmietnuť možnosť spolupráce a prepnúť vo svojej hlave gombík na nie. Našťastie sa mi to zatiaľ darí a dúfam, že aj dlhú dobu bude. Nemienim totiž zo svojho blogu robiť lacnú reklamu a podriaďovať sa podobným recenziám iba za cenu produktov zadarmo.

Niedzica, Poľsko

Teraz už viem, že zmena nemusí byť vždy zlá a vyjsť z radu bolo pre mňa tou najlepšou voľbou. Radujem sa z každého nového videnia blogu alebo stáleho sledovateľa. Toto je moja obrovská motivácia, dôvod prečo písať a vidieť zmysel v tom, čo robím. Písať pre ľudí a o ľuďoch. Dodáva mi to taký zvláštny hrejivý pocit, že niekto si nájde pár minút času, aby si mohol opäť prečítať môj článok. Blogujem už tretí rok a ak mám povedať pravdu, nechápem, ako som sa mohla tak trápiť. Chcela som sa podobať na všetky tie slávne beauty blogerky, no povedzme si úprimne, nebola som to ja.

Myslím, že nemá význam venovať sa niečomu nasilu, len preto aby ste zapadli. Možno som našla svoje vlastné ja alebo som jednoducho iba dospela. Teraz už viem, že nie každému sa moje rozhodnutia môžu páčiť a nie každý bude so mnou súhlasiť, no život je jedna veľká diskusia a my sme tu na to aby sme kládli otázky a dostávali odpovede. Naučila som sa akceptovať kritiku a prijať názory iných. Zmazať nenávistný komentár alebo ho jednoducho nepublikovať dokáže každé dieťa, no prijať ho vie naozaj málokto.

Všetko, čo ma dnes motivuje je vlastne úplne zadarmo a nedá sa kúpiť v žiadnom obchode. Milujem dlhé jazdy autom, hudbu, šum rieky, vôňu lesa a noci strávené pri dobrej knihe. Veľa ľudí sa čuduje a pýta sa ma, prečo mám v každej jednej knihe najmenej desať záložiek 😄. Dôvod je úplne jednoduchý, nechcem stratiť slová, ktoré sa mi vpísali do duše. Nečítam totiž iba preto, aby som zabila čas. Vo všetkom by sme mali hľadať hlbší zmysel a nepozerať len na povrch. Viem, možno si teraz poviete, že nad všetkým príliš polemizujem a uvažujem, no to som proste ja. Človek, ktorý toho veľa hovorí v mysli a reálne vyslovuje tak pár slov.
Avšak zo všetkého najdôležitejšie je akceptovať samého seba so všetkými chybami, zlozvykmi, ale aj dobrými vlastnosťami. Často si ani neuvedomujeme, že najviac motivácie sa skrýva priamo v nás, no každý ju zrejme objaví až v ten správny čas.

Odjakživa bola zaužívaná veta "Myslím - teda som.". Nechcem byť príliš kritická, no neviem, či je to len môj pocit, alebo ľudia už vo všeobecnosti prestávajú myslieť. Je však jedna vec na ktorú nikdy neprestanú myslieť a to na seba. Nebudem klamať, zvykla som si na to, že ľudia sú sebeckí a myslia len na seba aj za cenu toho, že svojím konaním môžu ublížiť niekomu inému. Stále mám pred očami jednu udalosť a naozaj to nie je príjemná spomienka. Ak máte vodičský preukaz a aktívne jazdíte, alebo sa radšej len tak usadíte na sedadlo spolujazdca, určite mi dáte za pravdu, že na ceste je tej neohľaduplnosti najviac. Každý sa niekam ponáhľa, no nie vždy to dopadne najšťastnejšie. Myslím, že nie je až tak od veci riadiť sa heslom "Pomaly ďalej zájdeš". Ľudia majú zvyčajne tendenciu vyraziť z domu o päť minút dvanásť a potom je jasné, že nemusia doraziť na čas. Aj napriek tomu, že každým dňom pribúda množstvo nehôd na cestách, niektorí ľudia sú proste nepoučiteľní.

Doteraz som nemala žiadnu skúsenosť s neohľaduplnosťou na cestách (samozrejme, niečo by sa našlo, no boli to skôr také banálne veci, ktoré sa môžu stať hocikomu). Sama ešte nešoférujem, no často mi to pripadá, že najviac si odskáču tí féroví a zodpovední vodiči.

Cestovali sme už nejakú tú hodinu, keď sa oproti nám z ničoho nič vyrútilo auto, ktoré predbiehalo dva kamióny naraz (, no uznajte, či to nebol dosť hlúpy nápad alebo v dnešnej dobe skôr "frajerina"). Hnali sme sa oproti sebe a len v poslednej chvíli sa vodič osobného auta prestrčil medzi kamióny, kde mu (ten zodpovednejší vodič) vytvoril miesto.

Síce som celú situáciu vnímala len zo sedadla spolujazdca, no nechcem vedieť, čo sa práve preháňalo hlavou vodičovi. Ja som teda myslela na rôzne katastrofické scenáre a ostala som dosť v šoku aj keď sa našťastie nič zlé nestalo. Ak by sa vodič rýchlo nepretlačil medzi kamióny, nebola by žiadna šanca. V tej chvíli som si uvedomila, akí sú ľudia bezcitní. Riskujú všetko pre nič. Pre takú absolútne banálnu vec ako je čas. Čo keby sme sa ešte pred tým, ako sa za ním začneme naháňať, zamysleli, či nám za to tých pár minút stojí?

Chápem, že v dnešnej dobe je času veľmi málo, pretože náš život je až príliš uponáhľaný a každé sekundy navyše sú veľmi dôležité. Skúste ísť aspoň raz o niečo pomalšie a všímajte si reakcie vodičov. Určite sa to nezaobíde bez nadávok, predbiehania či trúbenia. Takí proste sme, tvárime sa akoby sme na svete existovali len my a nikto iný, nevieme sa tolerovať a zaobísť bez arogancie. Myslíme len na seba, a tak to zrejme ostane až dokiaľ nezmeníme naše zmýšľanie a začneme si všímať aj okolie a ľudí, ktorí možno v živote nemajú až také šťastie ako my. Viacerí z nás by však museli potopiť svoje ego a to sa tak skoro určite nestane. 

Máte podobnú skúsenosť z ciest? 

Janie.

Leto je v plnom prúde a do konca augusta ostáva už len pár týždňov. Jednu vlnu horúčav strieda tá druhá a ja sa už konečne neviem dočkať sľubovaného ochladenia (, alebo aspoň dažďa). Možno ste si všimli menšiu pauzu medzi článkami. Neľakajte sa, potrebovala som si len trochu prečistiť myseľ, oddýchnuť a nabrať nové sily. Som nesmierne šťastná, že sa mi všetky moje plány na toto leto vydarili, no dúfam, že sa mi ešte niečo pritrafí pod nohy skôr, ako opäť začne desaťmesačné trápenie. Pravdupovediac, na začiatku som si dovolenku bez akejkoľvek komunikácie so svetom (zabudnite na internet, televíziu alebo aj obyčajný signál) nevedela predstaviť, no teraz sa na to pozerám inak a ďakujem, že mi to otvorilo oči. Viem, teraz si možno poviete v akom zapadákove som to bola, no bolo to asi to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť.

Poznáte ten blažený pocit, keď prvou vecou po prebudení nie je mobilný telefón a sociálne siete? Nie? Veru, ani ja som to do teraz nepoznala. Nikdy som si nemyslela, že budem s radosťou v duši vstávať ráno o šiestej len preto, aby som sa mohla kochať krásnym výhľadom a sledovať, ako sa príroda pomaly prebúdza a nad obzorom strácajú aj posledné náznaky hmly.

Konečne som spoznala ten pocit, keď vás nič neviaže, nemusíte svoj život podriaďovať sociálnym sieťam a počúvať reči, prečo tak pomaly odpisujete, alebo kde ste boli. Žiaden internet, žiadne problémy, len príjemný pocit v duši. Nebudem tajiť, že som si túto dovolenku naplno užila, aj napriek tým neznesiteľným horúčavám a trojhodinovej ceste autobusom, keďže sa nám cestou prehrial motor, čo v tomto teple nie je prekvapenie.
Cítila som v sebe spätosť s prírodou a pri desaťkilometrovej túre som si oddýchla ako ešte nikdy. Síce som v ruke neustále držala fotoaparát, no použila som ho len niekoľkokrát. Zaznamenala som si tie najkrajšie momenty a ostatné uchovala v pamäti, aby som niekedy mohla rozprávať budúcim generáciám, aký skvelý bol kedysi život bez moderných výdobytkov.

Vďaka tomuto som si uvedomila, ako zo mňa sociálne siete a celkovo ľudia vysávajú energiu. Stáva sa zo mňa niekto kým nechcem byť, no vplyvom techniky som. Obyčajný stroj, ktorý každú chvíľu hľadá wifi signál. Chcem obmedziť hodiny strávené na internete a neustále ospravedlňovanie alebo prispôsobovanie sa ľuďom. Je to môj život a nemusím každému vravieť, kde som bola, s kým, alebo čo som robila.
Chcem znovu cítiť tú voľnosť a skvelý pocit, že toto je moje pravé ja bez akýchkoľvek pretvárok. Po tomto už nemám nutkanie neustále sedieť na sociálnych sieťach. Pochopila som, že ak ma ľudia majú naozaj radi nebude im vadiť ak odpíšem raz za deň. Je to predsa moja voľba a musia to akceptovať. Skúste podobný detox aj vy, poviem vám, ten pocit si naozaj zamilujete.

Každý má určite svoje obľúbené miesto, kde sa cíti dobre a má pocit, akoby čas prestal existovať. Myslím, že Slovensko ponúka dostatočné množstvo krás na letnú dovolenku, no aj napriek tomu veľká časť ľudí odchádza za oddychom do zahraničia. Nebudem ich kritizovať, pretože z časti majú aj pravdu. Dovolenka na Slovensku pre priemernú rodinu nie je najlacnejšia a za rovnaké peniaze môžu za relaxom vycestovať aj do zahraničia. Neviem to porovnať, keďže pri mori som ešte nikdy nebola (raz sa to hádam podarí), no aj napriek nespočetnému množstvu zaujímavostí, mám jedno miesto, kde sa s radosťou vraciam každé leto. 

Celý rok sa teším, kedy už konečne nastane ten vytúžený čas dovoleniek, aby som tam mohla opäť zavítať. Stretla som sa aj s názorom ľudí, že nebudú chodiť každý rok na to isté miesto. Prečo nie? Ak sa riadite princípom prišiel som, videl som, môžem ísť, tak je to v poriadku, no ja v tom vidím oveľa viac. 

Na severe Slovenska pri úpätí Troch Korún v Pieninskom národnom parku je množstvo krás (aj tých, ktoré oči nevidia). Milujem ten kraj, tichý šepot vody a pohľad na tri pieninské princezné (Tri Koruny, ktoré Poliaci volajú Vysoká Katarína, Široká Barbora a Kučeravá Mária ), vyvoláva v duši hrejivý pokoj a dobrú náladu. Vlastne, nie je to len prostredie ale aj ľudia, ktorí robia toto miesto ešte viac čarovným. Nikde som ešte nevidela toľko pozitívnej energie a radosti zo života. Vôbec vás nepoznajú, no aj napriek tomu vás berú ako člena rodiny. Nikto sa tam nevyvyšuje, všetci sú si rovný, možno aj preto tu cítiť príjemný pokoj. Som hrdá na to, že odtiaľ pochádzali moji vzdialení predkovia. Je zvláštne, prechádzať sa po tom istom mieste o desiatky rokov neskôr a predstavovať si, aký život asi žili. Niekedy mám pocit, akoby zastal čas, pretože to vôbec nezapadá do dnešného moderného sveta plného pretvárok, závisti a ohovárania. 

Včera som absolvovala jednu z najväčších atrakcií tohto kraja a to splav Dunajca na pltiach. Musím povedať, že môj žalúdok síce výrazne protestoval a nejak sa mu nechcelo ísť na vodu, no nakoniec sme to zvládli a všetko dobre dopadlo 😄. Po dĺžke 10 km sme videli skalné bralá opradené legendami a samozrejme nádhernú a rozmanitú pieninskú faunu a flóru. Hĺbka vody sa pohybovala od 20 cm (keďže niekoľko dní nepršalo) do 12 m, čo už bolo dosť úctyhodné a nikto nemal odvahu vystrčiť z plte ani ruku. Samozrejme okrem pltníka, ktorý nás stále zabával a zásobil vtipmi o svokrách 😅. Taktiež nás zoznámil so základmi a históriou pltníctva v tomto kraji. 

Celkovo som si plavbu veľmi užila a bol to príjemný zážitok, no neviem či by som si to zopakovala. Napriek tomu, že viem plávať, od riek a jazier si udržiavam radšej odstup. Nie som príliš zástancom adrenalínu, radšej sa držím na pevnej zemi. 

Plavba sa skončila v Lesnici, odkiaľ sme sa pešo vybrali do neďalekého mesta v Poľsku, Szczawnice. Odtiaľ nemám ani jednu fotku, keďže som úplne zabudla na fotoaparát a užívala si chvíle, ktoré sa mi naskytli. Neskôr sme sa opäť vrátili do Lesnice na výdatný obed a vďaka autobusu sme nemuseli absolvovať ešte ďalších 10 km pešo (na bicykli) do Červeného Kláštora. Malú ochutnávku zo včerajšieho krásneho dňa nájdete nižšie.