Každý má určite svoje obľúbené miesto, kde sa cíti dobre a má pocit, akoby čas prestal existovať. Myslím, že Slovensko ponúka dostatočné množstvo krás na letnú dovolenku, no aj napriek tomu veľká časť ľudí odchádza za oddychom do zahraničia. Nebudem ich kritizovať, pretože z časti majú aj pravdu. Dovolenka na Slovensku pre priemernú rodinu nie je najlacnejšia a za rovnaké peniaze môžu za relaxom vycestovať aj do zahraničia. Neviem to porovnať, keďže pri mori som ešte nikdy nebola (raz sa to hádam podarí), no aj napriek nespočetnému množstvu zaujímavostí, mám jedno miesto, kde sa s radosťou vraciam každé leto. 

Celý rok sa teším, kedy už konečne nastane ten vytúžený čas dovoleniek, aby som tam mohla opäť zavítať. Stretla som sa aj s názorom ľudí, že nebudú chodiť každý rok na to isté miesto. Prečo nie? Ak sa riadite princípom prišiel som, videl som, môžem ísť, tak je to v poriadku, no ja v tom vidím oveľa viac. 

Na severe Slovenska pri úpätí Troch Korún v Pieninskom národnom parku je množstvo krás (aj tých, ktoré oči nevidia). Milujem ten kraj, tichý šepot vody a pohľad na tri pieninské princezné (Tri Koruny, ktoré Poliaci volajú Vysoká Katarína, Široká Barbora a Kučeravá Mária ), vyvoláva v duši hrejivý pokoj a dobrú náladu. Vlastne, nie je to len prostredie ale aj ľudia, ktorí robia toto miesto ešte viac čarovným. Nikde som ešte nevidela toľko pozitívnej energie a radosti zo života. Vôbec vás nepoznajú, no aj napriek tomu vás berú ako člena rodiny. Nikto sa tam nevyvyšuje, všetci sú si rovný, možno aj preto tu cítiť príjemný pokoj. Som hrdá na to, že odtiaľ pochádzali moji vzdialení predkovia. Je zvláštne, prechádzať sa po tom istom mieste o desiatky rokov neskôr a predstavovať si, aký život asi žili. Niekedy mám pocit, akoby zastal čas, pretože to vôbec nezapadá do dnešného moderného sveta plného pretvárok, závisti a ohovárania. 

Včera som absolvovala jednu z najväčších atrakcií tohto kraja a to splav Dunajca na pltiach. Musím povedať, že môj žalúdok síce výrazne protestoval a nejak sa mu nechcelo ísť na vodu, no nakoniec sme to zvládli a všetko dobre dopadlo 😄. Po dĺžke 10 km sme videli skalné bralá opradené legendami a samozrejme nádhernú a rozmanitú pieninskú faunu a flóru. Hĺbka vody sa pohybovala od 20 cm (keďže niekoľko dní nepršalo) do 12 m, čo už bolo dosť úctyhodné a nikto nemal odvahu vystrčiť z plte ani ruku. Samozrejme okrem pltníka, ktorý nás stále zabával a zásobil vtipmi o svokrách 😅. Taktiež nás zoznámil so základmi a históriou pltníctva v tomto kraji. 

Celkovo som si plavbu veľmi užila a bol to príjemný zážitok, no neviem či by som si to zopakovala. Napriek tomu, že viem plávať, od riek a jazier si udržiavam radšej odstup. Nie som príliš zástancom adrenalínu, radšej sa držím na pevnej zemi. 

Plavba sa skončila v Lesnici, odkiaľ sme sa pešo vybrali do neďalekého mesta v Poľsku, Szczawnice. Odtiaľ nemám ani jednu fotku, keďže som úplne zabudla na fotoaparát a užívala si chvíle, ktoré sa mi naskytli. Neskôr sme sa opäť vrátili do Lesnice na výdatný obed a vďaka autobusu sme nemuseli absolvovať ešte ďalších 10 km pešo (na bicykli) do Červeného Kláštora. Malú ochutnávku zo včerajšieho krásneho dňa nájdete nižšie.