Ľudia medzi sebou komunikujú od chvíle, keď sa objavili na tomto svete. Je to už pekných pár, čo pár 😄, skoro celá kopa rokov. Napriek tomu, že doba napreduje a ľudia majú veľa možností, ako komunikovať, nekomunikujú. Nevedia vyjadriť svoje myšlienky, povedať svoj názor, či priznať chybu. Každý je nejaký, nemôžeme byť všetci rovnakí, a tak častokrát robíme chyby, ktoré časom ľutujeme. Myslím si, že o všetkých problémoch a nedorozumeniach je potrebné diskutovať, priznať svoju chybu, no kým nebudeme schopní nahlas povedať, že to ľutujeme, komunikácia bude aj naďalej viaznuť. Rozhovor dnešných ľudí už vlastne nie je rozhovorom v tom pravom slova zmysle. Rozčuľuje ma, keď vidím dvoch ľudí sediacich vedľa seba, no namiesto toho, aby sa rozprávali z očí do očí, pozerajú radšej do mobilu (v tom lepšom prípade komunikujú aspoň cez správy). Potom to dopadne asi tak, že v reálnom živote nebudú schopní vysloviť ani jednu zmysluplnú vetu.

To mi pripomína jednu situáciu z autobusu. Verte či neverte, v hromadnej doprave sa toho dozviete veľa 😄 (aj keď vôbec nemáte záujem).

Stála som v preplnenom autobuse a len tak pozerala von oknom ako zvyčajne. V tom som zachytila časť rozhovoru dvoch mladých ľudí (asi v mojom veku). Viem, nebolo to odo mňa príliš slušné, no otázka "Máš rád vzduch, ktorý dýchaš?" mi dosť dlho rezonovala v ušiach a zostala som trošku prekvapená. Uvažovala som nad ňou, no priznám sa, že k žiadnemu objektívnemu záveru som sa nedopracovala. Možno bola myslená dobre, no v tej chvíli to vyznelo rôzne. V prvej chvíli som si pomyslela, kde som sa to vlastne dostala. Niekedy ma naozaj prekvapujú problémy mladých ľudí ku ktorým (nanešťastie) patrím aj ja. Bol to zrejeme vtip, no v tej chvíli zostala prekvapene sedieť aj osoba, ktorej bola otázka adresovaná. Neskôr to premenili na vtip, no ja som nad tým aj tak neprestala uvažovať. 

Priznám sa, že taktiež niekomu radšej napíšem správu, ako keby som mu mala zavolať. Nedokážem totiž spontánne reagovať a vždy si musím dopredu premyslieť, čo poviem, aby to nevyznelo ako hlúposť. Myslím, že v tom je tá najväčšia chyba, prečo som niekedy radšej ticho a neviem sa zapojiť do rozhovoru. Správy nám dávajú čas na rozmyslenie a zvyčajne aj naozaj uvažujeme nad tým, čo danej osobe odpíšeme. Stratil sa zmysel komunikácie, stratila sa spontánnosť. 

Čo keby sme namiesto stoviek myšlienok, ktoré nám víria hlavou, radšej niečo vyslovili? Nevadí, že to bude hlúposť. Síce sa budete trošku cítiť trápne, no druhá strana to určite pochopí, prípadne to obráti na vtip, ako to bolo v tomto prípade. Ak však nezačneme komunikovať, nikdy sa tohto zlozvyku nezbavíme. Skúsme vymeniť obrazovku mobilu za úprimný pohľad do ľudských očí. 

Aký je váš názor na dnešnú modernú komunikáciu? Vidíte v nej ešte zmysel?