Janie Hannagonova

Čítanie, jediná vec pri ktorej dokážem relaxovať, nemyslieť na nič, ponoriť sa do víru písmen, slov a neskôr čarovného príbehu, ktorý sa mi rozprestiera pod rukami. Úprimne si však musím priznať, že knihy nemám príliš čas aj napriek tomu, že si bez nich neviem predstaviť život. Často sa mi stáva, že jednu knihu čítam aj dva mesiace. Obraciam stranu za stranou, no niekedy sa mi zdá, akoby ich ešte pribúdalo.

Myslím si, že čítanie je v dnešnej dobe často podceňované, ba až odcudzované. To, že si človek vo voľnom čase rád prečíta dobrú knihu z neho ihneď robí knihomoľa, bifľoša, určite aj čudáka. Takýto názor má zrejme aj moje okolie o mne. Nehanbím sa za to a nad posmešnými slovami len mávnem rukou. Ľudia si vždy niečo nájdu, aby vás mohli ponižovať. Úprimne ich ľutujem. Zrejme majú príliš nízke sebavedomie, keď si ho potrebujú zvýšiť takýmto spôsobom. 

Čítame málo, dokonca by som povedala, že až pramálo. Vedieme uponáhľaný život a často nám nezostáva ani čas pre seba. Knižnice zívajú prázdnotou, iba niekedy tam môžeme zbadať malého škôlkara, ktorý nesie pod pazuchou rozprávkovú knižku. Je zvláštne vidieť ako sa náš vzťah ku knihám postupne mení, až na ne úplne zanevrieme.  

Pravdou je, že peniaze radšej investujem do "hŕby papiera" ako do modernej techniky. Nový mobilný telefón, počítač, či fotoaparát postupne stráca svoju hodnotu a po rokoch si zrejme budem musieť kúpiť nový, no slovo má vždy rovnakú hodnotu. Mám rada, keď ma kniha inšpiruje a dokáže mi aj niečo dať. Teraz si možno poviete, čo také mi kniha môže dať. Nežije, nedýcha, je to iba obyčajná vec, no aj napriek tomu toho dokáže dať viac, ako si myslíme. Samozrejme, existujú ľudia, ktorým dobrý pocit, pozitívna energia a zmena pohľadu na svet nič nehovorí, no pre mňa to znamená veľa. Práve pri knihe si niekedy uvedomím, že môj život je vlastne čarovný a som šťastná, kde som.

Bolo to asi pred pár týždňami, keď som po dlhom čase opäť zavítala do kníhkupectva. Na narodeniny som dostala pár darčekových kupónov, a tak som sa o nich chcela dozvedieť viac. Predavačka odpovedala na všetky moje zvedavé otázky a na konci dodala: "Tuto máme nové knižky pre dievčatá." V duchu som sa zasmiala. Tí, ktorí ma aspoň trochu poznajú vedia, že nečítam Yound adult literatúru, a preto som prešla radšej k histórií a neskôr aj k ezoterike. Bolo vtipné sledovať prekvapený výraz predavačky. Myslím, že ľudia sa ešte stále držia toho zaužívaného klišé, že mladé dievčatá najradšej čítajú presladené romány. Dnes je už iná doba, menia sa ľudia a menia sa aj žánre, ktoré ich zaujímajú. Opäť platí staré známe sto ľudí, sto chutí.

Jediné, čo ma na tom všetkom najviac mrzí je, že v poslednej dobe na nich nemám dostatok času.  Zoznam s knihami, ktoré by som chcela v najbližšej dobe prečítať začína byť na prasknutie. Jediným miestom, kde je aspoň trochu možné čítať, je blížiaca sa dovolenka a cestovanie autobusom. Priznajme si však, komu by sa chcelo so sebou vláčiť kilá kníh? Navyše, som zástanca aktívnej dovolenky (hrady, múzeá, turistika, pamiatky,...), neznášam celodenné vysedávanie pri bazéne. V poslednej dobe začínam mať z dlhého pobytu na slnku bolesti hlavy a závraty, takže takáto dovolenka neprichádza do úvahy. Takže mi dáte určite za pravdu, že toho času naozaj nie je veľa. Dúfam, že si onedlho nájdem pár minút, uvarím svoj obľúbený čaj, usadím sa v kresle a ponorím sa do jedného z množstva originálnych príbehov.

Janie

Sociálne siete sa stali súčasťou nášho každodenného života. Používame ich s takou samozrejmosťou, že si to častokrát ani nestihneme uvedomiť. Určite to poznáte, máte pár voľných minút, a tak rýchlo vytiahnete z vrecka mobilný telefón. Prvé, čo zrejme otvoríte je Facebook (resp. Messenger) a odpíšete na pár správ. Ďalej zrejme nasleduje Instagram, Twitter, Snapchat a ďalšie sociálne siete. 

Nedávno mi pri prezeraní fotografií na Instagrame skrsla myšlienka, či všetky tie úžasné fotky, ktorým tak rada dávam srdiečka, nie sú len obyčajnou pretvárkou. Niekedy mám pocit, že už úplne stratil svoj pravý zmysel. Áno, dá sa tam nájsť veľké množstvo inšpirácie, no všetko mi to príde fádne, niekedy až nudné. Aké by bolo ráno, keby ste si aspoň jedenkrát neodfotili svoje raňajky?

V dnešnej dobe ide väčšinou len o množstvo srdiečok alebo followerov. Ak nemáte aspoň sto sledovateľov ste vlastne nula. Nikoho nezaujímajú fotky z reálneho života. Každý chce vidieť ideálny svet bez akejkoľvek chybičky. Všetci máme predsa dosť starostí a problémov, tak prečo nezájsť na miesto, kde sa aspoň na tých pár minút zdá všetko kúzelné a bezstarostné. Čo tak jedlo odfotené na bielom alebo na mramorovom podklade? Vyzerá to predsa úchvatne!
Postupom času sa z tejto sociálnej siete, ktorú som kedysi milovala, stáva iba veľká kopa pretvárok. Ľudia sa radi hrajú na niečo, čím v skutočnosti nie sú. To mi pripomína jeden pekný citát, ktorý som kedysi zachytila v televízií: "Kupujeme si oblečenie, ktoré nepotrebujeme, za peniaze, ktoré nemáme, aby sme ohúrili ľudí, ktorých neznášame." Niet pochýb, že konzumný spôsob života sa už udomácnil skoro všade. Každý deň vidím tisícky fotiek nových topánok, gélových nechtov, či oblečenia. Chápem, že ľudia majú veľkú radosť, no nemusia to preháňať. Samozrejme netýka sa to len oblečenia. Častokrát si kupujeme jedlo, iba kvôli tomu, že vyzerá dobre na fotografií, no v skutočnosti nám vôbec nechutí. Potom to vyzerá tak, že odpadkové koše sa plnia jedlom, zatiaľ čo niektorí ľudia trpia hladom.
Samotná sociálna sieť za to vlastne vôbec nemôže. Sú to práve ľudia, ktorí pomaly začínajú strácať zábrany. Som zástancom toho, že život nie je o veciach, ale o skúsenostiach, okamihoch, ktoré už možno nikdy neprídu. Reálne zážitky sa nedajú vyjadriť fotkou. Čo keby sme prestali vidieť svet cez fotoaparát mobilu? Kvôli tisíckam fotiek nám možno uniknú aj tie najkrajšie sekundy v našom živote.

 V poslednej dobe ma naozaj prekvapuje, že ľudia začínajú zakladať účty na Instagrame aj domácim maznáčikom. Máte doma psíka, mačičku, ježka či korytnačku? Na čo ešte čakáte, možno bude mať ešte viac sledovateľov ako vy. Niekedy si kladiem otázku, aký to má zmysel?
Priznám sa, že čím som staršia, tým menej ľuďom rozumiem. Jedno však viem. Chcem vidieť svet na vlastné oči a nie prostredníctvom mobilu. 

Janie

Ľudia medzi sebou komunikujú od chvíle, keď sa objavili na tomto svete. Je to už pekných pár, čo pár 😄, skoro celá kopa rokov. Napriek tomu, že doba napreduje a ľudia majú veľa možností, ako komunikovať, nekomunikujú. Nevedia vyjadriť svoje myšlienky, povedať svoj názor, či priznať chybu. Každý je nejaký, nemôžeme byť všetci rovnakí, a tak častokrát robíme chyby, ktoré časom ľutujeme. Myslím si, že o všetkých problémoch a nedorozumeniach je potrebné diskutovať, priznať svoju chybu, no kým nebudeme schopní nahlas povedať, že to ľutujeme, komunikácia bude aj naďalej viaznuť. Rozhovor dnešných ľudí už vlastne nie je rozhovorom v tom pravom slova zmysle. Rozčuľuje ma, keď vidím dvoch ľudí sediacich vedľa seba, no namiesto toho, aby sa rozprávali z očí do očí, pozerajú radšej do mobilu (v tom lepšom prípade komunikujú aspoň cez správy). Potom to dopadne asi tak, že v reálnom živote nebudú schopní vysloviť ani jednu zmysluplnú vetu.

To mi pripomína jednu situáciu z autobusu. Verte či neverte, v hromadnej doprave sa toho dozviete veľa 😄 (aj keď vôbec nemáte záujem).

Stála som v preplnenom autobuse a len tak pozerala von oknom ako zvyčajne. V tom som zachytila časť rozhovoru dvoch mladých ľudí (asi v mojom veku). Viem, nebolo to odo mňa príliš slušné, no otázka "Máš rád vzduch, ktorý dýchaš?" mi dosť dlho rezonovala v ušiach a zostala som trošku prekvapená. Uvažovala som nad ňou, no priznám sa, že k žiadnemu objektívnemu záveru som sa nedopracovala. Možno bola myslená dobre, no v tej chvíli to vyznelo rôzne. V prvej chvíli som si pomyslela, kde som sa to vlastne dostala. Niekedy ma naozaj prekvapujú problémy mladých ľudí ku ktorým (nanešťastie) patrím aj ja. Bol to zrejeme vtip, no v tej chvíli zostala prekvapene sedieť aj osoba, ktorej bola otázka adresovaná. Neskôr to premenili na vtip, no ja som nad tým aj tak neprestala uvažovať. 

Priznám sa, že taktiež niekomu radšej napíšem správu, ako keby som mu mala zavolať. Nedokážem totiž spontánne reagovať a vždy si musím dopredu premyslieť, čo poviem, aby to nevyznelo ako hlúposť. Myslím, že v tom je tá najväčšia chyba, prečo som niekedy radšej ticho a neviem sa zapojiť do rozhovoru. Správy nám dávajú čas na rozmyslenie a zvyčajne aj naozaj uvažujeme nad tým, čo danej osobe odpíšeme. Stratil sa zmysel komunikácie, stratila sa spontánnosť. 

Čo keby sme namiesto stoviek myšlienok, ktoré nám víria hlavou, radšej niečo vyslovili? Nevadí, že to bude hlúposť. Síce sa budete trošku cítiť trápne, no druhá strana to určite pochopí, prípadne to obráti na vtip, ako to bolo v tomto prípade. Ak však nezačneme komunikovať, nikdy sa tohto zlozvyku nezbavíme. Skúsme vymeniť obrazovku mobilu za úprimný pohľad do ľudských očí. 

Aký je váš názor na dnešnú modernú komunikáciu? Vidíte v nej ešte zmysel?

Častokrát sa stretávam s rôznymi vysvetleniami pojmu bloger. Niekedy ma trošku vyvádza z miery názor obyčajných ľudí na nás, blogerov. Stále sa usmejem nad názorom, že ľudia nepotrebujú chodiť do školy. Stačí, ak si založia blog, napíšu pár slov a budú zarábať bez toho, aby museli vyštudovať nejaký odbor. Priznám sa, že ma to vytáča do nepríčetnosti. Píšem už tretí rok a stále som z toho nevidela ani cent. Mala som byť predsa bohatá, či nie? Ľudia si všetko predstavujú príliš jednoducho. Nebudem nič robiť a budem zarábať. Toto môže povedať len človek, ktorý blogerskú sféru vôbec nepozná, no tvári sa, akoby pojedol všetku múdrosť sveta. Písanie je v prvom rade relax a netreba do toho ísť s veľkými očami. Na Slovensku sa bohužiaľ živiť blogom príliš nedá, je to skôr voľnočasová aktivita. Áno, milujem písanie, no ako prácu, ktorú budem robiť po zvyšok života si to aj tak neviem predstaviť. Ľudia za všetkým vidia len peniaze, radosť a dobrý pocit im už v dnešnej dobe nestačí.


Rovnako klesli aj požiadavky na najčítanejšie články na blogoch. Často sledujem štatistiku blogu a za tie tri roky som prišla na to, že ľudia postupne strácajú záujem o čítanie. Možno je to tým, že klesla aj veková hranica čitateľov, ktorá sa pohybuje približne od dvanásť do pätnásť rokov. Ak chcete zaujať, dostať váš blog aspoň trochu do povedomia, určite zaujmete článkami ako New in, Haul, Nákupy a podobne. Kladie sa dôraz hlavne na veľké množstvo fotografií a málo textu. Dnešný svet je uponáhľaný, a preto nikto nemieni strácať čas pri článku, kde nie sú žiadne fotky. Ostatné články zostávajú väčšinou zabudnuté, no zabrániť tomu môže trefný názov a téma, ktorá je v súčasnosti aktuálna.
Priznám sa, že pred niekoľkými rokmi som tieto články taktiež milovala, no postupom času si prečítam radšej niečo zmysluplné, čo má hlavu aj pätu, dokáže mi to niečo dať a viem sa poučiť. V dnešnej dobe už nie je problém natrafiť na blogy plné fotiek oblečenia, problém je nájsť pár slov, ktoré pohladia dušu, zlepšia náladu, naladia človeka na správnu vlnu a vykúzlia mu úsmev na tvári. Toto je podľa mňa pravá podstata písania. Môj postoj je možno ovplyvnený aj tým, že som sa rozhodla prestať nakupovať hlúposti, ktoré nepotrebujem, iba preto aby som zapadla do dnešnej konzumnej spoločnosti. Chcem byť iná, nechcem byť obyčajná bábka ovplyvnená reklamou. Niekedy sa chodím len tak pokochať do nákupného centra, no vždy si poviem, že nič nové ešte nepotrebujem.
Ľudia nechcú čítať dlhé texty, stačí im pár obrázkov aby nevypadli zo svojho kolotoča a predstavy o ideálnom svete okolo nich. Nie je dôležité zameriavať sa na články, ktoré ľudia najviac čítajú, ak vám písanie prináša len stratu času. Zamerajte sa na to, čo vás napĺňa. Nepozerajte na to, koľko nových zhliadnutí alebo čitateľov vám to prinesie. Sústreďte na to, aký máte z toho pocit. To je najdôležitejšie, pretože všetko musí vychádzať zo srdca a ľudia, ktorí článok čítajú to cítia.
Píšte tak, ako píšete do teraz a hlavne s láskou.

Janie

Každý z nás má určite niečo, čo neznáša. Či už je to špenátový prívarok, hmyz alebo v mojom prípade aj cesta hromadnou dopravou, ktorá patrí k môjmu každodennému školskému životu. Určite poznáte tú situáciu, keď si nemôžete vyberať, či vás niekto odvezie autom alebo pôjdete hromadnou dopravou. Myslím, že len veľmi malá časť ľudí by sa rozhodla pre cestu autobusom alebo vlakom. Ak ste rovnaký typ človeka ako ja a máte radi trošku súkromia, menej hluku a viac kultivovanosti, cesta dopravným prostriedkom, kde je naraz veľa ľudí nebude nič pre vás. Priznám sa, že keď som cestovala autobusom len niekoľkokrát do mesiaca, nevadilo mi to, no po dvoch rokoch každodenného cestovania som z toho mierne otrávená. 

To je naozaj až tak veľa chcieť od niekoho aby sa choval normálne a nie ako vypustený zo zoologickej záhrady? Na to, že  vo svete už nie je žiadna slušnosť som si zvykla a snažím sa to nevšímať, no aj tak ma strašne vytáča, keď stojím pred dverami autobusu celú večnosť a nejaký "gentleman" sa pchá predo mňa namiesto toho, aby ma pustil prvú. Naozaj chcem až tak veľa? 

Niekedy ma trošku štve, že dnešný dospelý ľudia hádžu nás - mladých do jedného vreca. Nie som ten typ, ktorý by stále potreboval držať v ruke mobil, no aj tak mi niekedy ľudia vynadajú, že sa neviem posunúť alebo postaviť, keď vidím staršieho človeka, no do mobilu pozerať viem. Chápem, že starší ľudia sú už alergickí na našu generáciu a mobily v rukách, no nemali by hádzať všetkých do jedného vreca. Som síce mladšia, no nezaslúžim si potupovanie a vykrikovanie na celý autobus. Na správanie starých rodičov mám tiež svoj názor. Keď vidím k akej drzosti vychovávajú svoje vnúčatá, je mi na zaplakanie a potom čakajú, že im niekto uvoľní miesto v autobuse. Musíme sa pozrieť na to ako sa správame a až potom súdiť iných a vykrikovať na celý autobus, že nepoznáme žiadnu slušnosť. 

Po dlhom hlučnom dni v práci alebo v škole určite nikto nepotrebuje počúvať krik aj v autobuse. Chápem, ľudia sa zväčša medzi sebou rozprávajú, no prečo vrieskajú na celý autobus? Nikto nepotrebuje počuť ich posmešné komentáre alebo prenikavý smiech. Určite sa všade takýchto pár typov nájde. 

Zvykla som si, že ľudia sú takí, akí sú a každým rokom to ide ešte viac dole kopcom. Nezmeníme to, ak nebudeme chcieť všetci, pretože jedna lastovička leto nerobí. Už dlho som nevidela človeka s láskavosťou v duši a úprimným úsmevom. Vlastne, teraz možno trošku klamem, pred niekoľkými dňami som stretla čašníka z ktorého sršala pozitívna energia a pri pohľade na neho som sa vždy musela podvedome usmievať.  Možno to nakoniec s dnešným svetom nie je až také zlé, ako som si myslela 😊.

Aký je váš názor na hromadnú dopravu? Je to pri cestovaní vlakom v niečom podobné? 

Janie.

Úvahovým článkom sa zrejme na tomto blogu veľmi zapáčilo. Naozaj neviem čím to je, že ešte pred pol rokom som vám nemala čo povedať a teraz to ide samo. Možno preto, že v posledných dňoch sa pre mňa blog začína stávať menším útočiskom, kde si môžem vyliať svoje srdiečko a zdôveriť sa so všetkým, čo sa mi na tomto svete nepáči. Pred pol rokom by som nikdy nepovedala, že svoj voľný čas začnem vypĺňať hudbou. Určite by som sa dobre zasmiala, no časy sa menia a ja tiež. Napriek tomu, mám niekedy pocit, ako keby som stála na jednom mieste aj keď čas uteká. O niekoľko dní úspešne ukončím druhý ročník strednej školy a trošku ma desí predstava, že o dva mesiace už budem tretiačka s osemnástkou na krku.


Priznám si, že za posledný rok som sa možno trošku zmenila. Našla som v sebe svoje šialenejšie ja, ktoré sa v plnej kráse prejavuje. Možno práve to, niektorí ľudia nevedia akceptovať. Ľudia majú právo zmeniť sa, podobne, ako majú právo robiť chyby. Viem, v poslednej dobe som ich možno narobila veľa, no dokážem si ich priznať. Nie som ten typ človeka, ktorý by mal potrebu pretvarovať sa alebo hrať na dve strany iba preto, že sa nevie rozhodnúť, čo vlastne chce. Ak sa mi nepáči správanie ľudí, poviem im to narovinu. Nepotrebujem sa na nič hrať a to, že to nevedia prijať alebo mi nevedia povedať do očí, čo si o mne myslia, je naozaj poľutovania hodné. Ja však nemôžem za to, že nevedia, čo chcú. Nikomu neprikazujem priateliť sa so mnou, je to ich vlastné rozhodnutie, preto neznášam ohováračky poza chrbát. Ľudia si častokrát neuvedomujú, ako sa správajú, a ak sa k nim začnete správať rovnako, budete najhorší práve vy. Niekedy mi to celé príde ako začarovaný kruh z ktorého sa neviem vymotať. Chcem sa odstrihnúť a neriešiť ich, no akosi sa držia zubami, nechtami a mňa to začína unavovať. Dávať si stále pozor na jazyk, aby som náhodou nepovedala niečo nevhodné, čo by ich mohlo uraziť. Toto mi k šťastiu naozaj nechýba. Radšej ostanem sama so šálkou kávy a knihou, akoby som mala tráviť čas s ľuďmi, ktorým sa nepáči, aká som a nevedia mi to povedať. Zrejme som v tomto svete jediná, ktorá si myslí, že všetky problémy sa dajú vyriešiť. Je však potrebné vydiskutovať si to, bez toho to naozaj nejde. 

Možno aj preto som sa v poslednej dobe začala uchyľovať k hudbe. Iba ona dokáže vyliečiť moje rany na duši, zlú náladu a znechutenie z dnešného sveta. Myslím, že niekedy je to dobrý liek aj na nespavosť (aspoň v mojom prípade) 😅. O palacinkách snáď ani nemusím hovoriť, to sú proste lásky, ktoré nikdy nesklamú.
Keďže tento článok nie je až tak "o nich" ale o mne, ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som niekedy urazila. Každý je nejaký, nie sme všetci rovnakí, preto pochopte, že aj ja robím chyby a verte mi, niekedy ich ľutujem veľmi dlhú dobu. Možno som šialená, často drzá a urážlivá, no v prvom rade som to ja, a tak ber alebo nechaj tak. Nebudem sa hnevať.

Janie

Po dlhšom čase váš opäť zdravím.

Pri pohľade do kalendára sa chytám za hlavu, koľko dní už uplynulo. Stále mám ten pocit, akoby od posledného článku ubehlo len pár dní. Priznám sa, že v poslednej dobe mám dosť chaotické a stresujúce obdobie. Takže si asi viete predstaviť, ako to vyzerá. Ráno vstávam s pocitom, že som stále unavená aj napriek tomu, že som spala približne osem hodín. Najhorší pocit je ten, keď sa zobudíte o necelú hodinu skôr a potom už nemôžete zaspať, pretože niekto má potrebu prášiť koberce. 

Poviem vám, život na dedine nie je ani z ďaleka taký ideálny, ako si ho väčšina ľudí žijúcich v meste predstavuje. Namiesto ticha, čerstvého vzduchu a štebotu vtáčikov sa pravidelne každý víkend budím na zvuk kosačky alebo cirkulárky. Vždy ma to vytáča, pretože sobotu beriem ako jediný deň, kedy sa môžem normálne vyspať (aspoň v poslednej dobe). To isté platí aj o škole. 

V poslednej dobe je toho neúnosne veľa a ja si už nepripadám ako človek, ale iba ako stroj. Jediné čo ma zatiaľ teší, je pocit, že o niekoľko dní sú tu vytúžené prázdniny, ktoré si chcem naplno užiť.  Pred pár týždňami som oslávila svoje sedemnáste narodeniny. Síce je to len jeden rok, no cítim sa, ako keby som už bola hrozne stará a vedomie, že pre väčšinu detí som už vraj teta mi vôbec nepomáha 😅. Vždy sa nad tým tak trochu pousmejem a uvedomím si, že roky pribúdajú ako voda.

Práve deti sú osobami, ktoré nikdy neklamú a vždy povedia, čo si myslia bez toho, aby rozmýšľali nad tým, čo svojimi slovami spôsobia. Vďaka jednému malému dievčatku som si uvedomila, že nezáleží na hmotných veciach za ktorými sa denne naháňame. Niekedy stačia len tri slová, aby vám zlepšili deň a vy ste mali dôvod usmievať sa, aj keď je nebo zamračené.
V poslednej dobe som chodila každé ráno z domu unavená, bez nálady a s pocitom, nech tento deň čo najskôr skončí. Práve, keď som sa znova ponáhľala za všednými vecami, na ulici ma zastavilo jedno malinké dievčatko len preto, aby mi šušlavým hláskom povedalo: "Teta, ši pekna." Priznám sa, že som vôbec nevedela, ako mám reagovať, pretože toto mi ešte na ulici nikto nepovedal.
Keď sa stretnú dospelí ľudia, zvyčajne sa pozdravia bez toho, aby rozmýšľali nad tým, čo povedia. Táto veta ma zaskočila, no v duchu potešila. Uvedomila som si, ako dokáže pár slov zmeniť pohľad na svet. Prečo nedokážu dospelí ľudia povedať narovinu, čo si myslia alebo cítia? Potrebujeme sa pretvarovať a hrať na niekoho kým nie sme? Čo keby sme niekomu len tak povedali: "Usmievaj sa, pristane ti to." Život by bol oveľa ľahší.
Gándhí raz povedal: „Buď zmena, ktorú chceš vidieť vo svete.“

Prajem vám, aby ste nikdy nestratili z tváre ten nádherný úsmev, ktorým možno niekomu rozžiarite tmavý deň. Myslite aj na druhých, nie len na seba.