Janie Hannagonova

Rozmýšľala som, či tento článok vôbec písať, no nakoniec som sa rozhodla, že by bolo fajn zrekapitulovať si zážitky a myšlienky z tohto leta. Predsa len, tento blog vnímam skôr ako denník, kde si môžem vyliať dušičku, posťažovať sa a zapísať všetko krásne, čo ma v živote stretlo. Bolo by skvelé prísť po niekoľkých rokoch, prezrieť si fotografie a pripomenúť, ako ten čas strašne rýchlo letí, no spomienky stále ostávajú a dúfam, že nikdy nezmiznú. Toto leto bolo v niečom výnimočné tak ako každé leto. Spoznala som množstvo nových krásnych miest, pocitov a nazbierala hŕbu spomienok, ktoré budú vo mne žiť ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov. V živote nič nie je samozrejmosť a mali by sme v sebe vybudovať vďačnosť. Ďakovať za všetko, čo nás v živote stretlo, či už je to slnečné ráno alebo len to, že žijeme, dýchame. 

Myslím, že toto leto si odo mňa zaslúži asi to najväčšie ďakujem aké som kedy vyslovila. Stihla som precestovať Severný Spiš (Zamagurie), Oravu, časť Liptova a Poľska. Absolvovala som splav na pltiach (o ktorom si môžete prečítať TU), túru popri prielome Dunajca, Stretnutie Goralov v Pieninách a plavbu výletnou loďou po Czorsztynskom jazere. Milujem šum vody, vôňu lesa, čerstvý vzduch a nádherný výhľad na skaly. Mám pocit, akoby som našla kúsok skladačky, ktorý mi už dlhé roky chýbal. Taktiež som navštívila aj múzeum Pienapu a poľské mesto Szcziawnica odkiaľ bohužiaľ nemám fotky, no spomienky v mojej mysli sú oveľa kvalitnejšie ako pár obrázkov.

Najväčší dojem vo mne zanechalo zrejme spomínané Stretnutie Goralov v Pieninách v nádhernom prostredí Kúpeľov Červený Kláštor. Som veľmi šťastná, že sa mi tam nakoniec podarilo dostať. Atmosféra bola vynikajúca a piesne od Kollarovcov ešte krajšie ako vo videoklipoch. Jediné čo mi na tom celom vadilo bola veľká arogancia a neohľaduplnosť ľudí. Niektorí sa proste správajú akoby im patril celý svet a druhí už neexistovali. Ďalším negatívom bolo počasie. Ešte pred začiatkom sa strhla silná búrka a žiaden kus oblečenia nezostal suchý 😄. Bohužiaľ po pár hodinách sme museli odísť, pretože sme boli úplne mokrí a nechceli sme riskovať prechladnutie. Život je niekedy nevyspytateľný a plány nemusia vždy vyjsť podľa predstáv, no som vďačná aj za tých pár hodín strávených na mieste, ktoré tak milujem.

Čo by to bolo za leto bez hradov a zámkov? Neviem ako vy, ale ja ich mám neodmysliteľne späté s letnou dovolenkou. Tento rok som ich navštívila hneď niekoľko a musím povedať, že na niektoré určite tak skoro nezabudnem. Hrad Niedzica sa nachádza hneď pri hraniciach so Slovenskom a myslím, že veľa turistov pochádza práve zo Slovenska (i keď o Slovákoch a cestovnom ruchy by sa dalo veľmi polemizovať). Jednoznačne musím povedať, že Poliaci si svoje pamiatky vedia viac vážiť a sú kultúrnejší (avšak nie v každom smere 😅). Videli sme tam len pár zariadených izieb (čomu zodpovedal aj vstup) a na to, aký vyzerá veľký bol v skutočnosti maličký. Ľudia však stáli v rade aj dvadsať minút aby sa tam dostali, čo mi prišlo veľmi smiešne, keď to porovnám s takým Oravským hradom. K zahraničným turistom sa tam však nesprávajú príliš ukážkovo. Hneď na parkovisku sme dostali skoro vynadané, že sme zle zaparkovali. Ďalšou situáciou, ktorá ma dosť nahnevala bolo, keď ma ľudia tlačiaci sa na vyhliadkovú jazdu loďou po Czorsztynskom jazere (nachádza sa pod hradom Niedzica) skoro zhodili do jazera. Mali ste vidieť to davové šialenstvo, normálne som si myslela, že som sa na chvíľu ocitla v blázinci.

Myslím, že na Ľubovniansky hrad tak skoro nezabudnem. Odprisahala som totiž, že ma tam najbližších pár rokov nikto nedostane. Úprimne, nikdy som sa tak nemodlila, aby už bol koniec prehliadky ako vtedy. Prešli sme toľko schodov, že sa to nedalo ani porátať, v kazematoch som sa skoro zosypala zo schodov (užšie som naozaj nevidela), cestou z hradnej veže som skoro prišla o chrbticu a hlavu, ktorou som našťastie nestihla naraziť do kamenného stropu a aby toho nebolo predsa len málo, menší otras mozgu som skoro zažila v skanzene pod hradom, keď som hlavou narazila do zárubne dverí. Au, tá spomienka doteraz bolí. Všetkým to vtedy prišlo náramne vtipné, no jeden Poliak ma upokojil a povedal, že to mám pre šťastie. Tak teda, ďakujem pekne za také šťastie. Cestou domov som už ledva šuchtala nohami a myslím, že niekde medzi obedom, ktorý sme mali mimochodom o piatej a cestou domov som si dala sľub, že ma tam už nikto tak skoro nedostane.

Na menšej dovolenke v Pieninách som navštívila aj neďalekú obec Sromowce Niżne, kde sa nachádza tento krásny drevený kostolík sv. Kataríny. V súčastnosti slúži už iba ako Galéria pieninského umenia.

Posledným hradom, ktorý som tento rok navštívila bol náš najkrajší a to Oravský hrad. Prešli sme síce 700 schodov, no ani zďaleka ma tak neboleli nohy ako pri Ľubovnianskom. Prehliadka trvala dve hodiny a bola spestrená hudbou, či "hercami" v dobových kostýmoch. Najviac ma však zaujala Mediatéka v ktorej boli figuríny hlavných postáv z filmov a rozprávok, ktoré sa točili na Oravskom hrade. Myslím, že to bolo pekným spestrením prehliadky. Z Oravy sme putovali na Liptov, kde sme si dali výdatný obed v podobe halušiek v salaši Krajinka. Zaujalo ma, že to nepoňali len tak ako v obyčajných reštauráciách. Dalo sa vstúpiť aj do ovčina, pohladkať ovečky či somárika (pre deti hotový raj na zemi), alebo ísť na výstavu traktorov. Mňa ako dievča z dediny to príliš nenadchlo, keďže traktory alebo sliepky môžem vidieť každý deň, no pre ľudí žijúcich vo veľkomestách to mohlo byť naozaj zaujímavé.

Ak ste došli až na koniec bez toho aby ste preskočili moje nudné reči tak máte môj veľký obdiv za trpezlivosť.  Tento článok sa zrejme zaradí k historicky najdlhším na mojom blogu. Pracovala som na ňom niekoľko dní a dalo to vážne zabrať. Každopádne, leto som si nesmierne užila a bolo ešte lepšie, ako som si ho predstavovala. Netajím, že mi je trošku smutno za všetkými chvíľami, ktoré sa už nevrátia, no čas plynie ďalej a ja sa už začínam psychicky pripravovať na ďalší školský rok. 

Jediné, čo mi zostáva povedať je: "Leto, bolo si úžasné. Ďakujem a vidíme sa opäť o rok."

Aké bolo vaše leto?

Nedávno som rozmýšľala, čo všetko mi zmena na blogu priniesla. Je to snáď neuveriteľné, ale na začiatku som vôbec neverila, že by niekoho tieto moje reči pri kávičke zaujímali. Bolo ťažké presmerovať svoje myslenie inam ako na materiálne veci, recenzie a spolupráce. Tie ma tuším ťahali dole najviac. Úplne som sa im podriaďovala a ony ma stále viac a viac brzdili. Zbavenie sa týchto bremien mi prinieslo veľa svetla do ďalšieho blogerského života a musím povedať, že aj teraz je dosť ťažké odmietnuť možnosť spolupráce a prepnúť vo svojej hlave gombík na nie. Našťastie sa mi to zatiaľ darí a dúfam, že aj dlhú dobu bude. Nemienim totiž zo svojho blogu robiť lacnú reklamu a podriaďovať sa podobným recenziám iba za cenu produktov zadarmo.

Niedzica, Poľsko

Teraz už viem, že zmena nemusí byť vždy zlá a vyjsť z radu bolo pre mňa tou najlepšou voľbou. Radujem sa z každého nového videnia blogu alebo stáleho sledovateľa. Toto je moja obrovská motivácia, dôvod prečo písať a vidieť zmysel v tom, čo robím. Písať pre ľudí a o ľuďoch. Dodáva mi to taký zvláštny hrejivý pocit, že niekto si nájde pár minút času, aby si mohol opäť prečítať môj článok. Blogujem už tretí rok a ak mám povedať pravdu, nechápem, ako som sa mohla tak trápiť. Chcela som sa podobať na všetky tie slávne beauty blogerky, no povedzme si úprimne, nebola som to ja.

Myslím, že nemá význam venovať sa niečomu nasilu, len preto aby ste zapadli. Možno som našla svoje vlastné ja alebo som jednoducho iba dospela. Teraz už viem, že nie každému sa moje rozhodnutia môžu páčiť a nie každý bude so mnou súhlasiť, no život je jedna veľká diskusia a my sme tu na to aby sme kládli otázky a dostávali odpovede. Naučila som sa akceptovať kritiku a prijať názory iných. Zmazať nenávistný komentár alebo ho jednoducho nepublikovať dokáže každé dieťa, no prijať ho vie naozaj málokto.

Všetko, čo ma dnes motivuje je vlastne úplne zadarmo a nedá sa kúpiť v žiadnom obchode. Milujem dlhé jazdy autom, hudbu, šum rieky, vôňu lesa a noci strávené pri dobrej knihe. Veľa ľudí sa čuduje a pýta sa ma, prečo mám v každej jednej knihe najmenej desať záložiek 😄. Dôvod je úplne jednoduchý, nechcem stratiť slová, ktoré sa mi vpísali do duše. Nečítam totiž iba preto, aby som zabila čas. Vo všetkom by sme mali hľadať hlbší zmysel a nepozerať len na povrch. Viem, možno si teraz poviete, že nad všetkým príliš polemizujem a uvažujem, no to som proste ja. Človek, ktorý toho veľa hovorí v mysli a reálne vyslovuje tak pár slov.
Avšak zo všetkého najdôležitejšie je akceptovať samého seba so všetkými chybami, zlozvykmi, ale aj dobrými vlastnosťami. Často si ani neuvedomujeme, že najviac motivácie sa skrýva priamo v nás, no každý ju zrejme objaví až v ten správny čas.

Odjakživa bola zaužívaná veta "Myslím - teda som.". Nechcem byť príliš kritická, no neviem, či je to len môj pocit, alebo ľudia už vo všeobecnosti prestávajú myslieť. Je však jedna vec na ktorú nikdy neprestanú myslieť a to na seba. Nebudem klamať, zvykla som si na to, že ľudia sú sebeckí a myslia len na seba aj za cenu toho, že svojím konaním môžu ublížiť niekomu inému. Stále mám pred očami jednu udalosť a naozaj to nie je príjemná spomienka. Ak máte vodičský preukaz a aktívne jazdíte, alebo sa radšej len tak usadíte na sedadlo spolujazdca, určite mi dáte za pravdu, že na ceste je tej neohľaduplnosti najviac. Každý sa niekam ponáhľa, no nie vždy to dopadne najšťastnejšie. Myslím, že nie je až tak od veci riadiť sa heslom "Pomaly ďalej zájdeš". Ľudia majú zvyčajne tendenciu vyraziť z domu o päť minút dvanásť a potom je jasné, že nemusia doraziť na čas. Aj napriek tomu, že každým dňom pribúda množstvo nehôd na cestách, niektorí ľudia sú proste nepoučiteľní.

Doteraz som nemala žiadnu skúsenosť s neohľaduplnosťou na cestách (samozrejme, niečo by sa našlo, no boli to skôr také banálne veci, ktoré sa môžu stať hocikomu). Sama ešte nešoférujem, no často mi to pripadá, že najviac si odskáču tí féroví a zodpovední vodiči.

Cestovali sme už nejakú tú hodinu, keď sa oproti nám z ničoho nič vyrútilo auto, ktoré predbiehalo dva kamióny naraz (, no uznajte, či to nebol dosť hlúpy nápad alebo v dnešnej dobe skôr "frajerina"). Hnali sme sa oproti sebe a len v poslednej chvíli sa vodič osobného auta prestrčil medzi kamióny, kde mu (ten zodpovednejší vodič) vytvoril miesto.

Síce som celú situáciu vnímala len zo sedadla spolujazdca, no nechcem vedieť, čo sa práve preháňalo hlavou vodičovi. Ja som teda myslela na rôzne katastrofické scenáre a ostala som dosť v šoku aj keď sa našťastie nič zlé nestalo. Ak by sa vodič rýchlo nepretlačil medzi kamióny, nebola by žiadna šanca. V tej chvíli som si uvedomila, akí sú ľudia bezcitní. Riskujú všetko pre nič. Pre takú absolútne banálnu vec ako je čas. Čo keby sme sa ešte pred tým, ako sa za ním začneme naháňať, zamysleli, či nám za to tých pár minút stojí?

Chápem, že v dnešnej dobe je času veľmi málo, pretože náš život je až príliš uponáhľaný a každé sekundy navyše sú veľmi dôležité. Skúste ísť aspoň raz o niečo pomalšie a všímajte si reakcie vodičov. Určite sa to nezaobíde bez nadávok, predbiehania či trúbenia. Takí proste sme, tvárime sa akoby sme na svete existovali len my a nikto iný, nevieme sa tolerovať a zaobísť bez arogancie. Myslíme len na seba, a tak to zrejme ostane až dokiaľ nezmeníme naše zmýšľanie a začneme si všímať aj okolie a ľudí, ktorí možno v živote nemajú až také šťastie ako my. Viacerí z nás by však museli potopiť svoje ego a to sa tak skoro určite nestane. 

Máte podobnú skúsenosť z ciest? 

Janie.

Leto je v plnom prúde a do konca augusta ostáva už len pár týždňov. Jednu vlnu horúčav strieda tá druhá a ja sa už konečne neviem dočkať sľubovaného ochladenia (, alebo aspoň dažďa). Možno ste si všimli menšiu pauzu medzi článkami. Neľakajte sa, potrebovala som si len trochu prečistiť myseľ, oddýchnuť a nabrať nové sily. Som nesmierne šťastná, že sa mi všetky moje plány na toto leto vydarili, no dúfam, že sa mi ešte niečo pritrafí pod nohy skôr, ako opäť začne desaťmesačné trápenie. Pravdupovediac, na začiatku som si dovolenku bez akejkoľvek komunikácie so svetom (zabudnite na internet, televíziu alebo aj obyčajný signál) nevedela predstaviť, no teraz sa na to pozerám inak a ďakujem, že mi to otvorilo oči. Viem, teraz si možno poviete v akom zapadákove som to bola, no bolo to asi to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť.

Poznáte ten blažený pocit, keď prvou vecou po prebudení nie je mobilný telefón a sociálne siete? Nie? Veru, ani ja som to do teraz nepoznala. Nikdy som si nemyslela, že budem s radosťou v duši vstávať ráno o šiestej len preto, aby som sa mohla kochať krásnym výhľadom a sledovať, ako sa príroda pomaly prebúdza a nad obzorom strácajú aj posledné náznaky hmly.

Konečne som spoznala ten pocit, keď vás nič neviaže, nemusíte svoj život podriaďovať sociálnym sieťam a počúvať reči, prečo tak pomaly odpisujete, alebo kde ste boli. Žiaden internet, žiadne problémy, len príjemný pocit v duši. Nebudem tajiť, že som si túto dovolenku naplno užila, aj napriek tým neznesiteľným horúčavám a trojhodinovej ceste autobusom, keďže sa nám cestou prehrial motor, čo v tomto teple nie je prekvapenie.
Cítila som v sebe spätosť s prírodou a pri desaťkilometrovej túre som si oddýchla ako ešte nikdy. Síce som v ruke neustále držala fotoaparát, no použila som ho len niekoľkokrát. Zaznamenala som si tie najkrajšie momenty a ostatné uchovala v pamäti, aby som niekedy mohla rozprávať budúcim generáciám, aký skvelý bol kedysi život bez moderných výdobytkov.

Vďaka tomuto som si uvedomila, ako zo mňa sociálne siete a celkovo ľudia vysávajú energiu. Stáva sa zo mňa niekto kým nechcem byť, no vplyvom techniky som. Obyčajný stroj, ktorý každú chvíľu hľadá wifi signál. Chcem obmedziť hodiny strávené na internete a neustále ospravedlňovanie alebo prispôsobovanie sa ľuďom. Je to môj život a nemusím každému vravieť, kde som bola, s kým, alebo čo som robila.
Chcem znovu cítiť tú voľnosť a skvelý pocit, že toto je moje pravé ja bez akýchkoľvek pretvárok. Po tomto už nemám nutkanie neustále sedieť na sociálnych sieťach. Pochopila som, že ak ma ľudia majú naozaj radi nebude im vadiť ak odpíšem raz za deň. Je to predsa moja voľba a musia to akceptovať. Skúste podobný detox aj vy, poviem vám, ten pocit si naozaj zamilujete.

Každý má určite svoje obľúbené miesto, kde sa cíti dobre a má pocit, akoby čas prestal existovať. Myslím, že Slovensko ponúka dostatočné množstvo krás na letnú dovolenku, no aj napriek tomu veľká časť ľudí odchádza za oddychom do zahraničia. Nebudem ich kritizovať, pretože z časti majú aj pravdu. Dovolenka na Slovensku pre priemernú rodinu nie je najlacnejšia a za rovnaké peniaze môžu za relaxom vycestovať aj do zahraničia. Neviem to porovnať, keďže pri mori som ešte nikdy nebola (raz sa to hádam podarí), no aj napriek nespočetnému množstvu zaujímavostí, mám jedno miesto, kde sa s radosťou vraciam každé leto. 

Celý rok sa teším, kedy už konečne nastane ten vytúžený čas dovoleniek, aby som tam mohla opäť zavítať. Stretla som sa aj s názorom ľudí, že nebudú chodiť každý rok na to isté miesto. Prečo nie? Ak sa riadite princípom prišiel som, videl som, môžem ísť, tak je to v poriadku, no ja v tom vidím oveľa viac. 

Na severe Slovenska pri úpätí Troch Korún v Pieninskom národnom parku je množstvo krás (aj tých, ktoré oči nevidia). Milujem ten kraj, tichý šepot vody a pohľad na tri pieninské princezné (Tri Koruny, ktoré Poliaci volajú Vysoká Katarína, Široká Barbora a Kučeravá Mária ), vyvoláva v duši hrejivý pokoj a dobrú náladu. Vlastne, nie je to len prostredie ale aj ľudia, ktorí robia toto miesto ešte viac čarovným. Nikde som ešte nevidela toľko pozitívnej energie a radosti zo života. Vôbec vás nepoznajú, no aj napriek tomu vás berú ako člena rodiny. Nikto sa tam nevyvyšuje, všetci sú si rovný, možno aj preto tu cítiť príjemný pokoj. Som hrdá na to, že odtiaľ pochádzali moji vzdialení predkovia. Je zvláštne, prechádzať sa po tom istom mieste o desiatky rokov neskôr a predstavovať si, aký život asi žili. Niekedy mám pocit, akoby zastal čas, pretože to vôbec nezapadá do dnešného moderného sveta plného pretvárok, závisti a ohovárania. 

Včera som absolvovala jednu z najväčších atrakcií tohto kraja a to splav Dunajca na pltiach. Musím povedať, že môj žalúdok síce výrazne protestoval a nejak sa mu nechcelo ísť na vodu, no nakoniec sme to zvládli a všetko dobre dopadlo 😄. Po dĺžke 10 km sme videli skalné bralá opradené legendami a samozrejme nádhernú a rozmanitú pieninskú faunu a flóru. Hĺbka vody sa pohybovala od 20 cm (keďže niekoľko dní nepršalo) do 12 m, čo už bolo dosť úctyhodné a nikto nemal odvahu vystrčiť z plte ani ruku. Samozrejme okrem pltníka, ktorý nás stále zabával a zásobil vtipmi o svokrách 😅. Taktiež nás zoznámil so základmi a históriou pltníctva v tomto kraji. 

Celkovo som si plavbu veľmi užila a bol to príjemný zážitok, no neviem či by som si to zopakovala. Napriek tomu, že viem plávať, od riek a jazier si udržiavam radšej odstup. Nie som príliš zástancom adrenalínu, radšej sa držím na pevnej zemi. 

Plavba sa skončila v Lesnici, odkiaľ sme sa pešo vybrali do neďalekého mesta v Poľsku, Szczawnice. Odtiaľ nemám ani jednu fotku, keďže som úplne zabudla na fotoaparát a užívala si chvíle, ktoré sa mi naskytli. Neskôr sme sa opäť vrátili do Lesnice na výdatný obed a vďaka autobusu sme nemuseli absolvovať ešte ďalších 10 km pešo (na bicykli) do Červeného Kláštora. Malú ochutnávku zo včerajšieho krásneho dňa nájdete nižšie.

Čítanie, jediná vec pri ktorej dokážem relaxovať, nemyslieť na nič, ponoriť sa do víru písmen, slov a neskôr čarovného príbehu, ktorý sa mi rozprestiera pod rukami. Úprimne si však musím priznať, že knihy nemám príliš čas aj napriek tomu, že si bez nich neviem predstaviť život. Často sa mi stáva, že jednu knihu čítam aj dva mesiace. Obraciam stranu za stranou, no niekedy sa mi zdá, akoby ich ešte pribúdalo.

Myslím si, že čítanie je v dnešnej dobe často podceňované, ba až odcudzované. To, že si človek vo voľnom čase rád prečíta dobrú knihu z neho ihneď robí knihomoľa, bifľoša, určite aj čudáka. Takýto názor má zrejme aj moje okolie o mne. Nehanbím sa za to a nad posmešnými slovami len mávnem rukou. Ľudia si vždy niečo nájdu, aby vás mohli ponižovať. Úprimne ich ľutujem. Zrejme majú príliš nízke sebavedomie, keď si ho potrebujú zvýšiť takýmto spôsobom. 

Čítame málo, dokonca by som povedala, že až pramálo. Vedieme uponáhľaný život a často nám nezostáva ani čas pre seba. Knižnice zívajú prázdnotou, iba niekedy tam môžeme zbadať malého škôlkara, ktorý nesie pod pazuchou rozprávkovú knižku. Je zvláštne vidieť ako sa náš vzťah ku knihám postupne mení, až na ne úplne zanevrieme.  

Pravdou je, že peniaze radšej investujem do "hŕby papiera" ako do modernej techniky. Nový mobilný telefón, počítač, či fotoaparát postupne stráca svoju hodnotu a po rokoch si zrejme budem musieť kúpiť nový, no slovo má vždy rovnakú hodnotu. Mám rada, keď ma kniha inšpiruje a dokáže mi aj niečo dať. Teraz si možno poviete, čo také mi kniha môže dať. Nežije, nedýcha, je to iba obyčajná vec, no aj napriek tomu toho dokáže dať viac, ako si myslíme. Samozrejme, existujú ľudia, ktorým dobrý pocit, pozitívna energia a zmena pohľadu na svet nič nehovorí, no pre mňa to znamená veľa. Práve pri knihe si niekedy uvedomím, že môj život je vlastne čarovný a som šťastná, kde som.

Bolo to asi pred pár týždňami, keď som po dlhom čase opäť zavítala do kníhkupectva. Na narodeniny som dostala pár darčekových kupónov, a tak som sa o nich chcela dozvedieť viac. Predavačka odpovedala na všetky moje zvedavé otázky a na konci dodala: "Tuto máme nové knižky pre dievčatá." V duchu som sa zasmiala. Tí, ktorí ma aspoň trochu poznajú vedia, že nečítam Yound adult literatúru, a preto som prešla radšej k histórií a neskôr aj k ezoterike. Bolo vtipné sledovať prekvapený výraz predavačky. Myslím, že ľudia sa ešte stále držia toho zaužívaného klišé, že mladé dievčatá najradšej čítajú presladené romány. Dnes je už iná doba, menia sa ľudia a menia sa aj žánre, ktoré ich zaujímajú. Opäť platí staré známe sto ľudí, sto chutí.

Jediné, čo ma na tom všetkom najviac mrzí je, že v poslednej dobe na nich nemám dostatok času.  Zoznam s knihami, ktoré by som chcela v najbližšej dobe prečítať začína byť na prasknutie. Jediným miestom, kde je aspoň trochu možné čítať, je blížiaca sa dovolenka a cestovanie autobusom. Priznajme si však, komu by sa chcelo so sebou vláčiť kilá kníh? Navyše, som zástanca aktívnej dovolenky (hrady, múzeá, turistika, pamiatky,...), neznášam celodenné vysedávanie pri bazéne. V poslednej dobe začínam mať z dlhého pobytu na slnku bolesti hlavy a závraty, takže takáto dovolenka neprichádza do úvahy. Takže mi dáte určite za pravdu, že toho času naozaj nie je veľa. Dúfam, že si onedlho nájdem pár minút, uvarím svoj obľúbený čaj, usadím sa v kresle a ponorím sa do jedného z množstva originálnych príbehov.

Janie

Sociálne siete sa stali súčasťou nášho každodenného života. Používame ich s takou samozrejmosťou, že si to častokrát ani nestihneme uvedomiť. Určite to poznáte, máte pár voľných minút, a tak rýchlo vytiahnete z vrecka mobilný telefón. Prvé, čo zrejme otvoríte je Facebook (resp. Messenger) a odpíšete na pár správ. Ďalej zrejme nasleduje Instagram, Twitter, Snapchat a ďalšie sociálne siete. 

Nedávno mi pri prezeraní fotografií na Instagrame skrsla myšlienka, či všetky tie úžasné fotky, ktorým tak rada dávam srdiečka, nie sú len obyčajnou pretvárkou. Niekedy mám pocit, že už úplne stratil svoj pravý zmysel. Áno, dá sa tam nájsť veľké množstvo inšpirácie, no všetko mi to príde fádne, niekedy až nudné. Aké by bolo ráno, keby ste si aspoň jedenkrát neodfotili svoje raňajky?

V dnešnej dobe ide väčšinou len o množstvo srdiečok alebo followerov. Ak nemáte aspoň sto sledovateľov ste vlastne nula. Nikoho nezaujímajú fotky z reálneho života. Každý chce vidieť ideálny svet bez akejkoľvek chybičky. Všetci máme predsa dosť starostí a problémov, tak prečo nezájsť na miesto, kde sa aspoň na tých pár minút zdá všetko kúzelné a bezstarostné. Čo tak jedlo odfotené na bielom alebo na mramorovom podklade? Vyzerá to predsa úchvatne!
Postupom času sa z tejto sociálnej siete, ktorú som kedysi milovala, stáva iba veľká kopa pretvárok. Ľudia sa radi hrajú na niečo, čím v skutočnosti nie sú. To mi pripomína jeden pekný citát, ktorý som kedysi zachytila v televízií: "Kupujeme si oblečenie, ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, aby sme ohúrili ľudí, ktorých neznášame." Niet pochýb, že konzumný spôsob života sa už udomácnil skoro všade. Každý deň vidím tisícky fotiek nových topánok, gélových nechtov, či oblečenia. Chápem, že ľudia majú veľkú radosť, no nemusia to preháňať. Samozrejme netýka sa to len oblečenia. Častokrát si kupujeme jedlo, iba kvôli tomu, že vyzerá dobre na fotografií, no v skutočnosti nám vôbec nechutí. Potom to vyzerá tak, že odpadkové koše sa plnia jedlom, zatiaľ čo niektorí ľudia trpia hladom.
Samotná sociálna sieť za to vlastne vôbec nemôže. Sú to práve ľudia, ktorí pomaly začínajú strácať zábrany. Som zástancom toho, že život nie je o veciach, ale o skúsenostiach, okamihoch, ktoré už možno nikdy neprídu. Reálne zážitky sa nedajú vyjadriť fotkou. Čo keby sme prestali vidieť svet cez fotoaparát mobilu? Kvôli tisíckam fotiek nám možno uniknú aj tie najkrajšie sekundy v našom živote.

 V poslednej dobe ma naozaj prekvapuje, že ľudia začínajú zakladať účty na Instagrame aj domácim maznáčikom. Máte doma psíka, mačičku, ježka či korytnačku? Na čo ešte čakáte, možno bude mať ešte viac sledovateľov ako vy. Niekedy si kladiem otázku, aký to má zmysel?
Priznám sa, že čím som staršia, tým menej ľuďom rozumiem. Jedno však viem. Chcem vidieť svet na vlastné oči a nie prostredníctvom mobilu. 

Janie